Alfaro, Eloy

Text hesla

Alfaro, Eloy, 25. 6. 1842 Montecristi – 28. 1. 1912 Quito — ekvádorský liberálny politik a generál, prezident (1895 – 1901, 1906 – 11). Už počas študentských čias sympatizoval s antiklerikálnym liberalizmom a s doktrínou, ktorá bola zosobnená v Ekvádorskej radikálno-liberálnej strane. Po vnútroštátnych nepokojoch (1895) emigroval a po návrate do Ekvádoru sa zapojil do príprav na prevrat. Do funkcie prezidenta sa 1895 a 1906 dostal prevratom za podpory Ekvádorskej liberálnej strany. Počas jeho funkčného obdobia v prezidentskom úrade štát sekularizoval vzdelávanie, legalizoval sa rozvod, bola uzákonená sloboda vierovyznania (Ley de Cultos) a boli zoštátnené veľké pozemkové majetky cirkvi. Jeho sekularizačné snahy boli v príkrom rozpore s predstavami ekvádorského arcibiskupa Federica Gonzáleza Suáreza (*1844, †1917). Hoci sa Alfaro profiloval ako autoritatívny typ politika, jeho vláda mala výrazne demokratizačné prvky. Ústava z 1906 bola prvou modernou liberálnou ekvádorskou ústavou, ktorá zaručovala práva jednotlivca, povinnú školskú dochádzku, slobodu tlače, náboženskú toleranciu, ženské práva a ochranu indiánskeho obyvateľstva. Alfaro sa tak snažil naplniť svoj radikálny dekalóg (10 bodov, ktoré mali transformovať Ekvádor na modernú spoločnosť). Jedným z najvýznamnejších výsledkov v oblasti budovania infraštruktúry bola stavba železnice Ferrocarril Transandino spájajúcej Guayaquil a Quito. R. 1911 bol zbavený moci niekdajšími podporovateľmi, následne sa počas vlády Emilia Estradu Carmonu (*1855, †1911) pokúsil rozpútať niekoľko vojenských vzbúr. Po dočasnom exile v Paname sa 1912 do Ekvádoru vrátil, ale po poslednom neúspešnom pokuse o vzburu bol zajatý a zabitý lynčujúcim davom.

Text hesla

Alfaro, Eloy, 25. 6. 1842 Montecristi – 28. 1. 1912 Quito — ekvádorský liberálny politik a generál, prezident (1895 – 1901, 1906 – 11). Už počas študentských čias sympatizoval s antiklerikálnym liberalizmom a s doktrínou, ktorá bola zosobnená v Ekvádorskej radikálno-liberálnej strane. Po vnútroštátnych nepokojoch (1895) emigroval a po návrate do Ekvádoru sa zapojil do príprav na prevrat. Do funkcie prezidenta sa 1895 a 1906 dostal prevratom za podpory Ekvádorskej liberálnej strany. Počas jeho funkčného obdobia v prezidentskom úrade štát sekularizoval vzdelávanie, legalizoval sa rozvod, bola uzákonená sloboda vierovyznania (Ley de Cultos) a boli zoštátnené veľké pozemkové majetky cirkvi. Jeho sekularizačné snahy boli v príkrom rozpore s predstavami ekvádorského arcibiskupa Federica Gonzáleza Suáreza (*1844, †1917). Hoci sa Alfaro profiloval ako autoritatívny typ politika, jeho vláda mala výrazne demokratizačné prvky. Ústava z 1906 bola prvou modernou liberálnou ekvádorskou ústavou, ktorá zaručovala práva jednotlivca, povinnú školskú dochádzku, slobodu tlače, náboženskú toleranciu, ženské práva a ochranu indiánskeho obyvateľstva. Alfaro sa tak snažil naplniť svoj radikálny dekalóg (10 bodov, ktoré mali transformovať Ekvádor na modernú spoločnosť). Jedným z najvýznamnejších výsledkov v oblasti budovania infraštruktúry bola stavba železnice Ferrocarril Transandino spájajúcej Guayaquil a Quito. R. 1911 bol zbavený moci niekdajšími podporovateľmi, následne sa počas vlády Emilia Estradu Carmonu (*1855, †1911) pokúsil rozpútať niekoľko vojenských vzbúr. Po dočasnom exile v Paname sa 1912 do Ekvádoru vrátil, ale po poslednom neúspešnom pokuse o vzburu bol zajatý a zabitý lynčujúcim davom.

Zverejnené v auguste 1999. Aktualizované 20. novembra 2017.

citácia

Alfaro, Eloy [online]. Encyclopaedia Beliana, ISBN 978-80-89524-30-3. [cit. 2019-09-15]. Dostupné na internete: https://beliana.sav.sk/heslo/alfaro-eloy