Abelson [ejbelsn], Philip Hauge, 27. 4. 1913 Tacoma, Wash. – 1. 8. 2004 Bethesda, Md. — americký fyzikálny chemik, jadrový fyzik, molekulárny biológ a geochemik. R. 1946 – 78 pôsobil v Carnegie Institute of Technology vo Washingtone (1971 – 78 jeho prezident). R. 1940 pripravil spolu s E. M. McMillanom (bombardovaním ²³⁸U neutrónmi) prvý transurán, prvok s protónovým č. 93, neskôr nazvaný neptúnium. Vypracoval metódu separácie ²³⁸U a ²³⁵U a prípravy fluoridu uránového, čo umožnilo vyvinúť atómovú bombu (→ jadrová bomba). Neskôr sa zaoberal použitím rádioaktívnych izotopov v molekulárnej biológii, študoval biosyntézu v baktériách Escherichia coli a vývoj mäkkýšov analýzou aminokyselín vo fosíliách. R. 1962 – 84 editor časopisu Americkej spoločnosti pre rozvoj vedy Science.

acidobázická reakcia — reakcia medzi kyselinou a zásadou, ktoré sú definované v zmysle Arrheniovej, Brønstedovej alebo Lewisovej teórie kyselín a zásad. Medzi acidobázické reakcie sa najčastejšie zaraďujú reakcie Brønstedovej kyseliny a zásady (dochádza k prenosu protónu; → protolytická reakcia), ktoré sa v odmernej analýze využívajú na stanovenie množstva kyseliny alebo zásady. Acidobázické reakcie patria k najbežnejším a najdôležitejším reakciám v chemických a biologických systémoch.

adsorpcia [lat.] — samovoľné vytváranie vrstvy plynnej, kvapalnej alebo tuhej fázy na povrchu tuhej látky, zriedkavejšie i kvapaliny. Zovšeobecnene sa pod adsorpciou rozumie samovoľné zvyšovanie koncentrácie látok na fázovom rozhraní (→ sorpcia), najčastejšie na rozhraní tuhej a plynnej alebo tuhej a kvapalnej fázy, sprevádzané uvoľnením adsorpčného tepla. Opakom adsorpcie je desorpcia. Podľa povahy väzieb medzi povrchom a adsorbovanými molekulami sa rozlišuje buď fyzikálna, alebo chemická adsorpcia, chemisorpcia. Fyzikálna adsorpcia je vratná, pretože adsorbát je na povrch adsorbentu viazaný pomerne slabými van der Waalsovými silami. Pri chemisorpcii vzniká medzi adsorbovanou látkou a adsorbentom oveľa pevnejšia väzba (má charakter chemickej väzby), pričom sa uvoľní teplo. Na rozdiel od fyzikálnej adsorpcie chemisorpcia prebieha pri nízkych teplotách veľmi pomaly. Výťažok adsorpcie s rastúcou teplotou monotónne klesá. Desorpcia je možná iba pri vyšších teplotách a desorbovaná látka má spravidla odlišnú chemickú povahu ako adsorbovaná látka. Dôležitou charakteristikou adsorpcie je závislosť rovnovážneho (maximálneho) naadsorbovaného množstva látky od koncentrácie (→ adsorpčná izoterma), resp. od teploty (→ adsorpčná izobara). Adsorpcia umožňuje oddelenie zložiek, ktoré sa v zmesi vyskytujú v nízkych koncentráciách. Napr. adsorpciou na aktívnom uhlí možno zo vzduchu veľmi účinne oddeliť malé množstvá organických rozpúšťadiel. Adsorpcia sa používa pri spracovaní ropy (sušenie, rafinácia), úprave vody, na odfarbovanie tukov, rafináciu cukru, sušenie plynov, vo farmaceutickom priemysle a v heterogénnej chemickej katalýze. Z plynných zmesí sa adsorpciou získavajú vzácne plyny, ako aj pary rozpúšťadiel a odstraňujú sa toxické prímesi.

