Vyhľadávanie podľa kategórií: dejiny – Európa - Fínsko

Zobrazené heslá 1 – 7 z celkového počtu 7 hesiel.

Zobrazujem:

Zoraďujem:

A - Z

Ahtisaari, Martti

Ahtisaari [-sári], Martti, 23. 6. 1937 Viipuri, Karélia, dnes Vyborg, Rusko — fínsky diplomat a politik. Vykonával rozličné funkcie v diplomatických službách, 1973 – 77 veľvyslanec Fínska v Tanzánii, Zambii a Mozambiku; 1977 – 89 splnomocnenec OSN pre Namíbiu (od 1978 zvláštny splnomocnenec generálneho tajomníka OSN). R. 1991 – 94 štátny tajomník fínskeho Ministerstva zahraničných vecí, súčasne 1992 – 93 osobitný zástupca generálneho tajomníka OSN v Bosne. R. 1994 – 2000 fínsky prezident. Od 2005 splnomocnenec OSN pre Kosovo; Nobelova cena mieru (2008).

Halonenová, Tarja

Halonenová (Halonen), Tarja, 24. 12. 1943 Helsinki — fínska právnička a politička. Po vyštudovaní práva pôsobila 1969 – 70 ako tajomníčka pre sociálne záležitosti a generálna tajomníčka Národnej únie študentov (SYL). R. 1970 – 74 právnička vo fínskom ústrednom odborovom zväze (SAK), od 1971 členka sociálnodemokratickej strany. R. 1974 – 75 parlamentná tajomníčka ministerského predsedu K. Sorsu, 1977 – 96 poslankyňa helsinskej mestskej rady, 1979 – 2000 členka parlamentu. V tomto období súčasne zastávala viaceré ministerské posty, 1987 – 90 ministerka sociálnych vecí a zdravia, 1989 – 91 ministerka pre severskú spoluprácu, 1990 – 91 ministerka spravodlivosti, 1995 – 2000 zahraničných vecí. V marci 2000 bola zvolená za prezidentku republiky (ako prvá žena vo Fínsku), 29. 1. 2006 znovuzvolená; úrad vykonávala do 2012. Nositeľka slovenského Radu Bieleho dvojkríža I. triedy (2005).

Helsinki

Helsinki, švédsky Helsingfors — hlavné mesto Fínska v južnej časti krajiny na skalnatom polostrove Estner vybiehajúcom do Fínskeho zálivu, administratívne stredisko regiónu Uusimaa; 642-tis. obyvateľov, aglomerácia 1,470 mil. obyvateľov (2017). Dve satelitné mestá ležiace v bezprostrednej blízkosti – Vantaa (na severe) a Espoo (na juhu) – spôsobujú, že počet obyvateľov Helsínk sa výrazne nezvyšuje (539-tis. obyvateľov, 1997; 559-tis., 2003). Najsevernejšie ležiace hlavné mesto kontinentálnej Európy. Priemysel strojársky, lodný, papierenský, drevársky, elektrotechnický, polygrafický, potravinársky (cukrovarnícky a i.), textilný, gumársky, výroba porcelánu (jeden z najväčších závodov v Európe). Dopravná križovatka, prístav, medzinárodné letisko, rozvinutá sieť podzemnej dráhy.

