arabská literárna teória

arabská literárna teória — vznikla koncom 8. stor. za vlády Abbásovcov. Podľa arabskej klasifikácie do nej patria náuka o metrách (’ilm al-’arúd), náuka o rýmoch (’ilm al-kaváfí), rétorika (’ilm al-badí), náuka o trópoch (’ilm al-baján), syntaktická štylistika (’ilm al-ma’ání) a teória kritiky poézie (nakd aš-ši’r). Podnetom na jej vznik bol predovšetkým záujem o jazykovú a umeleckú stránku poézie a o vývoj jej žánrov; významná je Kniha o novom v poézii (Kitáb al-badí’) od Ibn al-Mu’tazza (861 – 908), všeobecný teoretický význam má kniha Opora (al-’Umda) od Ibn Rašíka (? – 1064 alebo 1070). Túto disciplínu ovplyvnili aj arabskí aristotelici, napr. Kuddáma ibn Dža’far (? – 932), ktorý napísal Kritiku poézie (Nakd aš-ši’r).

Arabská literárna teória sa zaoberala aj skúmaním Koránu, tzv. nenapodobniteľnosťou Božej knihy (i’džáz al-kur’án), v čom vynikal najmä Abdalkáhir al-Džurdžání (? – 1078), autor knihy Dôkazy o nenapodobniteľnosti Koránu (Dalá’il al-i’džáz) a originálnej analýzy arabskej poézie Tajomstvá slovesného umenia (Asrár al-balágha). Tradičná arabská literárna teória pretrváva v modifikovanej podobe dodnes.