Ag —

1. chem. značka striebra;

2. imunolog. skr. antigénu;

3. náb. skr. Knihy proroka Aggea; → Aggeus, → Biblia.

aktinoidová kontrakcia — pokles iónového polomeru alebo atómového polomeru so vzrastom protónového čísla pri aktinoidoch. Pribúdajúce elektróny neobsadzujú vonkajšie orbitály, ale difúzne orbitály 5f, ktoré dostatočne netienia kladne nabité jadro. S rastúcim protónovým číslom aktinoidov preto plynulo rastie priťahovanie vonkajších elektrónov jadrom, polomery častíc (atómov alebo iónov) sa nezväčšujú, ale klesajú od aktínia k lawrenciu.

akvakomplexy [lat.] — komplexy, v ktorých sa na centrálny atóm viaže molekula vody H₂O ako ligand. Akvakomplexy [M(H₂O)_x]ⁿ⁺ vznikajú často pri rozpúšťaní solí prechodných i neprechodných kovov vo vode. Sú súčasťou kryštálovej štruktúry mnohých kryštalohydrátov, napr. kamencov a skalíc. Voda v akvakomplexoch môže byť nahradená inými molekulami alebo iónmi, ktoré sú silnejšími Lewisovými zásadami, napr. NH₃ alebo CN⁻, za vzniku ammin-, resp. kyanidokomplexov.

[Cu(H₂O)₆]²⁺ + 4 NH₃ ⇌ [Cu(H₂O)₂(NH₃)₄]²⁺ + 4 H₂O

Akvakomplexy sa správajú vo vode ako Brønstedove kyseliny (→ Brønstedova teória kyselín a zásad). Odštiepením protónu z koordinovanej molekuly vody vo vodnom roztoku vznikajú z akvakomplexov hydroxidokomplexy.

Al — chem. značka hliníka.

alkalické kovy — skupinový názov lítia (Li), sodíka (Na), draslíka (K), rubídia (Rb), cézia (Cs) a francia (Fr) nachádzajúcich sa v periodickej sústave prvkov v 1. skupine. Vo valenčnej elektrónovej vrstve majú jediný elektrón (ns¹), pričom v predposlednej vrstve sú obsadené všetky orbitály (oktet, resp. dublet pri lítiu). Atómy alkalických kovov majú veľkú tendenciu odovzdať valenčný elektrón (majú nízke hodnoty prvej ionizačnej energie, ktoré klesajú od Li k Cs) a vytvoriť ióny M⁺. Majú najnižšie hodnoty elektronegativít zo všetkých prvkov. Tvoria takmer výlučne iónové zlúčeniny. Nachádzajú sa ako katióny v mnohých zlúčeninách, napr. v hydridoch, halogenidoch, hydroxidoch, oxidoch, sulfidoch, soliach oxokyselín, koordinačných a organokovových zlúčeninách. Známe sú aj zlúčeniny alkalidy, ktoré obsahujú ión M^– (M = Na, K, Rb, Cs).

Alkalické kovy sú mäkké striebrobiele ľahké kovy s nízkou teplotou topenia, veľmi reaktívne, majú redukčné vlastnosti. Kyslíkom sa oxidujú na oxidy (Li), peroxidy (Na) alebo superoxidy (K, Rb, Cs, Fr); prudko reagujú s vodou, pričom vznikajú príslušné hydroxidy a uvoľňuje sa vodík. Na vzduchu sa v dôsledku vzdušnej vlhkosti môžu vznietiť, preto sa uchovávajú v petroleji. Vyrábajú sa elektrolýzou roztavených solí alebo redukciou solí s kovmi. Zlúčeniny alkalických kovov charakteristicky sfarbujú nesvietivý plameň: Li karmínovočerveno, Na žlto, K a Rb fialovočerveno, Cs modro. V tuhom stave sú dobrými vodičmi elektrického prúdu.