Založené 1550 švédskym kráľom Gustávom I. Vasom pôvodne pri ústí rieky Vantaanjoki (na území, ktoré od 12. stor. ovládali Švédi) s cieľom vybudovať konkurenciu hanzovému mestu Reval (dnes Tallinn) ležiacemu na druhej strane Fínskeho zálivu. Poloha Helsínk ako prístavného mesta však nebola výhodná, preto bolo 1640 generálnym guvernérom Perom Brahem prenesené na polostrov Vironnieni; dlhý čas však zostalo málo významným mestom. Po prehre Švédska vo švédsko-ruskej vojne 1741 – 43, počas ktorej stratili Švédi v prospech Ruska pevnosť Hamina, začali 1748 budovať na predsunutých ostrovoch Helsínk pevnosť (Suomenlinna). Mesto začalo prosperovať, rozvíjal sa obchod. Význam Helsínk vzrástol po 1809, keď po poslednej prehratej vojne museli Švédi odstúpiť Fínsko Rusku, Fínsko sa stalo autonómnym veľkokniežatstvom a Helsinki 1812 jeho hlavným mestom (namiesto mesta Åbo, dnes Turku, odkiaľ bola 1828 do Helsínk prenesená aj univerzita). Po 1816 sa začala neoklasicisitická prestavba na reprezentatívne sídelné mesto, nový rozvoj nastal po vyhlásení nezávislosti 1917. V súčasnosti kultúrne a hospodárske centrum Fínska, sídlo vlády, parlamentu, prezidenta a ústredných úradov, významné kongresové centrum (v Helsinkách sa napr. konala otváracia a záverečná Konferencia o bezpečnosti a spolupráci v Európe; → helsinský proces). R. 1952 boli Helsinki dejiskom XV. letných olympijských hier.

Stavebné pamiatky: pevnosť Suomenlinna (do 1918 nazývaná po fínsky Viapori, po švédsky Sveaborg) budovaná od 1748 podľa plánov švédskeho staviteľa Augusta Ehrensvärda (*1710, †1772) na ôsmich ostrovoch pri helsinskom prístave, rozšírená Švédmi v 18. a Rusmi v 19. stor.; rozloha 80 ha, dĺžka hradieb 6 km. V súčasnosti samostatná mestská časť (asi 900 obyvateľov) slúžiaca na kultúrne a turistické účely, sídlo viacerých múzeí (vojenské, námorné, hračiek a i.), námorníckych škôl a i. R. 1991 zapísaná do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO. Z obdobia neoklasicistickej prestavby mesta (podľa plánov švédskeho vojenského staviteľa a diplomata Johana Alberta Ehrenströma, *1762, †1847) s pravouhlou sieťou ulíc, so symetrickými námestiami a s diferenciáciou štvrtí pochádza komplex budov postavených podľa vzoru Petrohradu nemeckým architektom Carlom Ludwigom Engelom (*1778, †1840): senát (1818 – 22), ústredná budova univerzity (1828 – 32), a univerzitná knižnica (1836 – 40), Katedrála sv. Mikuláša (1830 – 52), evanjelický kostol, tzv. Dóm (1830 – 52) a i. K najvýznamnejším pamiatkam z obdobia eklekticizmu a neorenesancie 2. pol. 19. stor. patria palác Grönqvist (1880 – 83), sídlo časti Fínskej národnej galérie Ateneum (1885 – 87), hotel Kämp (1886) od Carla Theodora Höijera (*1843, †1910) a i. V duchu secesie a národného romantizmu bolo (najmä v mestskej štvrti Katajanokka) postavených viacero významných stavieb, medzi nimi podľa plánov Larsa Soncka (*1870, †1956) burza (1910) a kostol Kallio (1908 – 12) a podľa plánov E. Saarinena v spolupráci s Hermanom Gesseliusom (*1874, †1916) a Armasom Lindgrenom (*1874, †1929) sídlo poisťovne Pohjola (1900 – 01) a budova Fínskeho národného múzea (1905 – 10); budova hlavnej železničnej stanice (1906 – 16) bola poslednou významnou stavbou E. Saarinena vo Fínsku. V mestskej časti Katajanokka sa nachádza aj najväčší pravoslávny chrám (mimo územia Ruska) v Európe – Uspenská katedrála (vysvätená 1868) postavená v rusko-byzantskom štýle podľa projektu ruského architekta Alexeja Maximoviča Gornostajeva (*1804, †1862). V štýle nadväzujúcom na domáci neoklasicizmus, škandinávsku renesanciu a úsilie národnoromantických architektov je postavená budova parlamentu (1925 – 31, Johan Sigfrid Sirén, *1889, †1961). K najvýznamnejším funkcionalistickým stavbám patria olympijský štadión vybudovaný 1933 – 40 pre Letné olympijské hry 1940 (pre vojnové udalosti sa nekonali) podľa projektov Yrjöho Lindegrena (*1900, †1952) a Toiviho Jänttiho (*1900, †1975) a hlavný štadión vybudovaný pre Letné olympijské hry 1952. Po 2. svetovej vojne nastal výrazný urbanistický rozvoj mesta, vznikli nové obytné štvrte (Herttoniemi, Maunala, Pihlajamäki a i.). K najvýznamnejším architektonickým realizáciám povojnového obdobia patria Mestské divadlo (1967) podľa projektov bratov Tima (*1928) a Tuoma (*1931, †1988) Suomalainenovcov, kongresové a koncertné centrum Finlandia od A. Aalta (1973 – 75), budova opery (dokončená 1993) od Eera Hyvämäkiho (*1938), Jukku Karhunena (*1945) a Rista Parkkinena (*1938) i budova múzea súčasného umenia Kiasma (1993 – 98) od amerického architekta Stevena Holla (*1947).

