Kekkonen, Urho

Kekkonen, Urho (Kaleva), 3. 9. 1900 Peilavesi (neďaleko Kuopia), provincia Severné Savo – 31. 8. 1986 Helsinki — fínsky politik, manžel S. S. Kekkonenovej. Pochádzal z roľníckej rodiny. Počas fínskej občianskej vojny (1918) bojoval v radoch tzv. bielych. Pred vstupom do politiky pracoval ako novinár, policajt a právnik. Politickú kariéru začal 1933 vstupom do Agrárnej strany (neskôr Centristická strana), orientoval sa na národno umiernenú pravicu. R. 1936 bol zvolený do parlamentu (Eduskunta). Krátko zastával post ministra spravodlivosti (1936 – 37), potom ministra vnútra (1937 – 39). V marci 1940 bol jedným z dvoch poslancov, ktorí hlasovali proti ratifikácii sovietsko-fínskej mierovej zmluvy po tzv. zimnej vojne. R. 1940 – 43 koordinoval pomoc karelským presídlencom, 1943 – 45 pôsobil na ministerstve financií. Patril k čelným aktivistom tzv. mierovej opozície, ktorá sa pokúšala o vystúpenie Fínska z vojny proti ZSSR po boku nacistického Nemecka (tzv. pokračovacia vojna, 1941 – 44). Po návrate na post ministra spravodlivosti (1944 – 46) pripravoval súdne procesy s predstaviteľmi Fínska zodpovednými za vedenie vojny. R. 1946 – 50 pôsobil vo vedúcich parlamentných funkciách. R. 1950 neúspešne kandidoval v prezidentských voľbách, bol však poverený zostavením kabinetu a stal sa predsedom vlády; postupne predsedal piatim nestabilným koaličným vládam (1950 – 53, 1954 – 56), v ktorých často stál aj na čele rezortov zahraničných vecí (1952 – 53, 1954), vnútra (1950 – 51) a spravodlivosti (1951). Po tesnom víťazstve v prezidentských voľbách 1956 sa stal na dlhé obdobie (do 1982) prezidentom. Úrad zastával autoritatívne, dôsledne si upevňoval pozíciu voči parlamentu, bol v napätom vzťahu k svojej bývalej strane a výnimočným zákonom (1973) si predĺžil tretie funkčné obdobie o štyri roky. V zahraničnej politike pokračoval v politike finlandizácie svojho predchodcu (J. K. Paasikivi), vo vzťahu k ZSSR viedol (v rámci studenej vojny) obozretnú, viac-menej priateľskú politiku (najmä v bezpečnostnej oblasti), s predstavou, že ZSSR bude rešpektovať neutralitu a nebude zasahovať do vnútropolitického života Fínska, začo čelil kritike viacerých fínskych politikov (najmä po invázii vojsk Varšavskej zmluvy do ČSSR 1968 a opäť koncom 70. rokov 20. stor.). V 60. rokoch sa angažoval za vytvorenie zóny bez jadrových zbraní v severnej Európe (→ Kekkonenov plán). Koncom 70. rokov 20. stor. sa prejavili u Kekkonena vážne zdravotné ťažkosti, ktoré obmedzili jeho schopnosť viesť krajinu, a v dôsledku toho odstúpil (1981). Spory okolo Kekkonenovho štýlu vládnutia podnietili prijatie ústavných reforiem (1984 – 2003), ktorými bola časť prezidentských právomocí prenesená na premiéra a parlament.