argentínska literatúra

Text hesla

argentínska literatúra — jedna z národných literatúr juhoamerickej geografickej oblasti zahŕňajúca literárne prejavy vytvorené na území dnešnej Argentíny. Prvé literárne prejavy na tomto území možno datovať do obdobia dobývania a obsadzovania kontinentu Španielmi. Predstavujú ich kroniky a básnické skladby kronikárskeho charakteru písané španielskymi autormi, spomedzi ktorých vynikajú Luis Pardo (16. – 17. stor.), Luis de Miranda de Villafañe (*asi 1500, †asi 1575) a Mateo Rosas de Oquendo (*asi 1559, †1612). Zaujímavé svedectvo o dobývaní a kolonizovaní údolia rieky Parana podal vojak nemeckého pôvodu v službách Španielska Ulrico Schmidl (Schmidel, Schmidt, *1510, †asi 1579), ktorého kronika Cesta do oblasti Río de la Plata 1534 – 1554 (Viaje al Río de la Plata 1534 – 1554, napísaná 1567, vydaná 1599 ako Skutočné príhody jednej zázračnej plavby, Warhafftige Historien Einer Wunderbaren Schiffart) patrí k začiatkom argentínskej, ako aj paraguajskej literatúry. V období existencie miestokráľovstva Río de la Plata (1776 – 1810) a emancipačných bojov, ktoré sa začali Májovou revolúciou (1810) a vyvrcholili vyhlásením nezávislosti Argentíny od španielskej koruny (1816), vynikli autori patriotických piesní Pantaleón Rivarola (*1754, †1821), Esteban de Luca (*1786, †1824) a autor textu argentínskej hymny (1812 – 13) Vicente López y Planes (*1785, †1856).

Moderná argentínska literatúra sa rozvíjala v súvislosti s emancipačným procesom v Latinskej Amerike a pod vplyvom európskych kultúr a literatúr (nielen španielskej, ale aj francúzskej, anglickej a nemeckej). V opozícii proti francúzskym vplyvom v literatúre sa sformovali prúdy vychádzajúce z domácej kultúrnej tradície – kreolizmus (criollismo) a gaučovská literatúra (literatura gauchesca; → gaučovská poézia). Miestom nových myšlienkových prúdov bola laplatská oblasť a jej správne a kultúrne centrum Buenos Aires, odkiaľ sa šírili myšlienky politického liberalizmu a umeleckého romantizmu do celej hispánskej Ameriky. Spisovatelia a intelektuáli tvoriaci Generáciu 37 (Generación del 37) proklamovali okrem potreby oslobodenia sa od španielskych vzorov aj potrebu vytvorenia národnej literatúry, ktorá by reflektovala dejinné udalosti Argentíny a jej súčasnú politickú situáciu. Vedúcou osobnosťou argentínskej romantickej generácie bol E. Echeverría, ktorému sa pripisuje viacero prvenstiev v rámci argentínskej a celkove hispánskoamerickej literatúry. Jeho básnická skladba Elvíra alebo Laplatská nevesta (Elvira o la novia del Plata, 1832) sa považuje za prvé romantické dielo napísané v španielskom jazyku, jeho zbierka Útechy (Los consuelos, 1834) je prvou samostatnou básnickou zbierkou vydanou v Argentíne a básnická skladba Zajatkyňa (La Cautiva) zaradená v zbierke Verše (Rimas, 1837) sa považuje za prvé emblematické dielo argentínskej národnej literatúry. Písal aj prózu, jeho novela Jatky (El matadero, napísaná 1838 – 40, vydaná 1871) má znaky realizmu i naturalizmu, podáva kritický obraz súčasnej argentínskej spoločnosti a možno ju vnímať i ako otvorený politický pamflet proti diktátorovi J. M. de Rosasovi. Ďalšími významnými osobnosťami Generácie 37 boli D. F. Sarmiento, Juan Bautista Alberdi (*1810, †1884), Juan María Gutiérrez (*1809, †1878) a Vicente Fidel López (*1815, †1903), autor romantického historického románu Kacírova nevesta (La novia del hereje, 1854), ktorý inicioval celý rad historických románov o pirátoch spracovaných