alkálie [arab.] — hydroxidy alebo uhličitany alkalických kovov. Vo vode sa ľahko rozpúšťajú, pričom vznikajú silno zásadité (alkalické) roztoky. Majú široké použitie v chemickom priemysle a v laboratórnej praxi.

alonž [fr.] — predĺženie, rozširovanie, prívesok, nadstavec;

1. ekon. rozšírenie (predĺženie, nadstavenie) zmenkového formulára, ak je rub zaplnený, na umožnenie ďalších prevodov zmenky rubopisom. Miesto prilepenia sa označuje pečiatkou, aby nebolo možné alonž pripojiť k inej zmenke;

2. chem. nadstavec zobákovitého tvaru, ktorý sa upevní (nasunie) na koniec destilačného chladiča. Slúži na zavádzanie predestilovanej kvapaliny do predlohy (banky), → destilácia;

3. polygr. predĺžená časť listu tlačoviny s grafom, tabuľkou, mapou, ilustráciou ap., ako i pridaný list vlepený alebo všitý do chrbta knižnej zložky alebo bloku.

alotropia [gr.] — vlastnosť jednoduchých látok (prvkov) vyskytovať sa v rôznych alotropických modifikáciách, ktoré sa líšia štruktúrou, fyzikálnymi a chemickými vlastnosťami (v prípade zlúčenín sa táto vlastnosť nazýva polymorfia). Napr. grafit, minerál uhlíka, kryštalizuje vo forme šesťuholníkov alebo klencov, je mäkký a tvorí šupinaté agregáty; diamant tiež minerál uhlíka, kryštalizuje v kubickej sústave, je najtvrdší prírodný minerál a tvorí dokonalé kryštály (osemsteny a dvanásťsteny). Jednotlivé alotropické modifikácie sú stále len v určitom rozmedzí teploty a tlaku. Teplota, pri ktorej dochádza k zmene kryštálovej štruktúry (jedna modifikácia sa mení na druhú), sa nazýva teplota alotropickej premeny. Napr. síra pri teplote nižšej ako 95,6 °C kryštalizuje v rombickej sústave, pri teplote vyššej ako 95,6 °C v monoklinickej sústave; biely β-cín (tetragonálna sústava) sa ochladzovaním pod 13,2 °C mení na sivý α-cín (kubická sústava).

ambidentátne ligandy → ambidentné anióny

amfolyt [gr.] → amfiprotná častica

amminkomplexy [gr. + lat.] — chem. komplexy, v ktorých sa na centrálny atóm koordinačnou väzbou viaže molekula amoniaku NH₃ ako ligand. Prvý amminkomplex, [Co(NH₃)₆]Cl₃, pripravil 1798 francúzsky chemik B. M. Tassaert, jeho zloženie však vyjadril vzorcom CoCl₃ · 6NH₃. R. 1893 A. Werner objasnil štruktúru a spôsob väzby v komplexoch Pt (IV) s rôznym pomerom ammin- a chloridoligandov. Niektoré amminkomplexy sú také stabilné, že sa z nich pôsobením hydroxidov neuvoľňuje amoniak. Menej stále amminkomplexy môžu podliehať substitučným reakciám (výmena ligandu). V amminligande môže prebiehať aj substitúcia vodíka za halogény a vznikajú halogénamminkomplexy. Reakcie tvorby amminkomplexov majú praktický význam najmä v analytickej chémii, ale aj v niektorých výrobných procesoch. Amminkomplexy platiny a kobaltu sa používajú v medicíne a ako modelové systémy v biologických štúdiách (prenášače kyslíka).

