Berio, Luciano

Berio, Luciano, 24. 10. 1925 Oneglia (dnes Imperia), Taliansko – 27. 05. 2003 Rím — taliansky hudobný skladateľ, dirigent, teoretik a pedagóg.

Študoval v Miláne (o. i. u Giorgiho Federica Ghediniho) a v americkom Tanglewoode u Luigiho Dallapiccolu. V roku 1954 založil s Brunom Madernom v Miláne Studio di fonologia musicale pre elektronickú hudbu, ktorého sa stal riaditeľom. V roku 1956 založil a redigoval časopis Incontri Musicali zameraný na avantgardnú hudbu, od 1974 bol vedúcim oddelenia elektroakustiky v parížskom inštitúte IRCAM. Pedagogicky pôsobil v Európe a v USA (1965 – 72 Juilliardova škola, New York; 1993 – 94 Harvardova univerzita, Cambridge).

Vo svojej tvorbe vychádzal z Dallapiccolovej školy, v inštrumentálnych skladbách voľne využíval všetky kompozičné postupy súčasnej hudby. Často uplatňoval ľudský hlas ako zvukový objekt (interpretkou bývala jeho manželka Cathy Berberianová), novátorsky využíval aj scénické prvky. Dirigoval popredné orchestre v Európe a USA. Jeho početnú a mnohotvárnu tvorbu reprezentujú najmä diela Allelujah I-Il pre orchester (1956, 1958), Differences pre päť nástrojov a magnetofónový pás (1959), Epifanie pre ženský hlas a orchester (1961 – 1965), Folks Songs (1964), Concerto pre dva klavíry a orchester (1973), Sequenza I-XIV pre rôzne nástroje (1958 – 2002), Rendering pre orchester (1989 – 1990), Formazioni pre orchester (1987), Chemins I-VII pre rôzne nástrojové zoskupenia (1964 – 1996) a i.