rôznymi autormi druhej polovice 19. stor. D. F. Sarmiento sformuloval ústrednú myšlienku modernej argentínskej ideológie známu ako tzv. civilizácia a barbarstvo a rozpracoval ju v rozsiahlom esejisticko-beletristickom diele Civilizácia a barbarstvo. Život Juana Facunda Quirogu (Civilizacion i barbarie. Vida de Juan Facundo Quiroga, 1845). Kritizoval inštitucionalizované barbarstvo, pokrok videl v rozvoji miest, v rozšírení kultúry a v užitočnom využití prírodných zdrojov. K tejto problematike sa vyjadril aj prozaik a esejista L. V. Mansilla, ktorý v esejistickej tvorbe kládol dôraz na mravné pôsobenie pri rešpektovaní kladných čŕt indiánskeho temperamentu. Diktatúru J. M. de Rosasa zobrazil aj J. Mármol, autor prvého argentínskeho románu Amália (Amalia, čiastočne časopisecky 1851, knižne 1855) a politicky angažovanej poézie. Básnik H. Ascasubi vychádzal vo svojej tvorbe z ľudových zdrojov, bol predstaviteľom gaučovskej poézie (poesía gauchesca). Do tohto prúdu sa zaraďujú básnici druhej romantickej generácie Estanislao del Campo (*1834, †1880) a J. Hernández, ktorého básnická skladba Martin Fierro (Martín Fierro), pozostávajúca z dvoch častí Gaučo Martin Fierro (El gaucho Martín Fierro, 1872) a Návrat Martina Fierra (La vuelta de Martín Fierro, 1879), patrí do kánonu národných reprezentatívnych diel argentínskej literatúry a považuje sa za vrcholné dielo gaučovskej poézie. V 80. rokoch 19. stor. sa sformovala tzv. Skupina osemdesiatnikov (Hombres del 80) alebo Generácia 80 (Generación del 80), do ktorej patrili autori využívajúci vo svojej tvorbe realistickú metódu: politik, mysliteľ, spisovateľ a pedagóg José Manuel Estrada (*1842, †1894), Lucio Vicente López (*1848, †1894), Miguel Cané (*1851, †1905), Eduardo Wilde (*1844, †1913) a Paul Groussac (*1848, †1929), pôvodom Francúz žijúci v Argentíne a píšuci po španielsky, ktorého dielo predstavuje premostenie k formujúcemu sa modernizmu. Naturalizmom bol najviac ovplyvnený Eugenio Cambaceres (*1843, †1889). Patril k nim aj básnik a pedagóg Pedro Bonifacio Palacios (*1854, †1917, pseudonym Almafuerte). Z realistických autorov prelomu storočí zaoberajúcich sa prevažne sociálnou tematikou vynikli Carlos María Ocantos (*1860, †1949) využívajúci vo svojom prozaickom diele pikareskné prvky, R. J. Payró a Eduardo Gutiérrez (*1851, †1889), ktorý adaptáciou svojho kostumbristického románu s gaučovskou tematikou Juan Moreira (1880) do dramatickej podoby prispel k rozvoju drámy a divadelnej činnosti v laplatskej oblasti, najmä v Buenos Aires, a k vzniku osobitého druhu laplatského divadla (teatro rioplatense). Posledné dve desaťročia 19. stor. sa na celom latinskoamerickom kontinente prejavila zmena estetického vkusu odkláňajúceho sa od romantizmu k novým literárnym prúdom, najmä k modernizmu. Okolo nikaragujského modernistu R. Daría sa sformovala skupina spisovateľov, z ktorej najvýznamnejší bol L. A. Lugones, jeho básnická zbierka Súmrak v záhrade (Los crepúsculos del jardín, 1905) predstavuje vrchol argentínskeho modernizmu. Modernizmus čerpajúci inšpiráciu z domácej tradície predstavuje básnické dielo Evarista Carriega (*1883, †1912). V oblasti modernistickej prózy vynikli Ángel de Estrada (*1872, †1923), Enrique Larreta (*1875, †1961) a Atilio Chiáppori (*1880, †1947). Po vlne vyumelkovaného a artistného modernizmu sa argentínski básnici opäť vrátili k striedmosti, čo sa prejavilo v tvorbe A. Storniovej (Storni), Enriqueho Banchsa (*1888, †1968), Baldomera Fernándeza