baskická literatúra

Text hesla

baskická literatúra — národná literatúra v baskickom jazyku (euskara, euskera, vascuence, vasco) a v jeho jednotlivých dialektoch na území severových. Španielska a juhozáp. cípu Francúzska (baskicky Iparralde, fr. Pays Basque, špan. País Vasco francés). Jej tradícia siaha do stredoveku, keď sa rozvíjala predovšetkým prostredníctvom ústneho podania. Z ústnej tradície sa zachovali lyrické, prevažne ľúbostné piesne, elegické piesne a povesti, ako aj fragmenty epických piesní. Prvou knihou v baskičtine je zbierka veršovaných skladieb s prológom v próze Prvopočiatky baskického jazyka (Linguae vasconum primitiae, 1545), ktorej autorom je Bernart Etxepare (*1480, †1560). Predstaviteľmi humanistických a renesančných prúdov sú dvaja laickí autori, básnik Juan Pérez de Lazarraga (*1548, †1605) a Arnaut Oihenart (*1592, †1667), ktorý písal poéziu v baskičtine a historickoprávne diela v latinčine. Pre rozvoj baskického jazyka bol významný prvý preklad nového zákona Nový testament nášho Pána Ježiša Krista (Jesus Krist Gure Jaunaren Testamentu Berria, 1571), ktorého autorom bol (na podnet navarrskej kráľovnej Jany III.) protestantský kňaz Joanes Leizarraga (*asi 1506, †1601). S nástupom reformácie a protireformácie sa baskická literatúra rozvíjala takmer výlučne v žánroch náboženskej literatúry a jej autormi boli prevažne kňazi (Esteve Materra, *17. stor.; Silvain Pouvreau, †asi 1675; Pierre Argaiñaratz, *17. stor.; Joannes Etxeberri Ziburukoa, *asi 1580, †asi 1665; Bernard Gazteluzar, *1619, †1701; a i.). Jedným z najvýznamnejších autorov 17. stor. je Pedro Agerre, prezývaný Axular (*1556, †1644), ktorý prispel k rozvoju prózy didakticky ladeným dielom Potom neskôr (Guero, 1643).

V 18. stor. napredoval rozvoj filologických štúdií baskického jazyka. Autorom prvej baskickej gramatiky Dosiahnutie nemožného. Umenie baskického jazyka (El imposible vencido. Arte de la Lengua Vascongada, 1729) a Trojjazyčného španielsko-baskicko-latinského slovníka (Diccionario trilingüe del Castellano, Bascuence, Latin, 1745) bol jezuita Manuel Larramendi (*1690, †1766). Jeho normu nasledovali Agustin Kardaberaz (*1703, †1770), ktorý vydal polemické diela o vývine, čistote a perspektívach baskického jazyka, Sebastian Mendiburu (*1708, †1782) a i. R. 1765 vznikla Kráľovská baskická spoločnosť priateľov vlasti (Euskalerriaren Adiskideen Elkartea), ktorá združovala osvietenských intelektuálov, vedcov a spisovateľov. Od 1776 do konca 19. stor. plnil významnú úlohu vo vzdelávaní Kráľovský seminár šľachty v Bergare (Bergarako Errege Mintegia), vďaka ktorému sa v duchu osvietenstva rozvinulo laické školstvo. Pôsobili tam kultúrni dejatelia a spisovatelia, napr. vojvoda z Peñafloridy Frantzisko Xabier Munibe (*1729, †1785) a po španielsky píšuci F. M. Samaniego známy predovšetkým svojimi bájkami. Na prelome 18. a 19. stor. sa bájka stala rozšíreným žánrom, vznikli jej početné zbierky v próze i vo veršoch.

Začiatkom 19. stor. sa začala rozvíjať umelecká próza. Jej najvýznamnejší reprezentant Joan Antonio Mogel (*1745, †1804) napísal v bizkajskom dialekte dielo Peru Abarca (napísané asi 1802, vydané 1881) považované za prvý baskický román (prípadne za predchodcu románu). V 19. stor. v období romantizmu sa venovala pozornosť tradíciám a ľudovej kultúre. Literatúra v baskickom jazyku, ako aj samotná baskičtina sa rozvíjala prostredníctvom periodík a literárnych súťaží (napr. Joko loretuak, Kvetné hry, 1851 – 97). Koncom 19. stor. nastúpilo (paralelne s obrodením katalánskej a galícijskej kultúry na území Španielska) obdobie renesancie baskickej kultúry a jazyka, tzv Baskické obrodenie (Euskal Pizkundea). Reprezentovali ho baskicko-francúzski autori Grazian Adema (*1828, †1907) a Joan Batista Elizanburu (*1828, †1891) i baskicko-španielski básnici Bilintx (*1831, †1876) a Jose Maria Iparragirre (*1820, †1881), obidvaja tvoriaci v duchu tradičného básnického prúdu bestsolari alebo versolari (improvizovaná poézia).

