actio

actio [ákcijó; lat.] — pôsobenie, činnosť;

1. filoz. kategória aristotelovskej filozofie vyjadrujúca rôzne druhy pôsobení: actio in distans — pôsobenie na diaľku; actio immanens — pôsobenie dovnútra, na seba samého; actio et reactio — opačné pôsobenie; actio transiens — pôsobenie navonok, na iný predmet;

2. práv. žaloba; v rímskom práve základný pojem súkromného práva; v najširšom význame súdne konanie. Actio mala v Ríme procesný (formálny) a hmotný (materiálny) význam. Z procesného hľadiska vyjadruje procesnú činnosť žalobcu, žalovaného a prétora. Preto je medzi dnešnou žalobou a rímskou actio mnoho rozdielov (hoci je medzi nimi aj dosť podobností). Actio bola predovšetkým výsledkom spoločného pôsobenia procesných strán, a tak po začatí sporu už neprichádzalo do úvahy opätovné konanie vo veci (bis de eadem re ne sit actio), ba ani späťvzatie žaloby. Z hmotného hľadiska predstavovala z nej vyplývajúce subjektívne právo, resp. povinnosť, a to tak, že pre každú typickú skutkovú podstatu existovala zvláštna k nej patriaca actio. Teda konkrétny skutkový stav sa v Ríme nepodriaďoval všeobecnej zákonnej skutkovej podstate, ako je to podľa dnešného práva, ale predovšetkým sa zisťovalo, či a aká žaloba sa môže uplatniť v konkrétnom prípade (qualis actio). Napr. ak predávajúci požadoval zaplatenie kúpnej ceny, mal žalobu z predaja (actio venditi), ak, naopak, kupujúci požadoval vydanie kúpenej veci, mal žalobu z kúpy (actio empti). Každá iná žaloba bola pre jedného i pre druhého neupotrebiteľná, takže rímske právo predstavovalo sústavu žalôb na rozdiel od moderného práva ako sústavy jednotlivých nárokov. Okrem tejto prináležitosti žaloby a subjektívneho práva existovali v Ríme aj iné rozdiely. Napr. z hľadiska namierenosti proti povinnému subjektu existovali actiones in personam (osobné žaloby), ktoré bolo možné použiť proti individuálnemu dlžníkovi zo záväzkovoprávneho vzťahu, a actiones in rem (vecné žaloby), ktoré bolo možné použiť proti komukoľvek, kto neoprávnene porušil cudzie právo k veci. Z rozdielu týchto dvoch typov žalôb vypracovala právna veda dôležitý protiklad medzi záväzkovým a vecným právom.