Bartók, Béla

Text hesla

Bartók, Béla, 25. 3. 1881 Nagyszentmiklós, dnes Sânnicolau Mare, Rumunsko – 26. 9. 1945 New York — maďarský skladateľ, klavirista, etnomuzikológ a pedagóg. Od 1894 žil v Bratislave, kde študoval hru na klavíri a skladbu. Od 1899 žiak Kráľovskej hudobnej akadémie v Budapešti (dnes Hudobnoumelecká univerzita F. Liszta v Budapešti). Hru na klavíri študoval u Istvána Thomána (*1862, †1940), skladbu u Hansa Koesslera (*1853, †1926). R. 1905 uskutočnil so Z. Kodályom prvý etnografický výskum. Od 1907 profesor klavírnej hry na Kráľovskej hudobnej akadémii v Budapešti. Popri pedagogickej činnosti sa 1907 – 14 venoval zapisovaniu a výskumu ľudových piesní v Maďarsku, Rumunsku, na Slovensku, v severnej Afrike, Turecku, v niektorých oblastiach bývalej Juhoslávie a Bulharsku. R. 1923 koncertoval v Paríži a Londýne. Aktívne sa zúčastňoval na festivaloch súčasnej hudby v Salzburgu (1923), Prahe (1925), Frankfurte nad Mohanom, Amsterdame, Florencii, Bazileji, 1927 po prvýkrát vycestoval do USA, 1929 do bývalého Sovietskeho zväzu. Od 1936 člen Maďarskej akadémie vied. R. 1940 emigroval do USA, kde pôsobil ako klavirista, pedagóg a etnomuzikológ, 1941 – 42 zmluvný pracovník na Kolumbijskej univerzite v New Yorku.

V jeho diele sa ideálne spája a dopĺňa etnomuzikologická práca so skladateľskou a interpretačnou prácou. V ľudovej hudbe rozpoznal dovtedy neznáme a umelecky nevyužité štýlové vrstvy. Urobil asi 8-tis. fonografických záznamov, na Slovensku zapísal vyše 3 400 nápevov a 4-tis. textov slovenských ľudových piesní, z ktorých pripravil do tlače zbierku (Slovenské ľudové piesne I, II; 1959, 1969). Výsledkom jeho výskumu sú okrem zaznamenaných melódií aj početné teoretické práce, v ktorých načrtol typológiu maďarskej hudby a komparáciu s ľudovou hudbou susedných národov.

Jeho skladateľský vývoj možno rozdeliť do piatich etáp. Prvé obdobie, ktoré tvoria práce zo študijného obdobia po 1. suitu pre orchester op. 3 (1905), je poznačené nadväzovaním na neskororomantickú tradíciu, najmä na hudbu F. Liszta a R. Straussa. Kontakt s ľudovou hudbou a poznanie hudby C. Debussyho otvárajú druhé obdobie, ktoré znamenalo rozhodujúci obrat v jeho štýlovej orientácii a do ktorého patria diela Dva portréty pre husle a orchester op. 5 (1907, 1908), 1. sláčikové kvarteto op. 7 (1909), Allegro barbaro pre klavír (1911), opera Hrad kniežaťa Modrofúza op. 11 (1911). Tretie tvorivé obdobie je obohatené o výdobytky hudobného expresionizmu a symbolizmu: pantomíma Zázračný mandarín op. 19 (1918), 3. sláčikové kvarteto (1927), Tanečná suita (1923). Štvrté vývojové obdobie znamená vrchol Bartókovho tvorivého úsilia a reprezentujú ho diela Cantata profana (1930), Hudba pre sláčiky, bicie nástroje a čelestu (1936), 4. a 5. sláčikové kvarteto (1928, 1934), 2. klavírny koncert (1931), 2. husľový koncert (1938) a i. Piate tvorivé obdobie znamená návrat k novej melodickosti, redukcii predchádzajúcich výbojov: 6. sláčikové kvarteto (1939), Concerto pre orchester (1943), 3. klavírny koncert (1945). Posledným dokončeným dielom je Sonáta pre sólové husle (1944). K Bartókovmu profilu však patrí aj celý rad ďalších skladieb, najmä novátorské poňatie klavírnych cyklov pedagogického zamerania: 14 bagatel, 3 etudy, Mikrokozmos (1926) a i.

Bartók patrí do skupiny skladateľov 20. stor., ktorí sa usilovali o umeleckú syntézu prvkov novodobej techniky s národnou hudobnosťou.