Morena (*1886, †1950), Artura Marassa (*1890, †1970) a Artura Capdevilu (*1889, †1967). Generácia autorov vychádzajúcich z modernizmu začala od prvého desaťročia 20. stor. prijímať výdobytky literárnej avantgardy; Argentína bola centrom avantgardných hnutí celej Latinskej Ameriky. V 20. rokoch 20. stor. sa sformovali dve skupiny argentínskej avantgardy odlišné svojimi estetickými východiskami aj ponímaním zmyslu literatúry: skupina Boedo, ktorá bola ľavicovo orientovaná a zameriavala sa na zobrazovanie sociálnych i hospodárskych problémov argentínskej spoločnosti, jej príslušníci, napr. Roberto Arlt (*1900, †1942), Leónidas Barletta (*1902, †1975) a Lorenzo Stanchina (*1900, †1987), využívali realistickú metódu zobrazovania skutočnosti, a skupina Florida (známa ako martinfierristi, martinfierristas), do ktorej patrili elitní umelci, napr. J. L. Borges, Oliverio Girondo (*1891, †1967) a Leopoldo Marechal (*1900, †1970), združení okolo časopisu Martín Fierro (1924 – 27), zdôrazňujúci estetizujúcu poetiku a formálne inovácie vychádzajúce zo surrealizmu, dadaizmu a ultraizmu. V 1921 – 27 sa v Argentíne sformovala silná skupina ultraistov, ktorých estetický program sformulovali J. L. Borges a španielsky autor G. de Torre. Stúpenci ultraizmu publikovali v časopisoch Proa (1922 – 26), Prisma (1921 – 22) a Martín Fierro (1924 – 27). Experimentálne tendencie a ultraistické smerovanie v oblasti prózy naznačil M. Fernández. V básnickej tvorbe predznamenal ultraizmus R. Güiraldes, hoci najväčší úspech zaznamenal románom v duchu regionalizmu s gaučovským námetom Don Segundo Sombra (1926). V prozaickej tvorbe sa inovačné tendencie prejavili v odklone od realistickej prózy a v prevahe subjektivizmu nad objektívnym pohľadom na svet. Najznámejším prozaikom bol jeden z najvýznamnejších predstaviteľov literárnej fantastiky J. L. Borges, ktorého dielo odráža solipsistické hľadanie absolútna, celistvosti sveta pripomínajúceho chaos alebo bludisko. V tejto línii pokračovali spisovatelia ako E. Sábato, E. Mallea, Victoria Ocampová (Ocampo, *1890, †1979), Silvina Ocampová (Ocampo, *1903, †1993), Manuel Peyrou (*1902, †1974) a A. Bioy Casares, ktorí kombinovali prvky psychologického románu, fantastiky a existencializmu. Spoločensky angažovanú prózu a drámu písal Rodolfo Walsh (*1927, †1977). A. Bioy Casares čerpal z domácej mytológie i z rôznych náboženských a filozofických podnetov (hinduizmus, A. Schopenhauer, H. Bergson), jeho prózy majú takmer nepostihnuteľnú osnovu, čím ponúkajú celý rad interpretácií. Prozaickú tvorbu E. Sábata a E. Malleu charakterizuje úzkostné chápanie skutočnosti na širšom sociálno-historickom pláne. Prvky literárnej fantastiky, v ktorej sa fantázia prelína s realitou, obsahuje aj dielo J. Cortázara. Debutoval poviedkami v pol. 20. stor. a jeho neskoršiu tvorbu možno považovať za súčasť tzv. boomu latinskoamerickej literatúry (Boom latinoamericano, 60. a 70. roky 20. stor.). Z autorov posledných dvoch desaťročí 20. stor. a začiatku 21. stor. patria k medzinárodne najznámejším osobnostiam prozaici a básnici Juan José Saer (*1937, †2005), Rodolfo Enrique Fogwill (*1941, †2010) a Alberto Laisec (*1941, †2016), prozaici a dramatici M. Puig a Abelardo Castillo (*1935, †2017), prozaik Daniel Moyano (*1930, †1992), dramatik Roberto Cossa (*1934), z mladších Osvaldo Soriano (*1943, †1997), Mempo Giardinelli (*1947), César Aira (*1949), Ana María Shuová (Shua, *1951), Guillermo Martínez (*1962) a Martín Kohan (*1967).

