Bach, Johann Sebastian

Text hesla

Bach, Johann Sebastian, 21. 3. 1685 Eisenach – 28. 7. 1750 Lipsko — nemecký skladateľ a organista, najvýznamnejší predstaviteľ bachovského rodu, jeden z najväčších géniov európskej hudobnej kultúry.

Najmladší syn huslistu a mestského kapelníka v Eisenachu Johanna Ambrosia Bacha (*1645, †1695) a Alžbety, rodenej Lämmerhirtovej (*1644, †1694). Základy hry na sláčikových nástrojoch dostal od otca, brat Johann Christopher (*1671, †1721), organista v Ohrdrufe, žiak J. Pachelbela, ho oboznámil s organovou hrou. Po otcovej smrti 1695 pokračoval v štúdiách na latinskej škole v Ohrdrufe a vzdelával sa naďalej v hudbe, 1703 ukončil školu pri Kláštore sv. Michala v Lüneburgu. V tom období sa oboznamoval s tvorbou majstrov minulosti, najmä s repertoárom duchovnej hudby a pri návštevách Hamburgu aj s nemeckou opernou a organovou hudbou. R. 1703 bol krátko členom kapely kniežaťa Johanna Ernesta vo Weimare, potom organistom v Kostole sv. Bonifáca v Arnstadte. R. 1705 navštívil významného organistu D. Buxtehudeho v Lübecku, ktorého hra a skladby mali veľký vplyv na rozvoj Bachovho talentu. Významnou etapou v jeho živote bolo miesto organistu v Mühlhausene (1707), z toho obdobia pochádzajú najmä skladby pre organ a príležitostné kantáty. R. 1707 sa oženil so svojou druhostupňovou sesternicou Mariou Barbarou Bachovou (Bach, *1684, †1720), s ktorou mal 7 detí. R. 1708 sa presťahoval do Weimaru, kde ako organista a hudobník na dvore kniežat Wilhelma Ernsta a Ernsta Augusta naplno rozvinul svoju skladateľskú aktivitu. K jeho povinnostiam patrilo komponovanie, hra na organe a čembale, účinkovanie v dvornej kapele i pedagogická činnosť. K jeho žiakom z toho obdobia okrem členov kniežacej rodiny patril J. M. Schubart, J. T. Krebs, J. G. Ziegler a i. Nielen vo Weimare, ale aj v celom Nemecku bol známy ako organový interpret so skvelou pedálovou technikou a registráciou, vyhľadávaný aj ako posudzovateľ nových nástrojov. Tam sa dostal aj do bližšieho kontaktu s tvorbou talianskych skladateľov (diela A. Vivaldiho, A. Corelliho, T. Albinoniho a i.). R. 1714 sa stal koncertným majstrom dvornej kapely, čím sa výrazne zlepšila jeho ekonomická situácia. Od 1717 pôsobil na dvore kniežaťa Leopolda v Köthene, kde našiel priaznivé podmienky na tvorivú činnosť. V tomto období vzniklo aj 6 slávnych Brandenburských koncertov. R. 1721 sa po smrti prvej manželky oženil s Annou Magdalenou Wilckeovou (Wilcke, *1701, †1760), dvornou speváčkou v Köthene, s ktorou mal 13 detí. Od 1723 pôsobil v Lipsku, stal sa kantorom Školy sv. Tomáša a hudobným riaditeľom, rozvinul bohatú pedagogickú činnosť. Je to obdobie jeho vrcholných diel. Od 1729 viedol koncerty spoločnosti Collegium musicum, pre ktorú pravidelne písal nové skladby. V tomto záverečnom tvorivom období písal klavírne a organové skladby, cyklické diela, ktoré predstavujú vrchol jeho kontrapunktickej práce. Posledné tri roky života trpel očnou chorobou a pred smrťou celkom oslepol. Pochovali ho v Lipsku pri Kostole sv. Jána, 1949 boli jeho telesné pozostatky prenesené do Kostola sv. Tomáša. Štyria synovia z 20 detí z jeho dvoch manželstiev sa uplatnili ako významní hudobníci a skladatelia (→ Bach, Carl Philipp Emanuel, → Bach, Johann Christian, → Bach, Johann Christoph Friedrich, → Bach, Wilhelm Friedemann).

