anglická literatúra

anglická literatúra — literatúra napísaná po anglicky na území Spojeného kráľovstva. Vyvíjala sa z ústnej slovesnosti a z mytológie germánskych kmeňov. Najstaršími literárnymi pamiatkami sú staroanglické eposy zo 7. – 11. stor. zachované v štyroch zbierkach rukopisov (Exeterská kniha, Codex Exoniensis; Rukopis sira Roberta Cottona, Cotton Manuscript; Juniov rukopis, Junius Manuscript; Vercellijská kniha, Codex Vercellensis). Najstarší je hrdinský epos Beowulf (zachovaná časť rukopisu asi z 8. stor.). Rozvíjala sa náboženská poézia (Caedmon, Cynewulf) a náuková spisba, najmä za Alfréda Veľkého (Anglosaská kronika, Anglo-Saxon Chronicle); vznikli diela písané po latinsky – Cirkevné dejiny Anglov (Historia Ecclesiastica Gentis Anglorum, 731) v autorstve Bedu Venerabilisa (*673, †735). Vývoj staroanglickej literatúry bol prerušený normanským vpádom (1066).

Z tradície stredovekej francúzskej dvorskej literatúry (Marie de France), z náboženskej a svetskej latinskej literatúry a z domácich zdrojov sa vyvinula stredoanglická literatúra, ktorá vyvrcholila v 2. pol. 14. stor. v rytierskom románe čerpajúcom z keltskej artušovskej mytológie (Sir Gawain a Zelený rytier, Sir Gawain and the Green Knight, 14. stor.), v alegorickej epike (W. Langland), v diele Geoffreyho z Monmouthu a Johna Gowera (*asi 1330, †1408), a najmä v diele G. Chaucera Canterburské poviedky (The Canterbury Tales, 1478). Týmto dielom G. Chaucer znovu uviedol anglický jazyk (tzv. Middle English) ako literárny jazyk.

V priebehu 15. stor. sa vytvorili predpoklady na vznik novoanglickej literatúry, ktorej začiatky boli spojené s rozvojom humanistickej vedy v 16. stor. (T. Moore), neskôr s rozvojom renesančnej literatúry v alžbetínskom období. Rozvíjala sa poézia (sonet), dvorský epos (E. Spenser), román a zábavná próza (J. Lyly, P. Sidney, T. Nashe, R. Greene) a esej (F. Bacon). Umeleckým vrcholom alžbetínskej sonetovej tradície sú Sonety (The Sonnets, 1609) W. Shakespeara. Renesančná poézia vyvrcholila v dielach metafyzického básnika J. Donna; toto obdobie uzatvárajú básnici Richard Crashaw (*asi 1613, †1649), Henry Vaughan (*1621, †1695), B. Jonson, R. Herrick a skupina tzv. gavalierskych básnikov (R. Lovelace, J. Suckling, Thomas Carew, *1494 – 95, †1640). Osobitný význam mala dráma (T. Norton, T. Sackville, J. Lyly, R. Greene, T. Kyd, Ch. Marlowe), ktorá vyvrcholila v hrách W. Shakespeara.

V 17. stor. básnická a dramatická tvorba B. Jonsona položila základy klasicizmu, ktorý sa rozvíjal v 2. pol. 17. stor. (poézia a dráma J. Drydena, komédie W. Congreva) a vyvrcholil začiatkom 18. stor. v satirickej poézii (A. Pope). Barokové vplyvy sa prejavili v 17. stor. v tzv. jakubovskom divadle (J. Webster, T. Middleton), v poézii a v náboženskej metafyzickej poézii J. Donna, v modernom epose (J. Milton, Stratený raj, Paradise Lost, 1667) a v náboženských a alegorických prózach (J. Bunyan). Obdobie klasicizmu a osvietenstva je charakterizované nástupom satirického a utopického (J. Swift), dobrodružného a pikareskného (D. Defoe, T. G. Smollett), vývojového (H. Fielding), sentimentálneho (S. Richardson, O. Goldsmith, L. Sterne) a gotického románu (H. Walpole, A. Radcliffová); toto obdobie uzavrela svojou románovou tvorbou J. Austenová. Drámu reprezentovali O. Goldsmith a R. B. Sheridan.

Nástup romantizmu predznamenalo úsilie básnikov odpútať sa od konvenčnej dikcie klasicizmu hľadaním nových vzťahov k prírode a k človeku ako jej súčasti, čo sa odrazilo aj v prirodzenejšom a jednoduchšom jazyku preromantickej (W. Blake) a romantickej poézie (W. Wordsworth). Romantickú poéziu reprezentujú dve generácie básnikov: staršia generácia, tzv. jazerní básnici (W. Wordsworth, S. T. Coleridge, R. Southey), a mladšia (G. G. Byron, P. B. Shelley, J. Keats); prózu najmä historické romány W. Scotta. V 19. stor. zaznamenal rozkvet anglický kritickorealistický (viktoriánsky) román, ktorý zdôrazňoval kritiku sociálnych pomerov v Anglicku (Ch. Dickens, W. M. Thackeray, E. Brontëová, Ch. Brontëová, A. Trollope, E. C. Gaskellová, G. Eliotová, T. Hardy). Poéziu reprezentujú A. Tennyson, E. Browningová-Barretová, R. Browning, Ch. G. Rossettiová, D. G. Rossetti, A. Ch. Swinburne, drámu G. B. Shaw a O. Wilde.

Próza na začiatku 20. stor. prechádzala hlbokými premenami formy a obsahu v dielach modernistických spisovateľov. Záujem autorov sa sústreďoval najmä na vnútorný svet hrdinov. Vo formálnej rovine sa to prejavilo využívaním techniky prúdu vedomia (stream of consciousness) a väčšou prepracovanosťou jazyka a štýlu. Prvé modernistické snahy v próze J. Conrada, E. M. Forstera, D. H. Lawrencea vyvrcholili v románoch V. Woolfovej a J. Joycea, v poézii v diele W. B. Yeatsa, T. S. Eliota a i. V 30. a 40. rokoch 20. stor. do literatúry výrazne zasiahli prozaici G. Greene, E. Waughová a básnik D. Thomas. Povojnový literárny vývin v anglickej literatúre najvýraznejšie ovplyvnila generácia rozhnevaných mladých mužov a diela W. Goldinga, L. G. Durrella, A. Wilsona a D. Lessingovej.

Súčasný postmoderný román charakteristický kultúrnou hybriditou reprezentujú diela I. Murdochovej, J. Fowlesa, M. Bradburyho, Fay Weldonovej (Weldon, *1933), Antonie Susan Byattovej (Byatt, *1936), Rosy Tremainovej (Tremain, *1943), D. Lodgea, Johna Banvilla (*1945), J. Barnesa, S. Rushdieho, I. McEwana, M. L. Amisa, G. Swifta, Kate Atkinsonovej (Atkinson, *1951). Najmladšiu generáciu autorov predstavujú K. Ishiguro, Hanif Kureishi (*1954), Monica Aliová (Ali, *1967), Susan Hillová (Hill, *1945), Zadie Smith (*1975) a i. V poézii 20. stor. dominujú P. Larkin, S. J. Heaney, T. Hughes, T. Gunn, Roger McGough (*1937), Jeremy Halward Prynne (*1936), Heather Phillipsonová (Phillipson, *1978). Moderná dráma je charakterizovaná protichodnými tendenciami a aktivitami malých divadelných skupín v rámci alternatívneho divadla (H. Pinter, B. Behan, E. Bond, T. Stoppard, P. Shaffer, A. Ayckbourn, Caryl Churchillová (Churchill, *1938).