antikizujúci štýl

antikizujúci štýl — napodobňovanie antických umeleckých foriem a odvodzovanie estetických pravidiel z antiky v poantických slohových obdobiach, najmä v renesancii a klasicizme, ktoré nadväzovali na umenie antiky. Vplyv antiky sa prejavil najmä v oblastiach s výskytom antických pamiatok (Taliansko a juž. Francúzsko). Vedomý záujem o antické umenie sa zrodil už v 14. stor. Spočiatku bol orientovaný na antické ruiny v Ríme, ktoré sa začínajú od 15. stor. vedome chrániť ako verejné pamiatky. Ich poznávanie popri reflektovaní antickej teórie architektúry (P. M. Vitruvius) malo priamy vplyv na súdobú architektúru a urbanizmus (tvaroslovie, architektonické kánony, ale aj stavebné typy, napr. antická vila v architektúre 16. stor., → palladianizmus). Popri formálnych vzoroch sa preberali aj námety z antickej mytológie. Od poslednej tretiny 18. stor. nadviazala nová vlna klasicizujúceho umenia nielen na záujem o pôvodné antické originály (J. J. Winckelmann, objavenie Pompejí a Herculanea), ale i na aktuálne tendencie vychádzajúce predovšetkým z prostredia výtvarných akadémií. V umení na sever od Álp, kde sa originály antických diel skoro vôbec nevyskytovali, sprostredkúvali poznanie antického umenia modely. Už od renesancie bolo známe napodobňovanie od presnej kópie a interpretácie až k falzifikácii. Aj umenie baroka okrem stvárňovania tém antickej mytológie reflektovalo antické vzory i formálne (napr. sochár J. R. Donner). Okolo 1800 sa vyhranilo verné i voľnejšie narábanie s antickými vzormi. Zobrazovanie antických ruín na rímskych vedutách (G. B. Piranesi) predznamenáva už romantické zaujatie svetom minulosti. Koncom 19. a zač. 20. stor. došlo k opätovnému tvorivému nadviazaniu na antické umenie (A. Maillol, P. Behrens). V 20. stor. našla v antike inšpiráciu architektúra postmodernizmu.