Bachova tvorba je súčasťou epochy vrcholného baroka, v jeho organových a vokálnych dielach dominuje vplyv nemeckej, v orchestrálnych a komorných skladbách talianskej a francúzskej hudby. Pôvodnými formami u Bacha sú invencie a symfónie pre klavír, sólový klavírny koncert a chorálové predohry. Do tohto jeho novátorského obdobia patria dva zošity Dobre temperovaný klavír (Das wohltemperierte Klavier), cyklus 24 prelúdií a fúg, ktoré mali byť materiálom na cvičenie vo všetkých durových a molových tóninách. Vo Francúzskych suitách a v Anglických suitách dovŕšil proces štylizácie tancov v suite. K vrcholným dielam tohto obdobia patria náročné skladby ako Chromatická fantázia a fúga, Goldbergove variácie a i. Z obdobia 1723 – 45 pochádzajú majstrovské vokálno-orchestrálne diela, kantáty a oratóriá, v ktorých rozšíril a prehĺbil kantátovú formu tým, že integroval staré a nové formy, prekomponoval barokový symbolizmus a alegorizmus do realizmu. Tak vznikli jeho Jánove pašie a epicko-kontemplatívne Matúšove pašie, ktoré predstavujú vrchol nemeckého pašiového slohu. Iné vokálne skladby, napr. Magnificat, Vianočné oratórium, Omša h mol a i., už presahujú liturgický zámer a otvárajú sa širokospektrálnemu svetskému uplatneniu. Diela z 1745 – 50 charakterizuje Bachovo koncentrované kontrapunktické majstrovstvo Kánonických variácií pre organ a Hudobnej obete spracovaných ako variačný cyklus. Predstavujú vývoj fúgy od ricercaru po zrelú viacnásobnú fúgu. Posledné dielo Umenie fúgy (nedokončené) koncipované pravdepodobne didakticky, demonštruje všetky možnosti fúgovej kompozície, od najjednoduchšej po najzložitejšiu, a tvorí tak ojedinelý, dosiaľ neprekonaný vrchol cyklickej kontrapunktickej kompozície.

Veľkosť Bachovho umenia z hľadiska súčasnosti spočíva v dokonalej syntéze výdobytkov predchádzajúcich skladateľských generácií, jeho dielo sa stalo prameňom budúceho hudobného vývoja. Ako jediný skladateľ v dejinách hudby dosiahol pravdepodobne úplnú dokonalosť vo formách, ktoré používal. V rámci nich dokázal využiť všetky v tom období dosiahnuteľné kompozičné prostriedky. Jeho dielo považovali jeho súčasníci za priťažké a príliš učené a po jeho smrti zostali známe iba jeho skladby pre klávesové nástroje. Návrat k Bachovej tvorbe podnietilo až v 19. stor. uvedenie Matúšových pašií F. Mendelssohnom-Bartholdym (1829 v Berlíne), na znovuobjavení jeho organovej tvorby mal veľkú zásluhu A. Schweizer. Úplný súpis Bachovej tvorby (Bach-Werke-Verzeichnis, → BWV) zostavil W. Schmieder (Thematisch-systematisches Verzeichnis der musikalischen Werke J. S. Bachs, 1950).