Sídlo viacerých vysokých škôl, o. i. univerzity (najväčšia fínska univerzita založená 1640 v Turku, 1828 prenesená do Helsínk, v súčasnosti má 11 fakúlt a viacero pričlenených vedeckovýskumných ústavov), niekoľkých fakúlt technickej univerzity v Espoo (založená 1848), Ekonomickej vysokej školy (založená 1911), Sibeliovej akadémie (založená 1882, jediná hudobná vysoká škola vo Fínsku), divadelnej akadémie, výtvarnej akadémie, vysokej školy umenia a dizajnu, vojenskej vysokej školy a i. Početné múzeá, napr. Fínske národné múzeum, Mestské múzeum, viaceré univerzitné múzeá, Fínska národná galéria, ktoré tvoria múzeum Ateneum (najvýznamnejšie diela fínskeho výtvarného umenia 18. – 20. stor.), Sinebrychoffovo umelecké múzeum (európske klasické umenie) a múzeum Kiasma (súčasné umenie). Veľký počet divadiel, napr. Fínske národné divadlo (1902), Fínska národná opera (1911, od 1956 súčasný názov), Švédske divadlo a iné umelecké a hudobné inštitúcie; významným hudobným telesom je aj Helsinský mestský orchester. Sídlo evanjelického a. v., rímskokatolíckeho a ruského pravosláveho biskupstva. Početné parky a záhrady (v súčasnosti tvoria 30 % mestskej plochy voľné a zelené priestranstvá s početnými jazerami, v strede mesta najpopulárnejšie parky Kaisaniemi, Esplanaden a Kaivopuisto). Zoologická záhrada na ostrove Korkeasaari, rekreačný park so skanzenom s najstaršími fínskymi drevenými stavbami na ostrove Seurasaari.

Kallio, Kyösti

Kallio, Kyösti, 10. 4. 1873 Ylivieska, provincia Oulu – 19. 12. 1940 Helsinki — fínsky politik, prezident 1937 – 40. R. 1904 – 06 poslanec krajinského snemu, 1906 zakladajúci člen Agrárnej strany, ktorú 1917 – 18 viedol v parlamente (Landtagu). Počas občianskej vojny 1918 zaujal umiernený postoj, neschvaľoval represie proti porazeným boľševikom. Pri utváraní fínskej nezávislosti presadzoval (spočiatku neúspešne) republikánske zriadenie, 1922 – 24, 1925 – 26, 1929 – 30 a 1936 – 37 pôsobil vo funkcii premiéra. Počas prvého obdobia v úrade presadil zásadnú právnu normu umožňujúcu štátu vykúpiť časť veľkostatkárskej pôdy a poskytnúť ju za prijateľnú úhradu maloroľníkom, čím podporil rozvoj fínskej sídelnej štruktúry na vidieku, ako aj reformy upravujúce jazykové, školské, náboženské a vojenské záležitosti. Ako antikomunista bol oponentom sociálnodemokratickej strany, nepovolil však jej legislatívny zákaz a napriek ponuke sa nepostavil do čela extrémnej pravice. Po zvolení za prezidenta úzko spolupracoval s parlamentom. Počas sovietsko-fínskej vojny (→ zimná vojna) patril k rezolútnym odporcom územných ústupkov, bol však donútený súhlasiť s podpísaním nevýhodnej mierovej dohody (12. 3. 1940). Koncom augusta 1940 zo zdravotných príčin abdikoval a nepodieľal sa na fínsko-nemeckom zblížení v nasledujúcom období.