amoniak [gr. > lat.], čpavok, NH₃ — bezfarebný jedovatý plyn štipľavého zápachu, teplota varu −33,4 °C. Molekula amoniaku má tvar trojbokej pyramídy. Kvapalný amoniak je rozpúšťadlo podobné vode. Ľahko sa rozpúšťa vo vode a správa sa ako slabá zásada, preto sa v minulosti vodný roztok amoniaku nesprávne nazýval hydroxid amónny. So silnými kyselinami reaguje za vzniku amónnych solí, reakciou s kovmi vznikajú amidy (→ amidy kovov). Zapálený v zmesi s kyslíkom zhorí. Amoniak je častým ligandom v koordinačných zlúčeninách a vytvára amminkomplexy. Vzniká pri rozklade väčšiny organických látok obsahujúcich dusík. Priemyselne sa vyrába syntézou z prvkov Haberovou-Boschovou metódou, v minulosti sa získaval aj z čpavkových vôd, ktoré sú vedľajším produktom pri výrobe koksu a svietiplynu. Amoniak spolu s kyselinou sírovou a hydroxidom vápenatým tvorí trojicu zlúčenín, ktorých sa vo svete vyrába najväčšie množstvo. Je dôležitý medziprodukt pri výrobe kyseliny dusičnej a dusíkatých a viaczložkových hnojív. Samotný je výborným, najlacnejším a najkoncentrovanejším dusíkatým hnojivom, obsahuje 82,2 % dusíka. Aplikuje sa v kvapalnej forme. Amoniak sa používa v chladiarenskom priemysle a na výrobu výbušnín (nitrocelulóza), syntetických vláken, farbív a plastov. Zriedený vodný roztok amoniaku slúži v domácnostiach ako čistiaci prostriedok.

Amoniak má kľúčové miesto v dusíkovom metabolizme živočíchov. V organizme vzniká rozkladom bielkovín, vylučuje sa obličkami. V prírode je konečným produktom rozkladu živočíšnych a rastlinných bielkovín. Prítomnosť amoniaku v podzemnej vode signalizuje jej znečistenie výkalmi a nedostatočnú samočistiacu schopnosť pôdy. Amoniak pôsobí veľmi dráždivo na sliznice dýchacích ciest, očné spojovky, rohovky a nervový systém, pri vysokých koncentráciách leptá dýchacie cesty a pľúca.

amónium [gr. > lat.] → amónne soli

amónny katión → amónne soli

anorganická chémia — veda skúmajúca prípravu, vlastnosti a chemické reakcie prvkov a ich zlúčenín s výnimkou väčšiny zlúčenín uhlíka, ktoré sú predmetom organickej chémie. Anorganická chémia vznikla a vyvíjala sa v rámci chémie ako jej najstaršia súčasť. Praktická anorganická chémia, napr. metalurgia, sklárstvo a výroba pigmentov, sa pestovala už v staroveku (Egypt, Grécko, India, Čína). Anorganická chémia bola dominantnou súčasťou chémie aj v období alchýmie, aj v období zjednocovania chémie (16. – 18. stor.). Výraznejšia diferenciácia chémie nastala v 19. stor., keď sa vyprofilovali základné chemické disciplíny: anorganická chémia, organická chémia, fyzikálna chémia a i. Medzníkom v rozvoji anorganickej chémie bol objav periodického zákona (D. I. Mendelejev, 1869) a vznik teórie koordinačných zlúčenín (A. Werner, koniec 19. stor.). Moderná anorganická chémia sa opiera o teórie chemickej väzby (teória molekulových orbitálov, teória ligandového poľa), o fyzikálno-chemické princípy chemických reakcií (chemická termodynamika, kinetika, katalýza), o výkonné experimentálne metódy štúdia štruktúry a zloženia tuhých látok (röntgenová štruktúrna analýza), ako aj o metódy štúdia štruktúry a zloženia častíc v roztokoch (elektrónová spektroskopia, vibračná spektroskopia, jadrová magnetická rezonancia). Ako relatívne samostatné súčasti anorganickej chémie sa v poslednom období vyčlenili koordinačná chémia, chémia anorganických materiálov, chémia organokovových zlúčenín a bioanorganická chémia. Najstarším časopisom anorganickej chémie, založeným 1892 a vychádzajúcim dodnes, je Zeitschrift für anorganische und allgemeine Chemie.