Dielo: vokálne diela: 5 pašií, z nich sa zachovali Jánove pašie (1724, BWV 245) a Matúšove pašie (1727 alebo 1729, BWV 244), Magnificat (1723, BWV 243a), Vianočné oratórium (1734, BWV 248) a Veľkonočné oratórium (1725 – 35, BWV 249), Omša h mol (1724, BWV 232), chrámové kantáty (5 cyklov po 300, zachovalo sa asi 200), svetské kantáty (Svadobná kantáta, Sedliacka kantáta, Phoebus a Pan, Spokojný Aeolus, Herkules na rázcestí), motetá, duchovné piesne a árie; inštrumentálne diela: husľové koncerty, zachované a mol (1720, BWV 1041) a E dur (1720, BWV 1042), dvojkoncerty: d mol pre 2 husle (1720, BWV 1043), trojkoncert a mol pre flautu, husle a klavír (1738 – 40, BWV 1044), klavírne koncerty, 6 Brandenburských koncertov (1721, BWV 1046 – 1051), 4 predohry (suity) pre orchester (1717 – 30, BWV 1066 – 1069); komorné diela: 6 suít pre sólové violončelo (1720, BWV 1007 – 1012), 3 sonáty a 3 partity pre sólové husle (1720, BWV 1001 – 1006, z nich partita č. II d mol ukončená slávnou ciacconou), partita pre sólovú flautu (1720, BWV 1013), sonáty: 6 pre husle a čembalo (1717 – 23, BWV 1014 – 1019a), 3 pre violu da gamba a čembalo (1720, BWV 1027 – 1029) a i., Hudobná obeť (1747, BWV 1079); organové diela: veľké prelúdiá, resp. tokáty, fantázie a fúgy (Tokáta a fúga d mol, 1708, BWV 565), Pasaccaglia c mol (1717), 6 triových sonát, 45 chorálových prelúdií Organová knižočka (1713 – 15, BWV 599 – 644), 6 Schüblerových chorálov (1748 – 49, BWV 645 – 650), spracovania chorálov; klavírne diela: Dobre temperovaný klavír I, II (1722, BWV 846 – 869, 1744, BWV 870 – 893), Chromatická fantázia a fúga d mol (1719/1730, BWV 903), Goldbergove variácie (1741, BWV 988, Ária s 30 obmenami, cyklus Klavírne cvičenia IV), Umenie fúgy (1750, nedokončené, BWV 1080).

Text hesla

Bach, Johann Sebastian, 21. 3. 1685 Eisenach – 28. 7. 1750 Lipsko — nemecký skladateľ a organista, najvýznamnejší predstaviteľ bachovského rodu, jeden z najväčších géniov európskej hudobnej kultúry.

