Achmatovová, Anna

Text hesla

Achmatovová (Achmatova), Anna, vlastným menom Gorenková, 23. 6. 1889 Boľšoj Fontan, dnes súčasť Odesy, Ukrajina – 5. 3. 1966 Domodedovo pri Moskve, pochovaná v Komarove pri Petrohrade — ruská poetka, významná predstaviteľka ruskej poézie 20. stor., nazývaná ruská Sapfó. R. 1910 – 18 manželka básnika N. Gumiľova, 1910 a 19011 spolu navštívili Paríž, kde sa zoznámila s maliarom F. Modiglianim (autor jej portrétu), a 1912 Taliansko. Gumiľov ju ako začínajúcu spisovateľku uviedol do spoločnosti okolo V. I. Ivanova (zúčastňovala sa literárnych stretnutí, tzv. večerov vo veži). R. 1911 sa stala sekretárkou Cechu poetov (Cech básnikov) organizovaného Gumiľovom a Sergejom Gorodeckým (*1884, †1967), ktorí 1912 spolu s básnikom O. Mandeľštamom a i. vytvorili združenie akméistov (→ akméizmus). Ojedinelá poetka lásky v ruskej a vo svetovej literatúre, lásku zobrazila najskôr ako ľúbostné očarenie, neskôr ako drámu rozchodu, častý je motív beznádejnej lásky. Po básnickej prvotine Večer (Večer, 1912) písala ľúbostnú lyriku vo forme románových a dramatických miniatúr (tzv. sujetová lyrika) vyznačujúcich sa štýlovou a sémantickou prostotou, slávu získala básnickou zbierkou Ruženec (Čotki, 1913), nasledovali zbierky Biely kŕdeľ (Belaja staja, 1917) a Roku Pána 1921 (Anno Domini MCMXXI, 1922). Počas obdobia zákazu publikovania (1925 – 39) sa venovala štúdiu diela A. S. Puškina a prekladateľskej činnosti (klasická čínska, kórejská, indická poézia, z európskej G. Leopardi, V. Hugo, I. Krasko a i.). V 30. rokoch 20. stor. písala básne inšpirované tragickými udalosťami stalinských represií, ktorých obeťou sa takisto stal jej syn L. Gumiľov (autobiografická poéma Rekviem, napísaná 1935 – 40, vydaná 1963, Mníchov, v Rusku až 1987). R. 1940 – 46 mohla znova publikovať (výber poézie Zo šiestich kníh, Iz šesti knig, 1940; cyklus poém Severné elégie, Severnyje elegii, 1943). Najvýznamnejším dielom je lyrickoepická Poéma bez hrdinu (Poema bez geroja, napísaná 1940 – 62, vyšla 1974), v ktorej jej osobná spoveď prerastá do kroniky tragického obdobia polovice 20. stor. (Veľká vlastenecká vojna, blokáda Petrohradu). R. 1946 bola Achmatovová opäť vylúčená z verejného a literárneho života, v 60. rokoch 20. stor. rehabilitovaná. Vydala básnickú zbierku Plynutie času (Beg vremeni, 1965), spomienky na A. Bloka, O. Mandeľštama a i. vyšli až posmrtne. R. 1964 získala taliansku literárnu cenu Etna – Taormina, 1965 jej Oxfordská univerzita udelila čestný doktorát. V slovenčine vyšli výbery jej básní pod názvami Ľúbostný denník (1964), Spálený zošit (1981), Vrcholiaca luna (1989) a Biely kŕdeľ (2002).

Popis ilustrácie

Anna Achmatovová

Text hesla

Achmatovová (Achmatova), Anna, vlastným menom Gorenková, 23. 6. 1889 Boľšoj Fontan, dnes súčasť Odesy, Ukrajina – 5. 3. 1966 Domodedovo pri Moskve, pochovaná v Komarove pri Petrohrade — ruská poetka, významná predstaviteľka ruskej poézie 20. stor., nazývaná ruská Sapfó. R. 1910 – 18 manželka básnika N. Gumiľova, 1910 a 19011 spolu navštívili Paríž, kde sa zoznámila s maliarom F. Modiglianim (autor jej portrétu), a 1912 Taliansko. Gumiľov ju ako začínajúcu spisovateľku uviedol do spoločnosti okolo V. I. Ivanova (zúčastňovala sa literárnych stretnutí, tzv. večerov vo veži). R. 1911 sa stala sekretárkou Cechu poetov (Cech básnikov) organizovaného Gumiľovom a Sergejom Gorodeckým (*1884, †1967), ktorí 1912 spolu s básnikom O. Mandeľštamom a i. vytvorili združenie akméistov (→ akméizmus). Ojedinelá poetka lásky v ruskej a vo svetovej literatúre, lásku zobrazila najskôr ako ľúbostné očarenie, neskôr ako drámu rozchodu, častý je motív beznádejnej lásky. Po básnickej prvotine Večer (Večer, 1912) písala ľúbostnú lyriku vo forme románových a dramatických miniatúr (tzv. sujetová lyrika) vyznačujúcich sa štýlovou a sémantickou prostotou, slávu získala básnickou zbierkou Ruženec (Čotki, 1913), nasledovali zbierky Biely kŕdeľ (Belaja staja, 1917) a Roku Pána 1921 (Anno Domini MCMXXI, 1922). Počas obdobia zákazu publikovania (1925 – 39) sa venovala štúdiu diela A. S. Puškina a prekladateľskej činnosti (klasická čínska, kórejská, indická poézia, z európskej G. Leopardi, V. Hugo, I. Krasko a i.). V 30. rokoch 20. stor. písala básne inšpirované tragickými udalosťami stalinských represií, ktorých obeťou sa takisto stal jej syn L. Gumiľov (autobiografická poéma Rekviem, napísaná 1935 – 40, vydaná 1963, Mníchov, v Rusku až 1987). R. 1940 – 46 mohla znova publikovať (výber poézie Zo šiestich kníh, Iz šesti knig, 1940; cyklus poém Severné elégie, Severnyje elegii, 1943). Najvýznamnejším dielom je lyrickoepická Poéma bez hrdinu (Poema bez geroja, napísaná 1940 – 62, vyšla 1974), v ktorej jej osobná spoveď prerastá do kroniky tragického obdobia polovice 20. stor. (Veľká vlastenecká vojna, blokáda Petrohradu). R. 1946 bola Achmatovová opäť vylúčená z verejného a literárneho života, v 60. rokoch 20. stor. rehabilitovaná. Vydala básnickú zbierku Plynutie času (Beg vremeni, 1965), spomienky na A. Bloka, O. Mandeľštama a i. vyšli až posmrtne. R. 1964 získala taliansku literárnu cenu Etna – Taormina, 1965 jej Oxfordská univerzita udelila čestný doktorát. V slovenčine vyšli výbery jej básní pod názvami Ľúbostný denník (1964), Spálený zošit (1981), Vrcholiaca luna (1989) a Biely kŕdeľ (2002).

Zverejnené v auguste 1999. Aktualizované 29. novembra 2017.

citácia

Achmatovová, Anna [online]. Encyclopaedia Beliana, ISBN 978-80-89524-30-3. [cit. 2019-09-18]. Dostupné na internete: https://beliana.sav.sk/heslo/achmatovova-anna