Na Slovensku sa anorganická chémia rozvíjala ako súčasť chemických disciplín na Banskej akadémii v Banskej Štiavnici. Ústav anorganickej chémie na Slovenskej vysokej škole technickej v Bratislave (dnes STU), ktorý vznikol 1940 (vedúci T. Krempaský), sa 1951 zmenil na prvú katedru anorganickej chémie na Slovensku. Na Prírodovedeckej fakulte UK vznikla 1955 Katedra anorganickej a fyzikálnej chémie (vedúci M. Dillinger). Medzi zakladateľov modernej anorganickej chémie na Slovensku patria J. Gažo, M. Zikmund a F. Hanic.

antichlór [gr.] — triviálny názov siričitanu sodného Na₂SO₃ alebo tiosíranu sodného Na₂S₂O₃. Roztoky týchto látok reagujú s toxickým chlórom a menia ho na neškodný chlorid. Antichlór sa používa na odstraňovanie prebytočného chlóru pri priemyselnom bielení vláken, textílií a buničiny.

antimón [lat.], stibium, Sb — chemický prvok 15. skupiny periodickej sústavy, protónové č. 51, relatívna atómová hmotnosť 121,760; krehký sivý na vzduchu stály lesklý kov; teplota topenia 630,7 °C, teplota varu 1 587 °C, hustota 6,697 g/cm³, tvrdosť 3 – 3,5 Mohsovej stupnice. Má pomerne veľký merný elektrický odpor (rezistivitu) 0,417 μΩ · m. Nerozpúšťa sa v neoxidujúcich kyselinách (chlorovodíkovej, zriedenej sírovej), reaguje s koncentrovanou kyselinou dusičnou za vzniku hydratovaného Sb₂O₅. Chemicky je menej reaktívny ako arzén. Pri zahrievaní sa oxiduje za vzniku Sb₂O₃ alebo Sb₂O₅ v závislosti od podmienok. Priamo reaguje s halogénmi a pri zvýšenej teplote aj so sírou.

V zlúčeninách má atóm antimónu oxidačné číslo III alebo V a viaže sa prevažne kovalentnými väzbami. Najdôležitejšie zlúčeniny antimónu sú oxid antimonitý Sb₂O₃ (antimónový kvet), amfotérna biela látka s teplotou topenia 656 °C, a sulfid antimonitý Sb₂S₃, ktorý vytvára kovovolesklé ihlicovité kryštály (teplota topenia 547 °C). Ak sa pripravuje zrážaním vodných roztokov antimonitých solí, napr. dusičnanu antimonitého Sb(NO₃)₃ sulfánom, má oranžovú farbu, čo je analytickým dôkazom antimónu. Sulfid antimonitý sa používa pri výrobe zápaliek, pyrotechnických výrobkov a rubínovočerveného skla. Zo zlúčenín antimónu v oxidačnom stupni V je to kyselina hexahydroxidoantimoničná H[Sb(OH)₆] a jej soli, napr. hexahydroxidoantimoničnan draselný K[Sb(OH)₆], sulfid antimoničný Sb₂S₅ (vulkanizačná prísada, liečivo) a oxid antimoničný Sb₂O₅.

V prírode tvorí antimón súčasť minerálov antimonit, tetraedrit a valentinit. Z hľadiska výskytu v zemskej kôre je na 62. mieste (0,2 g/t). Vyskytuje sa vo viacerých alotropických modifikáciách (→ alotropia), najmä v zlúčeninách s kyslíkom a sírou, v mineráloch ako antimonit, na Slovensku aj ako komplexný sulfid medi a antimónu, nazývaný tetraedrit. Výnimočné postavenie vo svetových zásobách antimónových rúd má Ázia (bez bývalého ZSSR), na území ktorej sa nachádza 64 % svetových zásob, z toho len v Číne asi 45 % (Si-kchuang-šan, Xikuangshan), ďalej Bolívia, Južná Afrika (Gravelotte), krajiny bývalého ZSSR a Kanada. Na Slovensku sú ložiská v Malých Karpatoch (Pezinok-Cajla) a Nízkych Tatrách (Dúbrava, okres Liptovský Mikuláš; Magurka, dnes miestna časť Partizánskej Ľupče).