Najmladší syn huslistu a mestského kapelníka v Eisenachu Johanna Ambrosia Bacha (*1645, †1695) a Alžbety, rodenej Lämmerhirtovej (*1644, †1694). Základy hry na sláčikových nástrojoch dostal od otca, brat Johann Christopher (*1671, †1721), organista v Ohrdrufe, žiak J. Pachelbela, ho oboznámil s organovou hrou. Po otcovej smrti 1695 pokračoval v štúdiách na latinskej škole v Ohrdrufe a vzdelával sa naďalej v hudbe, 1703 ukončil školu pri Kláštore sv. Michala v Lüneburgu. V tom období sa oboznamoval s tvorbou majstrov minulosti, najmä s repertoárom duchovnej hudby a pri návštevách Hamburgu aj s nemeckou opernou a organovou hudbou. R. 1703 bol krátko členom kapely kniežaťa Johanna Ernesta vo Weimare, potom organistom v Kostole sv. Bonifáca v Arnstadte. R. 1705 navštívil významného organistu D. Buxtehudeho v Lübecku, ktorého hra a skladby mali veľký vplyv na rozvoj Bachovho talentu. Významnou etapou v jeho živote bolo miesto organistu v Mühlhausene (1707), z toho obdobia pochádzajú najmä skladby pre organ a príležitostné kantáty. R. 1707 sa oženil so svojou druhostupňovou sesternicou Mariou Barbarou Bachovou (Bach, *1684, †1720), s ktorou mal 7 detí. R. 1708 sa presťahoval do Weimaru, kde ako organista a hudobník na dvore kniežat Wilhelma Ernsta a Ernsta Augusta naplno rozvinul svoju skladateľskú aktivitu. K jeho povinnostiam patrilo komponovanie, hra na organe a čembale, účinkovanie v dvornej kapele i pedagogická činnosť. K jeho žiakom z toho obdobia okrem členov kniežacej rodiny patril J. M. Schubart, J. T. Krebs, J. G. Ziegler a i. Nielen vo Weimare, ale aj v celom Nemecku bol známy ako organový interpret so skvelou pedálovou technikou a registráciou, vyhľadávaný aj ako posudzovateľ nových nástrojov. Tam sa dostal aj do bližšieho kontaktu s tvorbou talianskych skladateľov (diela A. Vivaldiho, A. Corelliho, T. Albinoniho a i.). R. 1714 sa stal koncertným majstrom dvornej kapely, čím sa výrazne zlepšila jeho ekonomická situácia. Od 1717 pôsobil na dvore kniežaťa Leopolda v Köthene, kde našiel priaznivé podmienky na tvorivú činnosť. V tomto období vzniklo aj 6 slávnych Brandenburských koncertov. R. 1721 sa po smrti prvej manželky oženil s Annou Magdalenou Wilckeovou (Wilcke, *1701, †1760), dvornou speváčkou v Köthene, s ktorou mal 13 detí. Od 1723 pôsobil v Lipsku, stal sa kantorom Školy sv. Tomáša a hudobným riaditeľom, rozvinul bohatú pedagogickú činnosť. Je to obdobie jeho vrcholných diel. Od 1729 viedol koncerty spoločnosti Collegium musicum, pre ktorú pravidelne písal nové skladby. V tomto záverečnom tvorivom období písal klavírne a organové skladby, cyklické diela, ktoré predstavujú vrchol jeho kontrapunktickej práce. Posledné tri roky života trpel očnou chorobou a pred smrťou celkom oslepol. Pochovali ho v Lipsku pri Kostole sv. Jána, 1949 boli jeho telesné pozostatky prenesené do Kostola sv. Tomáša. Štyria synovia z 20 detí z jeho dvoch manželstiev sa uplatnili ako významní hudobníci a skladatelia (→ Bach, Carl Philipp Emanuel, → Bach, Johann Christian, → Bach, Johann Christoph Friedrich, → Bach, Wilhelm Friedemann).

Bachova tvorba je súčasťou epochy vrcholného baroka, v jeho organových a vokálnych dielach dominuje vplyv nemeckej, v orchestrálnych a komorných skladbách talianskej a francúzskej hudby. Pôvodnými formami u Bacha sú invencie a symfónie pre klavír, sólový klavírny koncert a chorálové predohry. Do tohto jeho novátorského obdobia patria dva zošity Dobre temperovaný klavír (Das wohltemperierte Klavier), cyklus 24 prelúdií a fúg, ktoré mali byť materiálom na cvičenie vo všetkých durových a molových tóninách. Vo Francúzskych suitách a v Anglických suitách dovŕšil proces štylizácie tancov v suite. K vrcholným dielam tohto obdobia patria náročné skladby ako Chromatická fantázia a fúga, Goldbergove variácie a i. Z obdobia 1723 – 45 pochádzajú majstrovské vokálno-orchestrálne diela, kantáty a oratóriá, v ktorých rozšíril a prehĺbil kantátovú formu tým, že integroval staré a nové formy, prekomponoval barokový symbolizmus a alegorizmus do realizmu. Tak vznikli jeho Jánove pašie a epicko-kontemplatívne Matúšove pašie, ktoré predstavujú vrchol nemeckého pašiového slohu. Iné vokálne skladby, napr. Magnificat, Vianočné oratórium, Omša h mol a i., už presahujú liturgický zámer a otvárajú sa širokospektrálnemu svetskému uplatneniu. Diela z 1745 – 50 charakterizuje Bachovo koncentrované kontrapunktické majstrovstvo Kánonických variácií pre organ a Hudobnej obete spracovaných ako variačný cyklus. Predstavujú vývoj fúgy od ricercaru po zrelú viacnásobnú fúgu. Posledné dielo Umenie fúgy (nedokončené) koncipované pravdepodobne didakticky, demonštruje všetky možnosti fúgovej kompozície, od najjednoduchšej po najzložitejšiu, a tvorí tak ojedinelý, dosiaľ neprekonaný vrchol cyklickej kontrapunktickej kompozície.

