Ady, Endre
Ady, Endre, 22. 11. 1877 Érmindszent, dnes Ady Endre, súčasť obce Căuaș, judeţ Satu Mare, Rumunsko – 27. 1. 1919 Budapešť — maďarský básnik, prozaik a publicista. Študoval právo na univerzite v Debrecíne. Od 1901 redigoval opozičný časopis Nagyváradi Napló (Veľkovaradínsky denník, 1898 – 1934), v ktorom podrobil ostrej kritike klerikalizmus maďarského veľkostatkárskeho režimu, polofeudálnu zaostalosť a nacionalizmus. Jeho radikálne zmýšľanie dotvorila po návšteve Paríža konfrontácia vyspelej francúzskej demokracie so zaostalosťou vlasti. Utvrdil sa v myšlienke, že meštianstvo s buržoáznymi spôsobmi nie je schopné revolučného činu. Bol vedúcou osobnosťou časopisu Nyugat (Západ, 1908 – 41), v ktorom sa združovali predstavitelia demokraticky zmýšľajúcej inteligencie.
Ako ideový vodca stál na čele všetkých hnutí literárnej moderny; do maďarskej poézie vniesol prvky symbolizmu a dekadencie. Spočiatku sa inšpiroval modernou francúzskou poéziou, prekliatymi básnikmi a symbolizmom, neskôr vytvoril osobitý, vlastný literárny štýl, tzv. kritický patriotizmus. Kritizoval hospodárske, sociálne a národné protiklady vo vtedajšej maďarskej spoločnosti. V básnickej tvorbe vyjadroval pocity rozpoltenosti moderného človeka prežívajúceho pocity skepsy a zároveň zameraného na nadosobné hodnoty, na národ a osobne chápaného Boha. Prvú básnickú zbierku Verše (Versek, 1899) napísal ešte v duchu tradičnej maďarskej poézie. Vydanie básnických zbierok Nové verše (Új versek, 1906) a Krv a zlato (Vér és arany, 1907) spôsobilo senzáciu. Ady sa v nich búril proti konzervatívnej polofeudálnej spoločnosti a hlásil sa k demokracii, používal mnohovýznamovú básnickú symboliku a zvláštnu formu voľného verša, čerpal z francúzskeho impresionizmu. Bol oslavovaný ako tvorca novej poézie a zároveň zatracovaný ako vlastizradca s dekadentnými a nezrozumiteľnými textami. Básnické zbierky Na Eliášovom voze (Az Illés szekerén, 1908), Rád by som bol milovaný (Szeretném, ha szeretnének, 1909), Ubiehajúci život (A menekülő élet, 1912) a Kto ma videl? (Ki látott engem?, 1914) jeho poéziu z ideovej i z formálnej stránky prehĺbili. Ostro v nich útočil proti panstvu veľkostatkárov a biskupov, vlasť nazýval močiarom, jazerom smrti, hlásal súdržnosť a porozumenie medzi stredoeurópskymi národmi. Básne posledných rokov života zhrnul v zbierkach Na čele mŕtvych (A halottak élén, 1918) a Posledné lode (Az utolsó hajók, 1923) i vo veršovanom románe Margita chce žiť (Margita élni akar, časopisecky 1912, knižne 1921).
V slovenčine vyšli výbery z Adyho básnickej tvorby Verše (1934), V mladých srdciach (1941), Básne (1950), V mladých srdciach žijem (1978) a Príchod pána (2006), v antológiách Spoveď Dunaja (1976) a Preklady (1978), ako aj výber z krátkej prózy Desaťmiliónová Kleopatra (1959).