Antimón sa získava z antimonitu redukciou železom. Chudobná antimónová ruda sa spracuje gravitačným rozdružovaním alebo flotáciou. Získaný koncentrát sa oxidačne praží pri 450 °C. Prchavý oxid antimonitý Sb₂O₃, ktorý vzniká pri pražení, sa po kondenzácii redukuje drevným uhlím pod vrstvou tavidla (uhličitanu sodného) v tégliku umiestnenom v malej nistejovej peci. Rudy s vysokým obsahom antimonitu sa bez predbežnej úpravy redukujú železom. Surový antimón sa rafinuje pridaním síry (odstránia sa meď a železo) a oxidáciou (odstráni sa arzén). Antimón sa používa na výrobu zliatin s cínom, olovom a inými kovmi (dodáva im tvrdosť), ktoré sú vhodné napr. na výrobu ložísk (5 % cínu, 10 % antimónu, 85 % olova), príborov (zliatina s cínom), rôznych súčiastok používaných v chemickom priemysle, v polygrafii na výrobu tlačiarenských písmen (zliatiny antimónu s olovom). Asi 10 % celkovej produkcie antimónu sa používa pri výrobe olovených dosiek do elektrických akumulátorov.

antimónový kvet — triviálny názov oxidu antimonitého Sb₂O₃ (→ antimón).

Ar — chem. značka argónu.

Arfvedson [arve-], Johan August, aj Arfwedson, 12. 1. 1792 Skagerholms-Bruk – 28. 10. 1841 Hedensö — švédsky chemik. R. 1817 v laboratóriu J. J. Berzelia v Štokholme zistil v mineráli petalite LiAs₄O₁₀ prítomnosť nového alkalického kovu lítia (1817), ktorý izoloval v podobe solí.

Arfwedson [arve-], Johan August → Arfvedson, Johan August

argón [gr.], argon, zn. Ar — chemický prvok 18. skupiny periodickej sústavy prvkov patriaci do skupiny vzácnych plynov, protónové číslo 18, relatívna atómová hmotnosť 39,948. Bezfarebný plyn s teplotou topenie −189,37 °C, teplotou varu −185,86 °C a hustotou 1,784 g/cm³. R. 1894 ho objavili J. W. S. Rayleigh a W. Ramsay pri štúdiu plynov v atmosfére. Je najviac zastúpeným vzácnym plynom v atmosfére (tvorí 0,934 objemových % vzduchu). Na Zemi je zmesou 3 izotopov: ³⁶Ar (0,34 %), ³⁸Ar (0,06 %) a ⁴⁰Ar (99,6 %). Hlavný podiel argónu na Zemi pochádza z minerálov obsahujúcich draslík. Vznikal premenou rádionuklidu ⁴⁰K na stabilný nuklid ⁴⁰Ar. Plyn pomaly prenikal do ovzdušia a tento proces prebieha stále. Premena rádionuklidu ⁴⁰K na ⁴⁰Ar je základom jednej z metód určovania veku hornín (→ izotopová geochronológia).