Text hesla

argentínska literatúra — jedna z národných literatúr juhoamerickej geografickej oblasti zahŕňajúca literárne prejavy vytvorené na území dnešnej Argentíny. Prvé literárne prejavy na tomto území možno datovať do obdobia dobývania a obsadzovania kontinentu Španielmi. Predstavujú ich kroniky a básnické skladby kronikárskeho charakteru písané španielskymi autormi, spomedzi ktorých vynikajú Luis Pardo (16. – 17. stor.), Luis de Miranda de Villafañe (*asi 1500, †asi 1575) a Mateo Rosas de Oquendo (*asi 1559, †1612). Zaujímavé svedectvo o dobývaní a kolonizovaní údolia rieky Parana podal vojak nemeckého pôvodu v službách Španielska Ulrico Schmidl (Schmidel, Schmidt, *1510, †asi 1579), ktorého kronika Cesta do oblasti Río de la Plata 1534 – 1554 (Viaje al Río de la Plata 1534 – 1554, napísaná 1567, vydaná 1599 ako Skutočné príhody jednej zázračnej plavby, Warhafftige Historien Einer Wunderbaren Schiffart) patrí k začiatkom argentínskej, ako aj paraguajskej literatúry. V období existencie miestokráľovstva Río de la Plata (1776 – 1810) a emancipačných bojov, ktoré sa začali Májovou revolúciou (1810) a vyvrcholili vyhlásením nezávislosti Argentíny od španielskej koruny (1816), vynikli autori patriotických piesní Pantaleón Rivarola (*1754, †1821), Esteban de Luca (*1786, †1824) a autor textu argentínskej hymny (1812 – 13) Vicente López y Planes (*1785, †1856).

Moderná argentínska literatúra sa rozvíjala v súvislosti s emancipačným procesom v Latinskej Amerike a pod vplyvom európskych kultúr a literatúr (nielen španielskej, ale aj francúzskej, anglickej a nemeckej). V opozícii proti francúzskym vplyvom v literatúre sa sformovali prúdy vychádzajúce z domácej kultúrnej tradície – kreolizmus (criollismo) a gaučovská literatúra (literatura gauchesca; → gaučovská poézia). Miestom nových myšlienkových prúdov bola laplatská oblasť a jej správne a kultúrne centrum Buenos Aires, odkiaľ sa šírili myšlienky politického liberalizmu a umeleckého romantizmu do celej hispánskej Ameriky. Spisovatelia a intelektuáli tvoriaci Generáciu 37 (Generación del 37) proklamovali okrem potreby oslobodenia sa od španielskych vzorov aj potrebu vytvorenia národnej literatúry, ktorá by reflektovala dejinné udalosti Argentíny a jej súčasnú politickú situáciu. Vedúcou osobnosťou argentínskej romantickej generácie bol E. Echeverría, ktorému sa pripisuje viacero prvenstiev v rámci argentínskej a celkove hispánskoamerickej literatúry. Jeho básnická skladba Elvíra alebo Laplatská nevesta (Elvira o la novia del Plata, 1832) sa považuje za prvé romantické dielo napísané v španielskom jazyku, jeho zbierka Útechy (Los consuelos, 1834) je prvou samostatnou básnickou zbierkou vydanou v Argentíne a básnická skladba Zajatkyňa (La Cautiva) zaradená v zbierke Verše (Rimas, 1837) sa považuje za prvé emblematické dielo argentínskej národnej literatúry. Písal aj prózu, jeho novela Jatky (El matadero, napísaná 1838 – 40, vydaná 1871) má znaky realizmu i naturalizmu, podáva kritický obraz súčasnej argentínskej spoločnosti a možno ju vnímať i ako otvorený politický pamflet proti diktátorovi J. M. de Rosasovi. Ďalšími významnými osobnosťami Generácie 37 boli D. F. Sarmiento, Juan Bautista Alberdi (*1810, †1884), Juan María Gutiérrez (*1809, †1878) a Vicente Fidel López (*1815, †1903), autor romantického historického románu Kacírova nevesta (La novia del hereje, 1854), ktorý inicioval celý rad historických románov o pirátoch spracovaných rôznymi autormi druhej polovice 19. stor. D. F. Sarmiento sformuloval ústrednú myšlienku modernej