Ajtmatov, Čingiz

Ajtmatov, Čingiz, 12. 12. 1928 Šeker – 10. 6. 2008 Norimberg, Nemecko — kirgizský prozaik a dramatik. Študoval veterinárnu medicínu, potom literárnu vedu na Gorkého literárnom inštitúte v Moskve. V rokoch 1959 – 65 pôsobil ako redaktor a korešpondent, neskôr sa venoval len literárnej tvorbe. Debutoval v roku 1952, doma aj v zahraničí ho preslávila novela Džamila (Žamilja, 1958; slov. 1960), portrét mladej kirgizskej ženy schopnej vzoprieť sa skostnateným mravným kánonom kirgizského vidieka. V lyrizovaných prózach na pozadí kirgizského vidieckeho prostredia s využitím prvkov mýtov a legiend nastolil všeľudské problémy. Majstrovsky narábal s jazykom, v dielach napísaných po rusky, ako aj v jeho materčine zaznieva rytmus kirgizskej ľudovej lyriky a epiky. Viaceré diela vyšli aj v slovenčine: Materinské pole (Materinskoje pole, 1963; slov. 1973), Zbohom, Guľsary! (Proščaj, Guľsary, 1966; slov. 1967), Biela loď (Belyj parochod, 1970; slov. 1971), Moja prvá láska (1973, výber z knihy Povesti gor i stepej, 1962), Strakatý pes na brehu mora (Pegij pios, beguščij krajem moria, 1977; slov. 1978). S písaním veľkej epiky začal románmi Deň dlhší ako ľudský vek (I doľše veka dlitsia deň, 1980; slov. 1983; neskôr vydávaný aj pod názvom Stanica Burnyj, Polustanok Burnyj) a Popravisko (Placha, 1986; slov. 1988), v ktorom vytvoril zložitú slovesnú stavbu skladajúcu sa z mýtov, reality a rozsiahlych digresií. Jednotiacim princípom v obidvoch románoch je idea mravnej nezrelosti ľudstva, rozporu rozumu a citu i odvekého boja dobra so zlom.