Aramejci

Aramejci — súhrnné označenie skupiny starovekých severozápadných semitských kmeňov, ktoré pôvodne žili kočovným spôsobom života v oblasti medzi Palestínou a stredným tokom Eufratu (v sýrsko–palestínskej kultúrnej oblasti).

V 1. polovici 1. tisícročia pred n. l. založili viacero menších štátnych útvarov (k najmocnejším patrili napr. Damask, 12. – 8. stor. pred n. l.; Hamá, 11. – 9. stor. pred n. l.), nikdy však nevytvorili jednotný politický útvar (vlastný centralizovaný štát); väčšina samostatných aramejských štátov sa v priebehu 9. a 8. stor. pred n. l. stala súčasťou Asýrskej ríše (→ Asýria). Približne od konca 2. tisícročia pred n. l. prenikali (rovnako ako ich jazykovo a kultúrne príbuzní Chaldejci) na východ do Mezopotámie (do Asýrie a Babylonie) a podnikali lúpežné výpravy proti mezopotámskym mestám a dedinám, čím predstavovali vážne nebezpečenstvo pre asýrsky i babylonský štát. Preto najmä asýrski králi (napr. Tiglatpilesar I.) proti nim viedli početné výpravy, ktoré však zároveň súviseli s rozpínavosťou Novoasýrskej ríše (→ Asýria). Asýrčania sa nesnažili vytlačiť Aramejcov z územia svojej ríše, ale presunmi obyvateľstva v rámci nej podporovali ich rozptýlenie. Koncom 9. stor. pred n. l. už Aramejci fakticky žili na celom území Asýrie a Babylonie, kde sa z hospodárskeho a politického hľadiska stali významnou zložkou tamojšej populácie, ktorú arameizovali. Ich pôvodne len dorozumievací aramejský jazyk postupne nahradil akkadský jazyk (resp. asýrčinu a babylončinu) a od 7. stor. pred n. l. sa stal jazykom diplomacie i literatúry, ako aj dorozumievacím jazykom (lingua franca) Blízkeho východu. Po dobytí Mezopotámie Arabmi (7. stor. n. l.) sa postupne asimilovali alebo diferencovali podľa náboženskej príslušnosti. Niektorí Aramejci sú kresťania (→ Asýrčania, význam 2).