argentínskej ideológie známu ako tzv. civilizácia a barbarstvo a rozpracoval ju v rozsiahlom esejisticko-beletristickom diele Civilizácia a barbarstvo. Život Juana Facunda Quirogu (Civilizacion i barbarie. Vida de Juan Facundo Quiroga, 1845). Kritizoval inštitucionalizované barbarstvo, pokrok videl v rozvoji miest, v rozšírení kultúry a v užitočnom využití prírodných zdrojov. K tejto problematike sa vyjadril aj prozaik a esejista L. V. Mansilla, ktorý v esejistickej tvorbe kládol dôraz na mravné pôsobenie pri rešpektovaní kladných čŕt indiánskeho temperamentu. Diktatúru J. M. de Rosasa zobrazil aj J. Mármol, autor prvého argentínskeho románu Amália (Amalia, čiastočne časopisecky 1851, knižne 1855) a politicky angažovanej poézie. Básnik H. Ascasubi vychádzal vo svojej tvorbe z ľudových zdrojov, bol predstaviteľom gaučovskej poézie (poesía gauchesca). Do tohto prúdu sa zaraďujú básnici druhej romantickej generácie Estanislao del Campo (*1834, †1880) a J. Hernández, ktorého básnická skladba Martin Fierro (Martín Fierro), pozostávajúca z dvoch častí Gaučo Martin Fierro (El gaucho Martín Fierro, 1872) a Návrat Martina Fierra (La vuelta de Martín Fierro, 1879), patrí do kánonu národných reprezentatívnych diel argentínskej literatúry a považuje sa za vrcholné dielo gaučovskej poézie. V 80. rokoch 19. stor. sa sformovala tzv. Skupina osemdesiatnikov (Hombres del 80) alebo Generácia 80 (Generación del 80), do ktorej patrili autori využívajúci vo svojej tvorbe realistickú metódu: politik, mysliteľ, spisovateľ a pedagóg José Manuel Estrada (*1842, †1894), Lucio Vicente López (*1848, †1894), Miguel Cané (*1851, †1905), Eduardo Wilde (*1844, †1913) a Paul Groussac (*1848, †1929), pôvodom Francúz žijúci v Argentíne a píšuci po španielsky, ktorého dielo predstavuje premostenie k formujúcemu sa modernizmu. Naturalizmom bol najviac ovplyvnený Eugenio Cambaceres (*1843, †1889). Patril k nim aj básnik a pedagóg Pedro Bonifacio Palacios (*1854, †1917, pseudonym Almafuerte). Z realistických autorov prelomu storočí zaoberajúcich sa prevažne sociálnou tematikou vynikli Carlos María Ocantos (*1860, †1949) využívajúci vo svojom prozaickom diele pikareskné prvky, R. J. Payró a Eduardo Gutiérrez (*1851, †1889), ktorý adaptáciou svojho kostumbristického románu s gaučovskou tematikou Juan Moreira (1880) do dramatickej podoby prispel k rozvoju drámy a divadelnej činnosti v laplatskej oblasti, najmä v Buenos Aires, a k vzniku osobitého druhu laplatského divadla (teatro rioplatense). Posledné dve desaťročia 19. stor. sa na celom latinskoamerickom kontinente prejavila zmena estetického vkusu odkláňajúceho sa od romantizmu k novým literárnym prúdom, najmä k modernizmu. Okolo nikaragujského modernistu R. Daría sa sformovala skupina spisovateľov, z ktorej najvýznamnejší bol L. A. Lugones, jeho básnická zbierka Súmrak v záhrade (Los crepúsculos del jardín, 1905) predstavuje vrchol argentínskeho modernizmu. Modernizmus čerpajúci inšpiráciu z domácej tradície predstavuje básnické dielo Evarista Carriega (*1883, †1912). V oblasti modernistickej prózy vynikli Ángel de Estrada (*1872, †1923), Enrique Larreta (*1875, †1961) a Atilio Chiáppori (*1880, †1947). Po vlne vyumelkovaného a artistného modernizmu sa argentínski básnici opäť vrátili k striedmosti, čo sa prejavilo v tvorbe A. Storniovej (Storni), Enriqueho Banchsa (*1888, †1968), Baldomera Fernándeza Morena (*1886, †1950), Artura Marassa (*1890, †1970) a Artura Capdevilu (*1889, †1967). Generácia autorov vychádzajúcich z modernizmu začala od prvého desaťročia 20. stor. prijímať