Z chemického hľadiska je úplne nereaktívny, s čím súvisí aj jeho názov odvodený od gréckeho slova argos – lenivý (1895). Stabilné zlúčeniny argónu doteraz nie sú známe. Atómy argónu bývajú mechanicky viazané v dutinách medzi molekulami iných zlúčenín, napr. v mriežke kryštálov ľadu či organických zlúčenín (→ klatráty). Získava sa ako vedľajší produkt pri frakčnej destilácii skvapalneného vzduchu v množstvách okolo 1 mld. t ročne. Používa sa ako ochranný plyn (na vytvorenie inertnej atmosféry) pri metalurgických procesoch, pri oblúkovom zváraní kovov, vo vedeckých laboratóriách, pri výrobe žiaroviek a žiariviek.

arsenicum [-zenikum; gr. > lat.] → arzén

arzán [gr. > lat.], arzenovodík, AsH₃ — binárna zlúčenina arzénu s vodíkom. Mimoriadne jedovatý bezfarebný nestabilný plyn cesnakového zápachu. Vzniká pri redukcii zlúčenín arzénu atómovým vodíkom (vodíkom v stave zrodu) alebo rozkladom arzenidov kyselinami. Arzán po zahriatí vytvára na povrchu sklenej trubice tzv. arzénové zrkadlo, čo sa využíva na dokazovanie prítomnosti zlúčenín arzénu (→ Marshova skúška).

arzén [aramejsky > gr. > lat.], arsenicum, zn. As — chemický prvok 15. skupiny periodickej sústavy prvkov, protónové číslo 33, relatívna atómová hmotnosť 74,9216. Vyskytuje sa v niekoľkých alotropických modifikáciách. Sivý arzén (α-arzén) je oceľovosivý, kovovolesklý a krehký; teplota topenia 816 °C (3,91 MPa), hustota 5,778 g/cm³, tvrdosť 3 Mohsovej stupnice. Má relatívne veľký merný elektrický odpor (rezistivitu) 0,333 μΩ · m. Pri 615 °C sublimuje za vzniku citrónovožltých pár, ktorých ochladením sa získajú žlté priehľadné mäkké kryštály žltého arzénu (As₄). Tento sa miernym zahriatím mení opäť na sivý arzén. Arzén sa zaraďuje medzi polokovy; reaguje s nekovmi (napr. s kyslíkom a so sírou) i s kovmi (→ arzenidy). Na suchom vzduchu je stály. S vodou a roztokmi hydroxidov a neoxidujúcich kyselín (napr. kyselinou chlorovodíkovou) reaguje veľmi pomaly.

V prírode sa arzén často vyskytuje na žilách strieborných a kobaltovo-niklových rúd ako rýdzi klencový minerál; čerstvý je cínovobiely alebo olovenosivý, na vzduchu tmavne, pričom sa na jeho povrchu tvorí jedovatý oxid. Kryštály arzénu sú vzácne, častejšie sa vyskytuje celistvý, miskovitý alebo tvorí vrstvy s obličkovitým povrchom a hroznovité hľuzy. Vyskytuje sa v Nemecku (Harz), Rakúsku, Nórsku, Japonsku (guľôčkovitý), USA (New Jersey) a Čile. Najdôležitejšie minerály arzénu sú arzenopyrit FeAsS, realgár As₄S₄ a auripigment As₂S₃. Podľa výskytu v zemskej kôre je arzén 51. prvkom v poradí (1,8 g/t).

V podobe zlúčenín je známy od staroveku, príprava elementárneho arzénu sa pripisuje Albertovi Veľkému. Názov súvisí so žltým sfarbením zlúčenín síry a pochádza z gr. arsenikon, prevzatého z aramejského zarník/zirník (zlatý, majúci zlatú farbu). Arzén sa vyrába rozkladom arzenopyritu za neprítomnosti vzduchu s následnou kondenzáciou pár vysublimovaného arzénu. Elementárny arzén sa používa najmä na výrobu zliatin, predovšetkým s olovom. V zlúčeninách má oxidačné číslo III alebo V a viaže sa kovalentnými väzbami. Väčšina zlúčenín arzénu je prudko jedovatá. Najdôležitejšie zlúčeniny: oxid arzenitý As₂O₃ (arzenik), arzán AsH₃, arzenid galitý GaAs, kyselina trihydrogenarzeničná H₃AsO₄, ktorá sa podobá na kyselinu trihydrogenfosforečnú H₃PO₄ a používa sa na defoliáciu bavlníka pred zberom a na konzerváciu dreva. Jej soli sa používajú ako insekticídy (→ arzeničnany).