Veľkosť Bachovho umenia z hľadiska súčasnosti spočíva v dokonalej syntéze výdobytkov predchádzajúcich skladateľských generácií, jeho dielo sa stalo prameňom budúceho hudobného vývoja. Ako jediný skladateľ v dejinách hudby dosiahol pravdepodobne úplnú dokonalosť vo formách, ktoré používal. V rámci nich dokázal využiť všetky v tom období dosiahnuteľné kompozičné prostriedky. Jeho dielo považovali jeho súčasníci za priťažké a príliš učené a po jeho smrti zostali známe iba jeho skladby pre klávesové nástroje. Návrat k Bachovej tvorbe podnietilo až v 19. stor. uvedenie Matúšových pašií F. Mendelssohnom-Bartholdym (1829 v Berlíne), na znovuobjavení jeho organovej tvorby mal veľkú zásluhu A. Schweizer. Úplný súpis Bachovej tvorby (Bach-Werke-Verzeichnis, → BWV) zostavil W. Schmieder (Thematisch-systematisches Verzeichnis der musikalischen Werke J. S. Bachs, 1950).

Dielo: vokálne diela: 5 pašií, z nich sa zachovali Jánove pašie (1724, BWV 245) a Matúšove pašie (1727 alebo 1729, BWV 244), Magnificat (1723, BWV 243a), Vianočné oratórium (1734, BWV 248) a Veľkonočné oratórium (1725 – 35, BWV 249), Omša h mol (1724, BWV 232), chrámové kantáty (5 cyklov po 300, zachovalo sa asi 200), svetské kantáty (Svadobná kantáta, Sedliacka kantáta, Phoebus a Pan, Spokojný Aeolus, Herkules na rázcestí), motetá, duchovné piesne a árie; inštrumentálne diela: husľové koncerty, zachované a mol (1720, BWV 1041) a E dur (1720, BWV 1042), dvojkoncerty: d mol pre 2 husle (1720, BWV 1043), trojkoncert a mol pre flautu, husle a klavír (1738 – 40, BWV 1044), klavírne koncerty, 6 Brandenburských koncertov (1721, BWV 1046 – 1051), 4 predohry (suity) pre orchester (1717 – 30, BWV 1066 – 1069); komorné diela: 6 suít pre sólové violončelo (1720, BWV 1007 – 1012), 3 sonáty a 3 partity pre sólové husle (1720, BWV 1001 – 1006, z nich partita č. II d mol ukončená slávnou ciacconou), partita pre sólovú flautu (1720, BWV 1013), sonáty: 6 pre husle a čembalo (1717 – 23, BWV 1014 – 1019a), 3 pre violu da gamba a čembalo (1720, BWV 1027 – 1029) a i., Hudobná obeť (1747, BWV 1079); organové diela: veľké prelúdiá, resp. tokáty, fantázie a fúgy (Tokáta a fúga d mol, 1708, BWV 565), Pasaccaglia c mol (1717), 6 triových sonát, 45 chorálových prelúdií Organová knižočka (1713 – 15, BWV 599 – 644), 6 Schüblerových chorálov (1748 – 49, BWV 645 – 650), spracovania chorálov; klavírne diela: Dobre temperovaný klavír I, II (1722, BWV 846 – 869, 1744, BWV 870 – 893), Chromatická fantázia a fúga d mol (1719/1730, BWV 903), Goldbergove variácie (1741, BWV 988, Ária s 30 obmenami, cyklus Klavírne cvičenia IV), Umenie fúgy (1750, nedokončené, BWV 1080).

Zverejnené v auguste 1999.

citácia

Bach, Johann Sebastian [online]. Encyclopaedia Beliana, ISBN 978-80-89524-30-3. [cit. 2021-05-17]. Dostupné na internete: https://beliana.sav.sk/heslo/bach-johann-sebastian