výdobytky literárnej avantgardy; Argentína bola centrom avantgardných hnutí celej Latinskej Ameriky. V 20. rokoch 20. stor. sa sformovali dve skupiny argentínskej avantgardy odlišné svojimi estetickými východiskami aj ponímaním zmyslu literatúry: skupina Boedo, ktorá bola ľavicovo orientovaná a zameriavala sa na zobrazovanie sociálnych i hospodárskych problémov argentínskej spoločnosti, jej príslušníci, napr. Roberto Arlt (*1900, †1942), Leónidas Barletta (*1902, †1975) a Lorenzo Stanchina (*1900, †1987), využívali realistickú metódu zobrazovania skutočnosti, a skupina Florida (známa ako martinfierristi, martinfierristas), do ktorej patrili elitní umelci, napr. J. L. Borges, Oliverio Girondo (*1891, †1967) a Leopoldo Marechal (*1900, †1970), združení okolo časopisu Martín Fierro (1924 – 27), zdôrazňujúci estetizujúcu poetiku a formálne inovácie vychádzajúce zo surrealizmu, dadaizmu a ultraizmu. V 1921 – 27 sa v Argentíne sformovala silná skupina ultraistov, ktorých estetický program sformulovali J. L. Borges a španielsky autor G. de Torre. Stúpenci ultraizmu publikovali v časopisoch Proa (1922 – 26), Prisma (1921 – 22) a Martín Fierro (1924 – 27). Experimentálne tendencie a ultraistické smerovanie v oblasti prózy naznačil M. Fernández. V básnickej tvorbe predznamenal ultraizmus R. Güiraldes, hoci najväčší úspech zaznamenal románom v duchu regionalizmu s gaučovským námetom Don Segundo Sombra (1926). V prozaickej tvorbe sa inovačné tendencie prejavili v odklone od realistickej prózy a v prevahe subjektivizmu nad objektívnym pohľadom na svet. Najznámejším prozaikom bol jeden z najvýznamnejších predstaviteľov literárnej fantastiky J. L. Borges, ktorého dielo odráža solipsistické hľadanie absolútna, celistvosti sveta pripomínajúceho chaos alebo bludisko. V tejto línii pokračovali spisovatelia ako E. Sábato, E. Mallea, Victoria Ocampová (Ocampo, *1890, †1979), Silvina Ocampová (Ocampo, *1903, †1993), Manuel Peyrou (*1902, †1974) a A. Bioy Casares, ktorí kombinovali prvky psychologického románu, fantastiky a existencializmu. Spoločensky angažovanú prózu a drámu písal Rodolfo Walsh (*1927, †1977). A. Bioy Casares čerpal z domácej mytológie i z rôznych náboženských a filozofických podnetov (hinduizmus, A. Schopenhauer, H. Bergson), jeho prózy majú takmer nepostihnuteľnú osnovu, čím ponúkajú celý rad interpretácií. Prozaickú tvorbu E. Sábata a E. Malleu charakterizuje úzkostné chápanie skutočnosti na širšom sociálno-historickom pláne. Prvky literárnej fantastiky, v ktorej sa fantázia prelína s realitou, obsahuje aj dielo J. Cortázara. Debutoval poviedkami v pol. 20. stor. a jeho neskoršiu tvorbu možno považovať za súčasť tzv. boomu latinskoamerickej literatúry (Boom latinoamericano, 60. a 70. roky 20. stor.). Z autorov posledných dvoch desaťročí 20. stor. a začiatku 21. stor. patria k medzinárodne najznámejším osobnostiam prozaici a básnici Juan José Saer (*1937, †2005), Rodolfo Enrique Fogwill (*1941, †2010) a Alberto Laisec (*1941, †2016), prozaici a dramatici M. Puig a Abelardo Castillo (*1935, †2017), prozaik Daniel Moyano (*1930, †1992), dramatik Roberto Cossa (*1934), z mladších Osvaldo Soriano (*1943, †1997), Mempo Giardinelli (*1947), César Aira (*1949), Ana María Shuová (Shua, *1951), Guillermo Martínez (*1962) a Martín Kohan (*1967).

Zverejnené v auguste 1999. Aktualizované 30. novembra 2017.

citácia

Argentínska literatúra [online]. Encyclopaedia Beliana, ISBN 978-80-89524-30-3. [cit. 2019-11-14]. Dostupné na internete: https://beliana.sav.sk/heslo/argentinska-literatura