arabská filológia

arabská filológia, arab. ’ilm an-nahv — vznikla v 2. pol. 8. stor. n. l. s cieľom podať návod na správne čítanie a výklad Koránu. Meradlom čistoty arabčiny bola popri Koráne archaická poézia a jazyk beduínov. Prvými strediskami filologických štúdií boli iracké mestá Basra a Kúfa. V Basre pôsobil aj Síbavajh (*asi 760, †asi 793), autor najznámejšej arabskej gramatiky nazývanej Kniha (al-Kitáb). Všetky ostatné arabské gramatiky prebrali Síbavajhovo chápanie jazyka, jeho terminológiu a metódu výkladu. Z neskorších gramatík bola obľúbená rýmovaná Tisícová (al-Alfíja) od Ibn Málika (†okolo 1273). V súvislosti so záujmom o jazyk Koránu a poézie sa rozvíjala aj lexikografia. Autorom najstaršieho slovníka Kniha písmena al-’ajn (nazvaný podľa začiatočného písmena v slovníku) bol al-Chalíl ibn Ahmad (*718, †791). Ďalšími lexikografmi boli al-Džauharí (†1002), Ibn Manzúr (†1311) a al-Fírúzábádí (*1329, †1414), ktorého diela sa neskôr stali zdrojmi početných kompilácií.