Baricco, Alessandro

Baricco [ba‘rikko], Alessandro, 25. 1. 1958 Turín — taliansky spisovateľ, hudobný kritik a esejista. V roku 1980 vyštudoval filozofiu na univerzite v Turíne, popritom na turínskom konzervatóriu študoval muzikológiu. Začínal ako hudobný kritik vo viacerých celoštátnych denníkoch (napr. La Stampa, la Repubblica), od 90. rokov sa venuje naratívu. Vo svojich textoch využíva postmoderné literárne postupy a štylizáciu typickú pre súčasnú taliansku novelistiku. Ide najmä o scenáristicky vypracované literárne obrazy, resp. kapitoly, ktoré možno v naratívnej línii zamieňať, o krátke, výstižné, takmer úsečné gramaticky jednoduché vety napodobňujúce hovorový jazyk, o jednoduchú výstavbu deja a viacero rozprávačských perspektív, v ktorých sa prelína skutočné a snové, ale aj viacero časových rovín. Typickým znakom Bariccových textov je vnášanie senzualistických opisov do deja za súčasného využitia melodiky a hudobnosti talianskeho jazyka (časté je používanie anafor, refrénovitého opakovania rovnakých slov či viet a pod.).

Debutoval 1991 románom Hrady hnevu (Castelli di rabbia; slov. 2009) podávajúcim bizarnú atmosféru mestečka Quinnipak na začiatku 19. stor., ktorého obyvatelia v očakávaní umeleckej a vedecko-technickej revolúcie snívajú o príbehu svojej budúcnosti. Invenčnou dominantou príbehu je zvláštny hudobný nástroj humanofón znejúci ľudskými hlasmi. Hlavnou postavou románu Oceán more (Oceano mare, 1993; slov. 2004) je more vplývajúce na rozličné ľudské túžby a trápenia. Román Hodváb (Seta, 1996; slov. 2001; sfilmovaný 2007, réžia François Girard) je poetickým príbehom o snovej nenaplnenej láske mladého francúzskeho hodvábnika k Japonke, ktorú uvidel len raz počas obchodnej cesty. Napriek tomu toto očarenie poznačí a zmení jeho rodinu aj život. S románmi City (1999; slov. 2000), Bez krvi (Senza sangue, 2002; slov. 2003), Tento príbeh (Questa storia, 2005; slov. 2007) a Emauzy (Emmaus, 2009; slov. 2011) ich spája umiestnenie príbehu, resp. prežívania postáv, do mýtického časopriestoru nejestvujúcich miest a minulých čias, úvahy o ľudskosti, morálke, dospievaní a kráse. Symptomatická je mýtizácia prostredníctvom anglicky znejúcich mien postáv a miest.

Podobný literárny charakter majú i jeho ďalšie romány. Pán Gwyn (Mr Gwyn, 2011; slov. 2012) podáva obraz spisovateľa v tvorivej kríze, v dôsledku čoho chce remeslo zanechať. Interliterárne naň nadväzuje Trikrát na svitaní (Tre volte all’alba, 2012; slov. 2013) o prepojení príbehov troch ľudí v jednom hoteli, ktorí sa tam v skutočnosti nemohli stretnúť. Smith & Wesson (Smith&Wesson, 2014; slov. 2015) je umeleckou fikciou bizarného pokusu plavby v sude cez Niagarské vodopády. Mladá nevesta (La Sposa giovane, 2015; slov. 2016) vykresľuje duševné stavy nefunkčnej rodiny, do ktorej príde tajomná nevesta nezvestného syna. Odlišuje sa od nich iba román Homér, Iliada (Omero, Iliade, 2004; slov. 2006), koncipovaný ako dramatický text, prepis pôvodného Homérovho eposu. Dej v ňom nepribližuje rozprávač, ale dialogickou formou samotní protagonisti, pričom ide o modernizáciu klasického diela bez využitia postmoderných prvkov.

Okrem beletrie sa Baricco venuje aj tvorbe divadelných textov, televíznych a filmových scenárov, napr. divadelný monológ Tisícdeväťsto (Novecento, 1994; slov. 2003) slúžiaci ako predloha filmu Legenda o pianistovi (1998, réžia Giuseppe Tornatore). Podstatou jeho esejistickej tvorby sú filozofické námety, interdisciplinárne v nej spracúva konkrétne podnety dejín hudby: O transcendentnom charaktere Rossiniho komického divadla (Sul carattere trascendentale del teatro comico rossiniano, časopisecky 1986), Génius ukrytý vo fúge (Il genio in fuga, 1988), Heglova duša a wisconsinské kravy. Úvaha o vážnej hudbe a modernosti (L’anima di Hegel e le mucche del Wisconsin. Una riflessione su musica colta e modernità, 1992). V eseji Barbari. Esej o mutácii (I barbari. Saggio sulla mutazione, 2006; slov. 2009) sa zamýšľa nad cyklicky sa opakujúcim javom, keď vyspelé kultúry degradujú, zanikajú a nebadane ich nahrádzajú noví barbari ťažiaci z pasivity a letargie materiálne síce vyspelých, ale mentálne mŕtvych spoločností. Je nositeľom viacerých ocenení, napr. Ceny Viareggio (1993 za román Oceán more).