aleatorika

aleatorika [lat.] — kompozičná metóda založená na využívaní prvkov náhody. Vznikla v 50. rokoch 20. stor. ako protiklad k prísne organizovanej tradičnej hudbe. Je založená na zámere skladateľa už v partitúre globálnym zápisom umožniť interpretovi slobodnú interpretáciu v oblasti rytmu, zvuku a farby a jej cieľom je dosiahnuť zvukovú podobu závislú od interpreta. Základnými variantmi aleatoriky sú náhodnosť sledu jednotlivých tónov za sebou alebo súčasne znejúcich tónov, ale aj náhodnosť poradia jednotlivých formových úsekov.

Malá aleatorika určuje základné znaky priebehu skladby a náhode prenecháva iba detailné prvky, veľká aleatorika ponecháva voľnej improvizácii i podstatné znaky skladby, čím sa umožňuje vznik neobmedzeného množstva odlišných variantov tej istej skladby. Aleatorika skladby alebo jej aleatorické úseky tak dostávajú možnosť mnohých rozdielnych interpretačných podôb závislých od zvukovej predstavivosti dirigenta a hráčov. Príklady prvotnej aleatoriky je možné nájsť v dielach J. Cagea a jeho amerických nasledovníkov, v európskej hudbe v dielach K. Stockhausena, P. Bouleza a i. V 60. rokoch 20. stor. sformulovali nový typ aleatoriky skladatelia poľskej školy, najmä W. Lutosławski v dielach Benátske hry a Tri poémy na H. Michauxa, K. Serocki, H. M. Górecki a K. Penderecki (v diele Tren a i.) a rozvíjali ju ďalší poľskí, ale aj európski skladatelia. Na Slovensku k prvým skladateľom uplatňujúcim aleatorickú techniku patria I. Zeljenka, P. Kolman, L. Kupkovič a i.