arzenidy [gr.] — zlúčeniny arzénu s kovovými prvkami. Viaceré sa vyskytujú v prírode, napr. FeAsS (arzenopyrit), FeAs₂ (löllingit) a NiAs (nikelín). Najvýznamnejšie arzenidy vytvárajú prvky 13. skupiny periodickej sústavy, napr. arzenid inditý InAs a arzenid galitý GaAs, ktoré sú dôležité polovodiče. Arzenid galitý sa používa aj na výrobu diód emitujúcich svetlo, tunelových diód, polovodičových laserov, infračervených žiaričov a i.

arzenik [gr.], arzénový kvet, otrušík — triviálne názvy oxidu arzenitého As₂O₃. Arzenik je prudko jedovatý biely prášok, ktorý sa od staroveku zneužíval ako jed. V minulosti sa používal na odfarbovanie fľaškového skla, a najmä ako medziprodukt na výrobu ďalších zlúčenín arzénu.

arzenitany [gr.] — soli odvodené od kyseliny trihydrogenarzenitej H₃AsO₃ alebo hydrogenarzenitej HAsO₂. Používali sa ako zelené pigmenty (→ svinibrodská zeleň, → švédska zeleň).

arzénové zrkadlo → arzán

arzenovodík [gr. + slov.] → arzán

arzénový kvet → arzenik

As —

1. chem. značka arzénu;

2. meteorol. skr. altostratu.

asociačný stupeň → asociácia

Au — chem. značka zlata.

Auer von Welsbach [fon], Carl, slobodný pán, 1. 9. 1858 Viedeň – 4. 8. 1929 zámok Welsbach pri Möblingu — rakúsky chemik a inžinier. Identifikoval didýmium (dovtedy pokladané za prvok) ako zmes dvoch nových prvkov – neodýmu a prazeodýmu (1885). Zistil, že tkanina impregnovaná tóričitou a céričitou soľou jasne žiari pri zahrievaní plameňom plynu. Tento objav bol využitý vo verejnom plynovom osvetlení. Prvýkrát použil kovové (osmiové) vlákno v lampe, predchodkyni dnešných žiaroviek (1898). Ním objavená zmes železa, céru a i. prvkov vzácnych zemín (Auerov kov, Auerova zliatina) sa dodnes používa na iskrenie v zapaľovačoch.

azoimid [gr.], HN₃ — bezfarebná extrémne výbušná kvapalina. Vo vode sa správa ako slabá kyselina, odvodené soli sú azidy.

B —

1. fyz. značka belu;

2. chem. značka bóru.

Ba — chem. značka bária.

Bergius, Friedrich Karl Rudolph, 11. 10. 1884 Goldschmieden, dnes časť Vroclavu – 30. 3. 1949 Buenos Aires — nemecký chemik. Študoval na univerzite vo Vroclave a v Lipsku. Pôsobil v Hannoveri, kde si založil súkromné laboratórium (1910). Po vojne emigroval do Argentíny.

Systematicky študoval vplyv vysokej teploty a tlaku na chemické reakcie. Uskutočnil konverziu uhoľného prachu a vodíka na benzín a mazacie oleje bez izolovania medziproduktov (→ Bergiusov proces). Pracoval aj na konverzii dreva na cukor a cukru na iné potravinové produkty, ktoré boli použité pri zásobovaní Nemecka počas 2. svet. vojny.

Získal Nobelovu cenu za chémiu (1931, spolu s C. Boschom) za prispenie k objavu a rozvoju chemických syntéz pri vysokých tlakoch.