Bíňa

Bíňa, maď. Bény — obec v okrese Nové Zámky v Nitrianskom kraji na Podunajskej nížine pri sútoku Hrona a Sikenice, 130 m n. m.; 1 442 obyvateľov, 16,2 % slovenskej, 80,2 % maďarskej národnosti (2019); miestne časti Bíňa a Kolónia. Na území obce sa nachádza prírodná rezervácia Bíňanský rybník (vyhlásená 2000, rozloha 35,1 ha), ktorá bola zriadená na ochranu biotopu vodného vtáctva na paneurópskej migračnej trase vtákov.

Obec vznikla zlúčením Malej Bíne (písomne doložená 1135 ako Byn, 1295 Been, 1349 Obeen, 1773 Kis-Bény, 1786 Kisch-Bény, 1808 Kis-Bény, Malá Bíňa, 1863 – 95 Kisbény) a Veľkej Bíne (doložená 1401 ako Nagbeen, 1773, 1786 Nagy-Bény, 1808 Nagy-Bény, Welká Bíňa, 1863 – 95 Nagybény) koncom 19. stor. (1898 – 1913 Bény, 1920 – 38 Bíňa, Bény, 1938 – 45 Bény, 1945 – 48 Bíňa, Bény, 1948 Bíňa). Obyvatelia sa pôvodne zaoberali poľnohospodárstvom a vinohradníctvom.

[IMG-3]

Obec je významnou archeologickou lokalitou. Nachádzalo sa tu opevnené hradisko s rozlohou viac než 100 ha, ktoré bolo pravdepodobne vybudované v období 750 – 850 (podľa starších výskumov je datované do 10. stor.). Mohutné zemné opevnenie pozostávalo z troch sústredných prstencov zemných valov, ktoré boli na západe ohraničené riekou Hron. Zvyšky opevnenia sa v obci nachádzajú aj v súčasnosti, najlepšie sa zachoval vonkajší val, ktorý je najdlhší, čiastočne sa zachoval kratší stredný val a najkratší vnútorný val, ktorý chránil akropolu tvoriacu jadro osídlenia, úplne zanikol. V roku 1964 bol južne od obce v polohe Berek pri záchrannom archeologickom výskume objavený unikátny depot 108 neskororímskych zlatých mincí (solidov) z konca 4. a z 5. stor. uložených v hlinenej nádobke vázového tvaru. Do zeme bol uložený okolo polovice 5. stor. a súvisí pravdepodobne s rímskym tribútom Hunom. Významné osídlenie počas veľkomoravského obdobia preukazujú viaceré sídliská a pohrebiská, našli sa tu o. i. aj depoty sekerovitých hrivien. Predpokladá sa, že na akropole sa už počas veľkomoravského obdobia nachádzala sakrálna stavba.

[IMG-2]

Na mieste akropoly bol pravdepodobne začiatkom 13. stor. založený premonštrátsky kláštor (konvent) Blahoslavenej Panny Márie. Podľa starších názorov bol kláštor benediktínsky a založený v 12. stor., prítomnosť premonštrátov je však písomne doložená v 2. polovici 13. stor. Kláštor bol od 1545 opustený, budovy postupne zanikli (ich ruiny sa spomínajú ešte v 19. stor.), zachoval sa z nich len kláštorný kostol – Kostol Blahoslavenej Panny Márie postavený kamenármi, ktorí okolo roku 1200 pracovali na výstavbe kráľovského hradu a katedrály v Ostrihome. Výstavba kostola sa začala v 1. desaťročí 13. stor. a dostavaný bol pravdepodobne najneskôr v 2. desaťročí 13. stor. Pôvodne bol neskororománsky s ranogotickými prvkami. Ide o dispozičný typ jednoloďového kostola s východnou časťou rozšírenou o bočné priestory, čím vznikol krížový pôdorys s tromi polygonálnymi apsidami zaklenutými konchami. Na západnej strane sa nachádza dvojvežová fasáda a rozsiahla predsieň, na južnej strane je pristavaná baroková sakristia. Kostol bol v čase svojho vzniku pravdepodobne celozaklenutou stavbou, zachovala sa však len jedna pôvodná rebrová krížová klenba v medziveží. Na konci 17. stor. bol kostol do značnej miery v ruinách, v 1. polovici 18. stor. bol obnovený a barokovo upravený, 1861 – 62 prestavaný, 1896 – 98 výrazne neorománsky rekonštruovaný, 1945 deštruovaný nemeckými i sovietskymi vojskami. Pri komplexnej rekonštrukcii v období 1952 – 55 pod vedením A. Piffla ostal zachovaný pôdorys a obvodové murivá, kostol bol však obnovený do nie celkom pôvodnej podoby (najrozsiahlejšie zmeny sa uskutočnili v západnej časti).

[IMG-1]

V blízkosti kostola sa nachádza Kaplnka 12 apoštolov, románska tehlová rotunda pravdepodobne z konca 20. rokov 13. stor., ktorá je v interiéri členená dvanástimi nikami. Sú v nej zachované fragmenty stredovekých fresiek z obdobia okolo roku 1220. Reštaurovaná bola v roku 2006. V obci sa nachádza aj Súsošie Sv. Trojice z 2. polovice 18. stor.