Text hesla

Bartók, Béla, 25. 3. 1881 Nagyszentmiklós, dnes Sânnicolau Mare, Rumunsko – 26. 9. 1945 New York — maďarský skladateľ, klavirista, etnomuzikológ a pedagóg. Od 1894 žil v Bratislave, kde študoval hru na klavíri a skladbu. Od 1899 žiak Kráľovskej hudobnej akadémie v Budapešti (dnes Hudobnoumelecká univerzita F. Liszta v Budapešti). Hru na klavíri študoval u Istvána Thomána (*1862, †1940), skladbu u Hansa Koesslera (*1853, †1926). R. 1905 uskutočnil so Z. Kodályom prvý etnografický výskum. Od 1907 profesor klavírnej hry na Kráľovskej hudobnej akadémii v Budapešti. Popri pedagogickej činnosti sa 1907 – 14 venoval zapisovaniu a výskumu ľudových piesní v Maďarsku, Rumunsku, na Slovensku, v severnej Afrike, Turecku, v niektorých oblastiach bývalej Juhoslávie a Bulharsku. R. 1923 koncertoval v Paríži a Londýne. Aktívne sa zúčastňoval na festivaloch súčasnej hudby v Salzburgu (1923), Prahe (1925), Frankfurte nad Mohanom, Amsterdame, Florencii, Bazileji, 1927 po prvýkrát vycestoval do USA, 1929 do bývalého Sovietskeho zväzu. Od 1936 člen Maďarskej akadémie vied. R. 1940 emigroval do USA, kde pôsobil ako klavirista, pedagóg a etnomuzikológ, 1941 – 42 zmluvný pracovník na Kolumbijskej univerzite v New Yorku.

V jeho diele sa ideálne spája a dopĺňa etnomuzikologická práca so skladateľskou a interpretačnou prácou. V ľudovej hudbe rozpoznal dovtedy neznáme a umelecky nevyužité štýlové vrstvy. Urobil asi 8-tis. fonografických záznamov, na Slovensku zapísal vyše 3 400 nápevov a 4-tis. textov slovenských ľudových piesní, z ktorých pripravil do tlače zbierku (Slovenské ľudové piesne I, II; 1959, 1969). Výsledkom jeho výskumu sú okrem zaznamenaných melódií aj početné teoretické práce, v ktorých načrtol typológiu maďarskej hudby a komparáciu s ľudovou hudbou susedných národov.

Jeho skladateľský vývoj možno rozdeliť do piatich etáp. Prvé obdobie, ktoré tvoria práce zo študijného obdobia po 1. suitu pre orchester op. 3 (1905), je poznačené nadväzovaním na neskororomantickú tradíciu, najmä na hudbu F. Liszta a R. Straussa. Kontakt s ľudovou hudbou a poznanie hudby C. Debussyho otvárajú druhé obdobie, ktoré znamenalo rozhodujúci obrat v jeho štýlovej orientácii a do ktorého patria diela Dva portréty pre husle a orchester op. 5 (1907, 1908), 1. sláčikové kvarteto op. 7 (1909), Allegro barbaro pre klavír (1911), opera Hrad kniežaťa Modrofúza op. 11 (1911). Tretie tvorivé obdobie je obohatené o výdobytky hudobného expresionizmu a symbolizmu: pantomíma Zázračný mandarín op. 19 (1918), 3. sláčikové kvarteto (1927), Tanečná suita (1923). Štvrté vývojové obdobie znamená vrchol Bartókovho tvorivého úsilia a reprezentujú ho diela Cantata profana (1930), Hudba pre sláčiky, bicie nástroje a čelestu (1936), 4. a 5. sláčikové kvarteto (1928, 1934), 2. klavírny koncert (1931), 2. husľový koncert (1938) a i. Piate tvorivé obdobie znamená návrat k novej melodickosti, redukcii predchádzajúcich výbojov: 6. sláčikové kvarteto (1939), Concerto pre orchester (1943), 3. klavírny koncert (1945). Posledným dokončeným dielom je Sonáta pre sólové husle (1944). K Bartókovmu profilu však patrí aj celý rad ďalších skladieb, najmä novátorské poňatie klavírnych cyklov pedagogického zamerania: 14 bagatel, 3 etudy, Mikrokozmos (1926) a i.

Bartók patrí do skupiny skladateľov 20. stor., ktorí sa usilovali o umeleckú syntézu prvkov novodobej techniky s národnou hudobnosťou.

Zverejnené v auguste 1999.

citácia

Bartók, Béla [online]. Encyclopaedia Beliana, ISBN 978-80-89524-30-3. [cit. 2021-02-28]. Dostupné na internete: https://beliana.sav.sk/heslo/bartok-bela