Kekkonen, Urho

Kekkonen, Urho (Kaleva), 3. 9. 1900 Peilavesi (neďaleko Kuopia), provincia Severné Savo – 31. 8. 1986 Helsinki — fínsky politik, manžel S. S. Kekkonenovej. Pochádzal z roľníckej rodiny. Počas fínskej občianskej vojny (1918) bojoval v radoch tzv. bielych. Pred vstupom do politiky pracoval ako novinár, policajt a právnik. Politickú kariéru začal 1933 vstupom do Agrárnej strany (neskôr Centristická strana), orientoval sa na národno umiernenú pravicu. R. 1936 bol zvolený do parlamentu (Eduskunta). Krátko zastával post ministra spravodlivosti (1936 – 37), potom ministra vnútra (1937 – 39). V marci 1940 bol jedným z dvoch poslancov, ktorí hlasovali proti ratifikácii sovietsko-fínskej mierovej zmluvy po tzv. zimnej vojne. R. 1940 – 43 koordinoval pomoc karelským presídlencom, 1943 – 45 pôsobil na ministerstve financií. Patril k čelným aktivistom tzv. mierovej opozície, ktorá sa pokúšala o vystúpenie Fínska z vojny proti ZSSR po boku nacistického Nemecka (tzv. pokračovacia vojna, 1941 – 44). Po návrate na post ministra spravodlivosti (1944 – 46) pripravoval súdne procesy s predstaviteľmi Fínska zodpovednými za vedenie vojny. R. 1946 – 50 pôsobil vo vedúcich parlamentných funkciách. R. 1950 neúspešne kandidoval v prezidentských voľbách, bol však poverený zostavením kabinetu a stal sa predsedom vlády; postupne predsedal piatim nestabilným koaličným vládam (1950 – 53, 1954 – 56), v ktorých často stál aj na čele rezortov zahraničných vecí (1952 – 53, 1954), vnútra (1950 – 51) a spravodlivosti (1951). Po tesnom víťazstve v prezidentských voľbách 1956 sa stal na dlhé obdobie (do 1982) prezidentom. Úrad zastával autoritatívne, dôsledne si upevňoval pozíciu voči parlamentu, bol v napätom vzťahu k svojej bývalej strane a výnimočným zákonom (1973) si predĺžil tretie funkčné obdobie o štyri roky. V zahraničnej politike pokračoval v politike finlandizácie svojho predchodcu (J. K. Paasikivi), vo vzťahu k ZSSR viedol (v rámci studenej vojny) obozretnú, viac-menej priateľskú politiku (najmä v bezpečnostnej oblasti), s predstavou, že ZSSR bude rešpektovať neutralitu a nebude zasahovať do vnútropolitického života Fínska, začo čelil kritike viacerých fínskych politikov (najmä po invázii vojsk Varšavskej zmluvy do ČSSR 1968 a opäť koncom 70. rokov 20. stor.). V 60. rokoch sa angažoval za vytvorenie zóny bez jadrových zbraní v severnej Európe (→ Kekkonenov plán). Koncom 70. rokov 20. stor. sa prejavili u Kekkonena vážne zdravotné ťažkosti, ktoré obmedzili jeho schopnosť viesť krajinu, a v dôsledku toho odstúpil (1981). Spory okolo Kekkonenovho štýlu vládnutia podnietili prijatie ústavných reforiem (1984 – 2003), ktorými bola časť prezidentských právomocí prenesená na premiéra a parlament.

