anglická hudba
anglická hudba — na rozdiel od európskych hudobných kultúr sa vzhľadom na spoločný ostrovný systém vyvíjala v úzkej spätosti so spôsobom života pôvodných obyvateľov. Základ tvorí anglická ľudová hudba, pre ktorú je charakteristická žánrová pestrosť od stredovekých duchovných piesní až po mestský folklór.
Prvý rozkvet pôvodnej profesionálnej anglickej hudby sa začal počas panovania Tudorovcov v rokoch vzrastajúcej buržoázie, ktorá si začala vydržiavať prvých profesionálnych hudobníkov. Druhým prameňom bol puritánsky cirkevný štýl, ktorý po 1500 vyvolal potrebu novej pôvodnej hudby pre anglikánsku cirkev. V tomto období nastal zlatý vek anglickej hudby, pre ktorú bol charakteristický rozvoj anglického madrigalu, virginalovej hudby a anglikánskej chrámovej hudby. Najvýznamnejšími predstaviteľmi tohto obdobia sú T. Tallis, W. Byrd, O. Gibbons, John Dowland (*1563, †1626) a i.
Po alžbetínskom období nasledujúce storočie bolo pod vplyvom taliansko-francúzskej barokovej hudby, v rámci ktorej vyrástla prvá najväčšia osobnosť anglickej hudby H. Purcell. Jeho tvorba spolu s tvorbou Nemca G. F. Händla, ktorý od 1712 žil trvalo v Londýne a stal sa súčasťou anglickej hudobnej kultúry, znamená prvé vrcholné štádium anglickej profesionálnej hudby. Druhá etapa rozvoja anglickej hudby patrí do 2. pol. 19. stor., keď nastal prílev kontinentálnej hudobnej kultúry na Britské ostrovy. Rozvíjalo sa profesionálne hudobné školstvo, koncertné inštitúcie, operné divadlá, ktoré prijímali podnety európskej hudobnej kultúry. Zásluhou A. Sullivana sa rozvíjala najmä opera. V jeho šľapajach pokračoval Sidney Jones (*1861, †1946) zameraný predovšetkým na operetnú tvorbu. Významnou skladateľskou i pedagogickou osobnosťou sa stal H. Parry, moderné prvky do anglickej hudby prinášal Ch. V. Stanford. Anglický romantizmus dosiahol vrchol v tvorbe E. Elgara, F. Deliusa, R. Vaughana Williamsa, a najmä G. Holsta.
Po 1. svet. vojne nastúpila generácia, ktorá sa už usilovala o spájanie anglickej národnej tradície s princípmi európskej povojnovej orientácie, hľadajúc vlastné slohové určenie. Z tejto generácie vyšli A. Bliss, W. T. Walton, Arnold Bax (*1883, †1953), A. Rawsthorne, M. Tippet, no najmä B. Britten, najväčší zjav anglickej hudby od Purcellových čias. Ďalšie generácie sa už zreteľne hlásili k európskym kompozičným školám – od Schönbergovej dodekafónie cez webernovský serializmus až po aleatorickú sonoristiku a súčasný minimalizmus. Je to tvorba celej plejády skladateľov, ktorí si hľadali svoju cestu predovšetkým podľa vlastných individuálnych umeleckých ambícií (A. Goehr, R. R. Bennett, H. Searle, E. Lutyensová a i.).