bábkové divadlo

Text hesla

bábkové divadlo — špecifický druh divadelného umenia, v ktorom bábkoherec prostredníctvom hmotného objektu (bábka, predmet, ale aj tieň, svetlo, farba) vytvára umelecký obraz človeka a sveta. Je syntetickým umením využívajúcim výrazové prostriedky iných druhov umenia. Realizuje sa vykrytým (iluzívnym) alebo odkrytým (antiiluzívnym) vodením bábkok a objektov, ale aj striedaním obidvoch spôsobov. Prítomnosť živého herca alebo herca v maske v konfrontácii s neživým hmotným objektom vytvára nové vyjadrovacie prostriedky. Bábkové divadlo používa rôzne druhy bábok, techniku čierneho divadla a luminiscenčného divadla, masky, objekty ap. Má starú tradíciu predovšetkým v ázijských kultúrach (India, Indonézia, Cejlón, Čína, Japonsko, Thajsko, vo Vietname vodné bábkové divadlo).

Najstaršia zmienka o bábkach (nie však ešte o bábkovom divadle) v Európe pochádza z 1175 – 85 z kódexu Hortus deliciarum od abatiše Herrad z Hohenburgu. Bábky sa využívali ako zábavky potulných hercov. Použitie bábok ako hercov v bábkovom divadle, keď bábka predstavuje dramatickú postavu, pochádza z obdobia baroka. Koncom 16. stor. vznikali bábkové scény v Taliansku, odkiaľ sa rozšírili do Anglicka. Prvá stála scéna vznikla 1573 v Londýne. V jednotlivých krajinách má bábkové divadlo populárne bábkové typy (Polichinell, Mr. Punch, Pulcinella, Guignol, Petruška, Karagöz, Kasperl, Vitéz László, Kašpárek, Gašparko). Na Slovensku ho v stredoveku rozširovali potulní igrici, v cirkevných obradoch sa bábky používali v pašiových hrách.

Od 2. polovice 18. stor. účinkovali na Slovensku nemecké a rakúske kočovné spoločnosti, ktoré hrávali aj s bábkami (→ kočovní bábkari), v 1. polovici 19. stor. hrávala na Slovensku maďarská rodina Hinczovcov, od 2. polovice 19. stor. prichádzali českí a moravskí kočovní bábkari (Josef Dubský, Ignác Prášek, Vincent Vertheim, Antonín Maleček, Antonín Homolka a i.). Priekopníkom slovenského kočovného bábkového divadla bol Ján Stražan, ktorý začal vystupovať 1878, na rodinnú tradíciu nadviazal V. Stražan a 1945 aj jeho syn Jozef Stražan st. (→ Stražanovci). Od začiatku 20. stor. hrávali na slovenskom vidieku aj ďalší kočovní bábkari, o. i. z rodiny Anderlovcov: Eva Anderlová, neskôr aj jej manžel Michal Václav Anderle, Pavol Nosálek (*1885, †1971) s Karolom Kuníkom (*1884, †1957), neskôr bratia Anderlovci. Po 1918 prišla na Slovensko česká inteligencia, ktorá šírila bábkové divadlo v ochotníckych krúžkoch, spolkoch a združeniach. Bábkové divadelníctvo metodicky zastrešovalo Ústredie slovenských ochotníckych divadiel v Martine, kde vychádzali aj texty bábkových hier.

Profesionálne bábkové divadlá vznikali na Slovensku po 1950 väčšinou z najlepších ochotníckych súborov v Žiline a v Nitre (1950, 1951), Bratislave (1957), Košiciach (1959) a Banskej Bystrici (1960). Agentúrne bábkové divadlá vznikali po 1980, súkromné po 1990 (Divadlo Piki Pezinok, Divadlo Neline, Teatro Tatro a i.). Po 2000 vzniklo niekoľko ďalších súkromných bábkových divadiel, z ktorých najvýznamnejšie je Dezorzovo lútkové divadlo, ktoré hrá súčasné pôvodné bábkové hry pre dospelých v posttradičnom štýle. Každý druhý rok sa uskutočňuje medzinárodný festival Bábkarská Bystrica a národná prehliadka slovenských profesionálnych súborov Bábková Žilina. Staré divadlo K. Spišáka v Nitre organizuje každý rok festival divadelných škôl a divadiel krajín V4 Stretnutie. Výchovu umeleckého dorastu zabezpečuje od 1989 Katedra bábkarskej tvorby VŠMU v Bratislave, ktorá pripravuje bábkohercov, režisérov, dramaturgov, scénografov a technológov bábkového divadla v študijnom programe Bábkarská tvorba. Významní pedagógovia: J. Mokoš, J. Uličiansky, E. Farkašová, Ida Hledíková (*1958), Mária Mikulová (*1951), Helena Čertíková (*1952), Andrej Pachinger (*1946), H. Cigánová, Peter Cigán (*1945), Pavel Uher (*1948), Marta Žuchová (*1942, †2009) a i.

