aktinometria

aktinometria [gr.] —

1. chem. metóda na meranie intenzity svetla, ktoré sa látkou pri fotochemickej reakcii absorbuje. Platí vzťah:

\(\displaystyle{-\frac{dc}{dt} = \frac{\Phi\cdot I_{abs}}{V}}\),

t. j. úbytok koncentrácie \(c\) ožarovanej zlúčeniny za jednotku času \(t\) v objeme ožarovaného roztoku \(V\) sa rovná súčinu intenzity absorbovaného svetla \(I_{abs}\) a kvantového výťažku \(\Phi\). Aktinometria sa využíva predovšetkým pri stanovovaní kvantových výťažkov fotochemických reakcií. Na meranie intenzity žiarenia sa používajú vhodné štandardné fotochemické reakcie, ktorých kvantový výťažok je priamo alebo nepriamo stanovený na základe známeho svetelného toku zdroja. Tento sa obyčajne určí pomocou termočlánku, resp. fotonásobiča. V zásade sa môže použiť každá fotochemická reakcia, ak je tento systém chemicky stabilný v daných podmienkach, ak má dostatočne veľký kvantový výťažok a dá sa jednoducho a ľahko zmerať konverzia reaktantu pri vlnovej dĺžke použitého svetla. Takýmto chemickým aktinometrom je napr. roztok šťaveľanu železito-draselného v kyseline sírovej. Jeho ožarovaním sa železité ióny Fe³⁺ redukujú na železnaté Fe²⁺; ich množstvo sa stanovuje spektrofotometricky v komplexe s fenantrolínom pri vlnovej dĺžke 510 nm. Tento aktinometer možno použiť v širokom intervale vlnových dĺžok 254 – 577 nm;

2. meteorol. odbor meteorológie, ktorý sa zaoberá štúdiom a meraním slnečného žiarenia, vyžarovania zemského povrchu a atmosféry (→ žiarenie zemského povrchu, → žiarenie atmosféry). Úloha aktinometrie spočíva v meraní jednotlivých žiarivých tokov, ako aj v poznávaní zákonitostí prenosu žiarivej energie v atmosfére. Sleduje zákonitosti absorpcie, rozptylu a odrazu žiarivých tokov v atmosfére a na zemskom povrchu, ako aj vplyv meteorologických činiteľov na celkovú bilanciu žiarenia v systéme Zem – atmosféra.