arbitráž

arbitráž [lat. > fr.] —

1. ekon. operácia zahŕňajúca súčasne nákup i predaj aktív (napr. komodity alebo meny) na dvoch alebo na viacerých trhoch, vyznačujúca sa cenovými rozdielmi alebo inými nezrovnalosťami. Arbitražér sa snaží vyťažiť z cenových rozdielov zisk. V dôsledku takého správania sú ziskové príležitosti zmenšované a neskôr eliminované. Arbitráž s cennými papiermi sa vyznačuje využívaním kurzov súčasným nákupom a predajom cenných papierov na rozličných burzách na docielenie zisku. Arbitráž so zlatom a s drahými kovmi je podmienená fungovaním trhov zlata a zákonnými úpravami obchodovania so zlatom a s drahými kovmi v jednotlivých krajinách; princípom je využívanie cenových rozdielov zlata a drahých kovov na rozdielnych trhoch. Burzová arbitráž je využívanie cenových rozdielov burzovým predajom alebo nákupom, prípadne predajom aj nákupom devíz alebo tovaru súčasne na rôznych burzách s cieľom dosiahnuť zisk. Cenová arbitráž vychádza z cenového rozdielu určitého tovaru v tom istom čase na dvoch rozličných trhoch; jej účelom je nákup na lacnejšom a predaj na drahšom trhu. Účelom devízovej arbitráže je čo najlacnejšie nakúpiť devízy na denné platby do zahraničia a čo najlepšie ich predať. Banky, v ktorých sa sústreďuje ponuka a dopyt ich klientov, hľadajú trhy na najvýhodnejšie nákupné a predajné operácie za najvýhodnejšie kurzy. Kurzové pohyby sledujú a vyrovnávajú ceduľové (emisné) banky a v prípade potreby vykonávajú i arbitráže, aby zaisťovali stabilitu kurzu svojej meny a jeho vyrovnanosť na určitej úrovni na rozličných trhoch, teda nie s cieľom zisku. Diferenčná (rozdielová) arbitráž sa vykonáva len pri veľkých položkách vzhľadom na minimálne kurzové rozdiely a vysoké náklady, inak by sa nedosiahol zisk. Deje sa tak vo veľkých bankách sledujúcich denný vývoj kurzov na všetkých hlavných trhoch, aby zistili kurzové rozdiely, ktoré by umožnili nakúpiť niektorú devízu na niektorom z trhov a ktorý by umožnili predať ju so ziskom na inom trhu. Efektová (peňažná) arbitráž predstavuje nákup cenných papierov a valút na jednom trhu s cieľom zárobkového predaja na inom trhu; často však dochádza k prudkým burzovým výkyvom, ktoré nemusia byť ničím zdôvodnené. Krycia (zabezpečovacia) arbitráž je obchodná, resp. burzová operácia výrobcu uskutočňovaná na obmedzenie rizika a straty pri predaji výrobkov, ktoré bude zavádzať do výroby (vplyv zmien pri cenách surovín ap.); pri tejto arbitráži nejde o špekulačný obchod, ale o obmedzenie, resp. o vylúčenie straty pri výrobe tovaru. Nepriama (zložitá) arbitráž je operácia spojená s nákupom a predajom devízových prostriedkov na medzinárodných peňažných trhoch zameraných na využitie rozdielov vo výške devízových kurzov medzi 3 a viacerými teritoriálne rôznymi devízovými trhmi. Priama (jednoduchá) arbitráž je operácia spojená s nákupom a predajom devízových prostriedkov na medzinárodných peňažných trhoch, zameraná na využitie rozdielov vo výške devízových kurzov medzi 2 rôznymi teritoriálnymi trhmi. Tovarová arbitráž sa uplatňuje pri oblastných cenových rozdieloch. Je to vlastne priekupníctvo s cieľom dosiahnuť zisk. Pri úhradovej arbitráži ide o platenie zahraničných pohľadávok využitím kurzových rozdielov, teda o momentálne najvýhodnejší spôsob vyrovnania dlhov. Úroková arbitráž využíva odchýlky v úrokovej miere prejavujúcej sa v cenách devíz splatných okamžite, ale aj neskôr;