Text hesla

bábkové divadlo — špecifický druh divadelného umenia, v ktorom bábkoherec prostredníctvom hmotného objektu (bábka, predmet, ale aj tieň, svetlo, farba) vytvára umelecký obraz človeka a sveta. Je syntetickým umením využívajúcim výrazové prostriedky iných druhov umenia. Realizuje sa vykrytým (iluzívnym) alebo odkrytým (antiiluzívnym) vodením bábkok a objektov, ale aj striedaním obidvoch spôsobov. Prítomnosť živého herca alebo herca v maske v konfrontácii s neživým hmotným objektom vytvára nové vyjadrovacie prostriedky. Bábkové divadlo používa rôzne druhy bábok, techniku čierneho divadla a luminiscenčného divadla, masky, objekty ap. Má starú tradíciu predovšetkým v ázijských kultúrach (India, Indonézia, Cejlón, Čína, Japonsko, Thajsko, vo Vietname vodné bábkové divadlo).

Najstaršia zmienka o bábkach (nie však ešte o bábkovom divadle) v Európe pochádza z 1175 – 85 z kódexu Hortus deliciarum od abatiše Herrad z Hohenburgu. Bábky sa využívali ako zábavky potulných hercov. Použitie bábok ako hercov v bábkovom divadle, keď bábka predstavuje dramatickú postavu, pochádza z obdobia baroka. Koncom 16. stor. vznikali bábkové scény v Taliansku, odkiaľ sa rozšírili do Anglicka. Prvá stála scéna vznikla 1573 v Londýne. V jednotlivých krajinách má bábkové divadlo populárne bábkové typy (Polichinell, Mr. Punch, Pulcinella, Guignol, Petruška, Karagöz, Kasperl, Vitéz László, Kašpárek, Gašparko). Na Slovensku ho v stredoveku rozširovali potulní igrici, v cirkevných obradoch sa bábky používali v pašiových hrách.

Od 2. polovice 18. stor. účinkovali na Slovensku nemecké a rakúske kočovné spoločnosti, ktoré hrávali aj s bábkami (→ kočovní bábkari), v 1. polovici 19. stor. hrávala na Slovensku maďarská rodina Hinczovcov, od 2. polovice 19. stor. prichádzali českí a moravskí kočovní bábkari (Josef Dubský, Ignác Prášek, Vincent Vertheim, Antonín Maleček, Antonín Homolka a i.). Priekopníkom slovenského kočovného bábkového divadla bol Ján Stražan, ktorý začal vystupovať 1878, na rodinnú tradíciu nadviazal V. Stražan a 1945 aj jeho syn Jozef Stražan st. (→ Stražanovci). Od začiatku 20. stor. hrávali na slovenskom vidieku aj ďalší kočovní bábkari, o. i. z rodiny Anderlovcov: Eva Anderlová, neskôr aj jej manžel Michal Václav Anderle, Pavol Nosálek (*1885, †1971) s Karolom Kuníkom (*1884, †1957), neskôr bratia Anderlovci. Po 1918 prišla na Slovensko česká inteligencia, ktorá šírila bábkové divadlo v ochotníckych krúžkoch, spolkoch a združeniach. Bábkové divadelníctvo metodicky zastrešovalo Ústredie slovenských ochotníckych divadiel v Martine, kde vychádzali aj texty bábkových hier.

Profesionálne bábkové divadlá vznikali na Slovensku po 1950 väčšinou z najlepších ochotníckych súborov v Žiline a v Nitre (1950, 1951), Bratislave (1957), Košiciach (1959) a Banskej Bystrici (1960). Agentúrne bábkové divadlá vznikali po 1980, súkromné po 1990 (Divadlo Piki Pezinok, Divadlo Neline, Teatro Tatro a i.). Po 2000 vzniklo niekoľko ďalších súkromných bábkových divadiel, z ktorých najvýznamnejšie je Dezorzovo lútkové divadlo, ktoré hrá súčasné pôvodné bábkové hry pre dospelých v posttradičnom štýle. Každý druhý rok sa uskutočňuje medzinárodný festival Bábkarská Bystrica a národná prehliadka slovenských profesionálnych súborov Bábková Žilina. Staré divadlo K. Spišáka v Nitre organizuje každý rok festival divadelných škôl a divadiel krajín V4 Stretnutie. Výchovu umeleckého dorastu zabezpečuje od 1989 Katedra bábkarskej tvorby VŠMU v Bratislave, ktorá pripravuje bábkohercov, režisérov, dramaturgov, scénografov a technológov bábkového divadla v študijnom programe Bábkarská tvorba. Významní pedagógovia: J. Mokoš, J. Uličiansky, E. Farkašová, Ida Hledíková (*1958), Mária Mikulová (*1951), Helena Čertíková (*1952), Andrej Pachinger (*1946), H. Cigánová, Peter Cigán (*1945), Pavel Uher (*1948), Marta Žuchová (*1942, †2009) a i.

Zverejnené v auguste 1999.

citácia

Bábkové divadlo [online]. Encyclopaedia Beliana, ISBN 978-80-89524-30-3. [cit. 2020-07-06]. Dostupné na internete: https://beliana.sav.sk/heslo/babkove-divadlo