afektová teória

Text hesla

afektová teória — hudobno-estetická teória vyplývajúca z mechanistického spájania ľudských citov a vášní (afektov) s výrazovými prostriedkami hudby. Jej začiatky možno nájsť už v antickej hudbe (Hippokratovo učenie o temperamentoch, symbolika stupníc, platónska a aristotelovská klasifikácia hudby na dobrú a zlú). Renesancia (Heinrich Glarean, aj Henricus Glareanus, vl. m. Henrich Loriti, *1488, †1563; G. Zarlino) nastolila v duchu antiky podobné spájanie hudby a citov, ale v novom svetle (aj intervaly mali citový, čiže afektový zmysel). Afektová teória sa rozvíjala hlavne v 17. a 18. stor., a to najmä zásluhou C. Monteverdiho, R. Descarta, M. Mersenna a J. Matthesona, ktorého dielo predstavuje jej vyvrcholenie. Mattheson vysvetlil hudobné napodobnenie asi 20 stavov ľudskej duše (radostné city zobrazené durovými tóninami, konsonantmi a veľkými intervalmi, smutné city molovými tóninami, malými intervalmi, disonantmi ap.). Poznanie, že hudba dokáže vyvolávať citové stavy a vzruchy, viedlo v 17. stor. až do pol. 18. stor. k úsiliu racionalisticky usporiadať tieto vzťahy do systému. Príklady pôsobenia hudby na city boli dokonca vyhlásené za zmysel hudby vôbec, pričom sa nedialekticky chápali ako večne platné a nevyvíjajúce sa zákonitosti. Afektová teória bola najradikálnejšie prekonaná A. Schopenhauerom a najintenzívnejšie oživená na začiatku 20. stor. H. Kretzschmarom.

Zverejnené v auguste 1999.

Afektová teória [online]. Encyclopaedia Beliana, ISBN 978-80-89524-30-3. [cit. 2023-02-01]. Dostupné na internete: https://beliana.sav.sk/heslo/afektova-teoria