Kekkonenov plán

Kekkonenov plán — plán vytvoriť v severnej Európe zónu bez jadrových zbraní navrhnutý 1963 fínskym prezidentom U. Kekkonenom. Po 2. svetovej vojne silneli vo svete hlasy za jadrové odzbrojenie, na druhej strane studená vojna medzi ZSSR a USA podnietila preteky v jadrovom zbrojení. Za nešírenie jadrových zbraní vystupovali zástupcovia neutrálnych krajín (Írsko, Švédsko), ako aj niektorých krajín strednej Európy (napr. v Poľsku tzv. Rapackého plán navrhnutý 1958 poľským ministrom zahraničných vecí A. Rapackim). Štáty severnej Európy hľadali spôsob, ako si zaistiť bezpečnosť a vymaniť svoje teritórium z oblasti medzinárodného napätia. Podľa Kekkonenovho plánu štáty tvoriace bezjadrovú zónu (Švédsko, Nórsko, Fínsko, Dánsko) sa mali zaviazať, že nebudú vlastniť a na ich území sa nebudú nachádzať jadrové zbrane. Plán sa však nepodarilo realizovať. Fínska diplomacia s plánom opäť vystúpila 1972 v období tzv. odpruženia (detenté) studenej vojny. Zámer vhodne zapadol do rámca hľadania kontrolných mechanizmov v zbrojení, uvažovalo sa o garanciách superveľmocí severnej bezjadrovej zóny. V optimistickej atmosfére počas prípravy helsinského samitu (1975; → helsinský proces) Fínsko vystupňovalo svoju aktivitu, keď navrhovalo, aby sa zákaz vzťahoval aj na jadrový arzenál neseverských štátov (ZSSR a ozbrojených síl NATO). Iniciatíva však opäť nepriniesla konkrétny výsledok. Tretí, opäť neúspešný pokus (1978) presadiť Kekkonenov plán preto zdôrazňoval predovšetkým posilnenie kontroly jadrových zbraní v regióne a garanciu, že nebudú použité proti štátom, ktoré sa ich zriekli. Diskusie o vytvorení severnej zóny bez jadrových zbraní pretrvávali až do začiatku 90. rokov 20. stor.

Koivisto, Mauno

Koivisto, Mauno (Henrik), 25. 11. 1923 Turku – 12. 5. 2017 Helsinki — fínsky politik, prezident (1982 – 94). V mladom veku bojoval ako dobrovoľník v obidvoch sovietsko-fínskych vojnách (1939 – 40, 1941 – 44). Po 2. svetovej vojne 1945 – 51 robotník, 1947 vstúpil do sociálnodemokratickej strany, absolvoval stredoškoské a vysokoškolské štúdiá (1956 získal doktorát zo sociológie) a zapojil sa do komunálnej politiky v Turku. R. 1958 – 67 riaditeľ, resp. generálny riaditeľ robotníckej sporiteľne, 1968 – 82 (ako ekonomický expert) guvernér Fínskej banky, súčasne 1966 – 67 a 1972 minister financií. R. 1968 – 70 a 1979 – 82 predseda vlády. Po odstúpení prezidenta U. Kekkonena (október 1981) sa v januári 1982 stal prvým sociálnodemokratickým prezidentom Fínska (do 1994). V zahraničnopolitickej oblasti pokračoval v Kekkonenovej politike neutrality Fínska, usiloval sa o nekonfliktné vzťahy so ZSSR, resp. (po jeho rozpade v decembri 1991) s Ruskom a o rozširovanie obchodných a politických vzťahov s krajinami západnej Európy (počas jeho funkčného obdobia sa Fínsko 1985 stalo plnoprávnym členom Európskeho združenia voľného obchodu, 1992 si podalo prihlášku do Európskej únie).