2. práv. riešenie sporov rozhodcovskými (arbitrážnymi) orgánmi vnútri štátu, ako aj v oblasti medzinárodného práva. Spory, ktoré vznikajú v rozmanitých vzťahoch medzi fyzickými a právnickými osobami, rozhodujú jednak štátne orgány so súdnou právomocou, jednak neštátne rozhodcovské (arbitrážne) orgány v rozhodcovskom konaní prostredníctvom rozhodcov alebo stálych rozhodcovských súdov. Rozhodovanie sporov v rozhodcovskom konaní sa uskutočňuje na základe zákonov, ale najčastejšie na základe písomnej rozhodcovskej zmluvy, prípadne na základe iných obligatórnych alebo dohodnutých podmienok pred rozhodcom alebo pred stálymi rozhodcovskými súdmi, ktoré sú ustanovené na základe zákona. Dohoda o riešení sporu rozhodcom alebo rozhodcami môže tvoriť súčasť bežnej obchodnej zmluvy. V tomto prípade sa hovorí o rozhodcovskej doložke. Stále rozhodcovské súdy môžu pôsobiť pri profesijných komorách alebo pri iných inštitúciách, napr. pri burze cenných papierov alebo pri komoditných burzách. Stále rozhodcovské súdy sú stálymi inštitúciami, ktoré spravidla vytvárajú variabilní rozhodcovia podľa dohody zmluvných strán. Na rozdiel od súdneho konania pred štátnymi súdmi je rozhodcovské konanie nielen neformálne, ale v zásade aj jednoinštančné. Rozhodnutie rozhodcovského súdu alebo rozhodcu je konečné a okamžite vykonateľné. Platné právo zvyčajne upravuje vzťah rozhodcovského riešenia sporov a riešenia sporov pred štátnymi súdmi. V niektorých prípadoch je rozhodcovské riešenie sporu podmienkou riešenia sporu pred štátnymi súdmi, kým inokedy súdne konanie plní v stanovených prípadoch funkciu preskúmavacieho konania, prípadne štát zabezpečuje exekúciu rozhodcovskému nálezu. Rozhodcovské riešenie sporov sa uskutočňuje nielen v obchodných vzťahoch, ale aj v oblasti pracovného práva, rodinného práva, občianskych združení, príp. v iných oblastiach práva. Rozhodcovia alebo rozhodcovské súdy rozhodujú v právnych vzťahoch s medzinárodným prvkom podľa práva štátu, ktoré určuje zmluva alebo zákon, príp. aj podľa iných dohodnutých zásad, napr. podľa princípov spravodlivosti. Pri vzťahoch s medzinárodným prvkom sa môžu zmluvné strany dohodnúť aj na postupe podľa práva tretieho štátu, keďže rozhodcovské konanie úplne ovláda zásada dispozitívnosti. Zásady medzinárodnej arbitráže sú kodifikované v Haagskom dohovore o mierovom riešení medzinárodných sporov (1899, revidovaný 1907). Medzinárodná arbitráž je riešením sporov na základe práva a prostredníctvom rozhodcov určených spornými stranami. Arbitrážny výrok je konečný. Strany sa však môžu dohodnúť, že je možná jeho revízia v prípade, ak sa dodatočne objavia nové a neznáme skutočnosti, ktoré môžu mať rozhodujúci vplyv na rozhodnutie. Haagsky dohovor zakotvil aj Stály arbitrážny dvor evidujúci zoznam osôb, z ktorých si môžu sporné strany vyberať rozhodcov. Okrem tejto medzinárodnej inštitúcie existujú aj iné rozhodcovské orgány ustanovené štátmi, najmä ad hoc na riešenie konkrétnych sporov.