V 20. stor. podnietila rozvoj baskičtiny ako literárneho jazyka Kráľovská akadémia baskického jazyka (Euskaltzaindia, špan. Real Academia de la Lengua Vasca, založená 1918). Jej prvým riaditeľom bol filológ Resurreccion Maria Azkue (*1864, †1951), autor Gramatiky baskičtiny (Euskal-Izkindea, 1891) a trojjazyčného Baskicko-španielsko-francúzskeho slovníka (Euskara-gaztelania-frantsesa hiztegia, 1905). V baskičtine napísal román Stratená ovca (Ardi galdua, 1918), v ktorom uviedol model zjednotenej literárnej baskičtiny (gipuzkera osotua), ktorý sa udržal až do zavedenia zjednotenej baskičtiny v 60. rokoch 20. stor. známej ako euskara batu. V ďalšej fáze národného obrodenia (1. pol. 20. stor.) vynikli básnici Xabier de Lizardi (*1896, †1933) a Orixe (*1888, †1961), autor rozsiahlej básne Baskovia (Euskaldunak, napísaná 1935, vydaná 1950) skomponovanej ako národná poéma. V próze dominoval kostumbristický typ románu, ktorý reprezentoval Txomin Agirre (*1864, †1920). Po španielskej občianskej vojne (1936 – 39) odišli mnohí autori do exilu a k obnove literárnej scény v Španielsku došlo až v 50. rokoch 20. stor.

O modernizáciu baskického románu sa zaslúžili Mario Onaindia (*1948, †2003), Ramon Saizarbitoria (*1944) a Txillardegi (*1929, †2012), novátormi poézie boli Gabriel Aresti (*1933, †1975), autor sociálne ladenej zbierky Kameň a ľud (Harri eta herri, 1964), Federiko Krutwig (*1921, †1998), Xabier Lete (*1944, †2010) a Jon Mirande (*1925, †1972). K najprekladanejším baskickým spisovateľom súčasnosti patria Bernardo Atxaga (*1951) a Arantxa Urretabizkaiová (Urretabizkaia, *1947). Počas celého obdobia vývoja baskickej literatúry sa mnohí spisovatelia baskického pôvodu literárne vyjadrovali v španielskom jazyku, v 20. stor. napr. P. Baroja y Nessi, G. Celaya, Blas de Otero (*1916, †1979) a M. de Unamuno.

Text hesla

baskická literatúra — národná literatúra v baskickom jazyku (euskara, euskera, vascuence, vasco) a v jeho jednotlivých dialektoch na území severových. Španielska a juhozáp. cípu Francúzska (baskicky Iparralde, fr. Pays Basque, špan. País Vasco francés). Jej tradícia siaha do stredoveku, keď sa rozvíjala predovšetkým prostredníctvom ústneho podania. Z ústnej tradície sa zachovali lyrické, prevažne ľúbostné piesne, elegické piesne a povesti, ako aj fragmenty epických piesní. Prvou knihou v baskičtine je zbierka veršovaných skladieb s prológom v próze Prvopočiatky baskického jazyka (Linguae vasconum primitiae, 1545), ktorej autorom je Bernart Etxepare (*1480, †1560). Predstaviteľmi humanistických a renesančných prúdov sú dvaja laickí autori, básnik Juan Pérez de Lazarraga (*1548, †1605) a Arnaut Oihenart (*1592, †1667), ktorý písal poéziu v baskičtine a historickoprávne diela v latinčine. Pre rozvoj baskického jazyka bol významný prvý preklad nového zákona Nový testament nášho Pána Ježiša Krista (Jesus Krist Gure Jaunaren Testamentu Berria, 1571), ktorého autorom bol (na podnet navarrskej kráľovnej Jany III.) protestantský kňaz Joanes Leizarraga (*asi 1506, †1601). S nástupom reformácie a protireformácie sa baskická literatúra rozvíjala takmer výlučne v žánroch náboženskej literatúry a jej autormi boli prevažne kňazi (Esteve Materra, *17. stor.; Silvain Pouvreau, †asi 1675; Pierre Argaiñaratz, *17. stor.; Joannes Etxeberri Ziburukoa, *asi 1580, †asi 1665; Bernard Gazteluzar, *1619, †1701; a i.). Jedným z najvýznamnejších autorov 17. stor. je Pedro Agerre, prezývaný Axular (*1556, †1644), ktorý prispel k rozvoju prózy didakticky ladeným dielom Potom neskôr (Guero, 1643).

V 18. stor. napredoval rozvoj filologických štúdií baskického jazyka. Autorom prvej baskickej gramatiky Dosiahnutie nemožného. Umenie baskického jazyka (El imposible vencido. Arte de la Lengua Vascongada, 1729) a Trojjazyčného španielsko-baskicko-latinského slovníka (Diccionario trilingüe del Castellano, Bascuence, Latin, 1745) bol jezuita Manuel Larramendi (*1690, †1766). Jeho normu nasledovali Agustin Kardaberaz (*1703, †1770), ktorý vydal polemické diela o vývine, čistote a perspektívach baskického jazyka, Sebastian Mendiburu (*1708, †1782) a i. R. 1765 vznikla Kráľovská baskická spoločnosť priateľov vlasti (Euskalerriaren Adiskideen Elkartea), ktorá združovala osvietenských intelektuálov, vedcov a spisovateľov. Od 1776 do konca 19. stor. plnil významnú úlohu vo vzdelávaní Kráľovský seminár šľachty v Bergare (Bergarako Errege Mintegia), vďaka ktorému sa v duchu osvietenstva rozvinulo laické školstvo. Pôsobili tam kultúrni dejatelia a spisovatelia, napr. vojvoda z Peñafloridy Frantzisko Xabier Munibe (*1729, †1785) a po španielsky píšuci F. M. Samaniego známy predovšetkým svojimi bájkami. Na prelome 18. a 19. stor. sa bájka stala rozšíreným žánrom, vznikli jej početné zbierky v próze i vo veršoch.

Začiatkom 19. stor. sa začala rozvíjať umelecká próza. Jej najvýznamnejší reprezentant Joan Antonio Mogel (*1745, †1804) napísal v bizkajskom dialekte dielo Peru Abarca (napísané asi 1802, vydané 1881) považované za prvý baskický román (prípadne za predchodcu románu). V 19. stor. v období romantizmu sa venovala pozornosť tradíciám a ľudovej kultúre. Literatúra v baskickom jazyku, ako aj samotná baskičtina sa rozvíjala prostredníctvom periodík a literárnych súťaží (napr. Joko loretuak, Kvetné hry, 1851 – 97). Koncom 19. stor. nastúpilo (paralelne s obrodením katalánskej a galícijskej kultúry na území Španielska) obdobie renesancie baskickej kultúry a jazyka, tzv Baskické obrodenie (Euskal Pizkundea). Reprezentovali ho baskicko-francúzski autori Grazian Adema (*1828, †1907) a Joan Batista Elizanburu (*1828, †1891) i baskicko-španielski básnici Bilintx (*1831, †1876) a Jose Maria Iparragirre (*1820, †1881), obidvaja tvoriaci v duchu tradičného básnického prúdu bestsolari alebo versolari (improvizovaná poézia).

V 20. stor. podnietila rozvoj baskičtiny ako literárneho jazyka Kráľovská akadémia baskického jazyka (Euskaltzaindia, špan. Real Academia de la Lengua Vasca, založená 1918). Jej prvým riaditeľom bol filológ Resurreccion Maria Azkue (*1864, †1951), autor Gramatiky baskičtiny (Euskal-Izkindea, 1891) a trojjazyčného Baskicko-španielsko-francúzskeho slovníka (Euskara-gaztelania-frantsesa hiztegia, 1905). V baskičtine napísal román Stratená ovca (Ardi galdua, 1918), v ktorom uviedol model zjednotenej literárnej baskičtiny (gipuzkera osotua), ktorý sa udržal až do zavedenia zjednotenej baskičtiny v 60. rokoch 20. stor. známej ako euskara batu. V ďalšej fáze národného obrodenia (1. pol. 20. stor.) vynikli básnici Xabier de Lizardi (*1896, †1933) a Orixe (*1888, †1961), autor rozsiahlej básne Baskovia (Euskaldunak, napísaná 1935, vydaná 1950) skomponovanej ako národná poéma. V próze dominoval kostumbristický typ románu, ktorý reprezentoval Txomin Agirre (*1864, †1920). Po španielskej občianskej vojne (1936 – 39) odišli mnohí autori do exilu a k obnove literárnej scény v Španielsku došlo až v 50. rokoch 20. stor.

O modernizáciu baskického románu sa zaslúžili Mario Onaindia (*1948, †2003), Ramon Saizarbitoria (*1944) a Txillardegi (*1929, †2012), novátormi poézie boli Gabriel Aresti (*1933, †1975), autor sociálne ladenej zbierky Kameň a ľud (Harri eta herri, 1964), Federiko Krutwig (*1921, †1998), Xabier Lete (*1944, †2010) a Jon Mirande (*1925, †1972). K najprekladanejším baskickým spisovateľom súčasnosti patria Bernardo Atxaga (*1951) a Arantxa Urretabizkaiová (Urretabizkaia, *1947). Počas celého obdobia vývoja baskickej literatúry sa mnohí spisovatelia baskického pôvodu literárne vyjadrovali v španielskom jazyku, v 20. stor. napr. P. Baroja y Nessi, G. Celaya, Blas de Otero (*1916, †1979) a M. de Unamuno.

Zverejnené v auguste 1999. Aktualizované 30. novembra 2017.

citácia

Baskická literatúra [online]. Encyclopaedia Beliana, ISBN 978-80-89524-30-3. [cit. 2019-09-21]. Dostupné na internete: https://beliana.sav.sk/heslo/baskicka-literatura