gladiátori

gladiátori [lat.] — v antickom Ríme zápasníci cvičení na verejné gladiátorské hry (lat. munus gladiatorium), v ktorých bojovali na život a na smrť. Patrili k druhotriednym občanom bez práva zastávať verejné úrady (tzv. inhonesti), boli vyberaní spomedzi otrokov, vojnových zajatcov a zločincov (od čias vlády cisára Neróna k nim zaraďovali aj kresťanov odmietajúcich preukazovať cisárovi predpísané božské pocty); v ranom cisárskom období však existovala aj skupina auktoratov (lat. auctorati) – rímskych občanov, ktorí sa dobrovoľne prihlásili do boja v aréne.

Podľa výzbroje a spôsobu boja sa gladiátori delili na čaty (lat. familiae) označované názvom kmeňa, z ktorého sa prijímalo najviac zápasníkov: Samniti (neskôr nazývaní hoplomachi, podľa starogr. hoplon = zbraň) boli charakteristickí bohato zdobenou výzbrojou (otvorená prilbica s klapkami na lícach, so štetinami a s chocholom, náprsná kovová platnička, pancierová rukavica na ruke držiacej pozdĺžny meč alebo kopiju, na nohách chrániče píšťaly, oválny alebo pravouhlý štít), Tráci krátkym ohnutým mečom a malým štítom, Gali (nazývaní aj murmillones, podľa ryby, lat. murmillo, resp. mirmillo, zdobiacej prilbu) štítom a mečom.

Ďalšími najčastejšími typmi boli andabates (bojujúci s uzavretou prilbou bez očných otvorov), dimachaerus (s dvoma dýkami, starogr. machaira, lat. machaera; bez prilby), eques (na koni, lat. equus; s oštepom), essedarius (na voze, lat. essedum, vedenom vozatajom, s lukom a oštepom), retiarius (so sieťou, lat. rete, s trojzubcom a dýkou), na boj s ním bol špecializovaný secutor (ozbrojený mečom, štítom a prilbou), okrem nich boli laquearius (podobný retiariovi; útočil lasom, lat. laqueus) a sagittarius (útočil lukom; lat. sagitta = šíp), v období cisárstva pribudol typ bestiarius (bojujúci proti šelmám, lat. bestia). Rudiarus bol gladiátor prepustený na slobodu, ktorému udelili drevený meč (lat. rudis).

Pôvod gladiátorských hier siaha k Etruskom, ktorí ich usporadúvali počas pohrebných slávností vo forme náboženského obradu a vzdávania úcty mŕtvemu (obetovanie porazeného bojovníka malo uzmieriť ducha mŕtveho). Rimania prevzali etruský zvyk v 6. stor. pred n. l. a podľa meča (lat. gladius) nazvali mužov určených zápasiť gladiátormi.

Prvé rímske gladiátorské hry sa (podľa etruských pravidiel) uskutočnili v roku 264 pred n. l. na dobytčom trhu na počesť úmrtia senátora Decima Iunia Bruta Pera. Koncom 3. stor. a v 2. stor. pred n. l. došlo k oddeleniu hier od kultu mŕtvych a k ich premene na krvilačné zápasy, oslavovalo sa nimi dokončenie verejných stavieb, zasvätenie chrámov a sôch, víťazné bitky a vojny.

Otvárali sa pochodom gladiátorov a pozdravom cisárovi ave, Caesar (Imperator), morituri te salutant. Nasledoval zápas paenagrov (mužov zápasiacich s bičmi, kyjakmi alebo so železnými hákmi) a potom samotných gladiátorov. Dobre mierenú ranu súperovi sprevádzal pokrik divákov (hoc) habet! (má!). Pri nerozhodnom výsledku boja bol gladiátor prepustený postojačky (stans missus). Ak zranený pri páde odhodil zbraň a vztýčil dohora ukazovák, dal znamenie, že prosí o milosť. Medzi bojujúcich vstúpil rozhodca, ktorý skončil boj tým, že zdvihol víťazovi ruku s mečom a držal ju do vynesenia rozsudku. Súdil usporiadateľ (lat. editor muneris alebo munerarius; buď súkromník, od 1. stor. pred n. l. úradná osoba, najmä edil, od roku 22 pred n. l. prétor), ktorý mal plnú moc porazeného omilostiť alebo vydať na smrť, resp. obecenstvo, ktoré ak mávalo šatkou alebo držalo palec na vystretej ruke dohora, žiadalo pre porazeného život, ak obrátilo palec nadol, žiadalo smrť. V tomto prípade víťaz silno bodol do porazeného a získal víťaznú cenu (palmovú ratolesť, vo východných provinciách veniec z dubového lístia i finančnú odmenu). K zomierajúcemu pristúpil služobník etruského boha mŕtvych Charuna (spomienka na etruský pôvod hier) a mŕtveho odniesli otroci na nosidlách (v sprievode služobníkov v odeve Merkúra – posla podsvetia) cez Libitininu bránu (Libitina = rímska bohyňa pohrebu) do márnice (spoliarium).

Spočiatku sa bojovalo na fórach, trhoviskách alebo za hradbami mesta, neskôr sa miestom konania hier stali circi (→ cirkus), od konca 1. stor. pred n. l. amfiteátre. Bojovalo sa v arénach, pod ktorými bol labyrint miestností, kde gladiátori čakali na boj, cely zločincov, klietky pre zvieratá, márnice pre mŕtvych i miestnosti na zbrane a zásoby. Gladiátorské školy (lat. ludi – súkromné, mestské, neskôr cisárske) pod vedením majiteľa (lat. lanista) a odborných cvičiteľov (lat. doctores) vznikli v Capue, Ríme, Pompejach a Praeneste (dnes Palestrina) a pre krutosť, s ktorou sa v nich zaobchádzalo, boli miestom vzbúr otrokov (Spartakus). Osobitným typom hier boli námorné bitky (naumachie), z ktorých najväčšiu s počtom 19-tisíc účastníkov usporiadal cisár Claudius v roku 52 n. l. na Fuccinskom jazere neďaleko Ríma. V 2. stor. n. l. pribudli zápasy so zvieratami (levy, tigre, leopardy, býky, diviaky, jelene, slony, nosorožce, pštrosy). V roku 326 vydal Konštantín I. Veľký v Beryte (dnes Bejrút) prvý edikt zakazujúci gladiátorské hry v celej ríši (s výnimkou provincií Umbria a Etrúria), účasť na hrách zakázal v roku 357 Constantius II. všetkým rímskym vojakom a dôstojníkom. V roku 365 cisár Valentinián I. zakázal rímskym súdom odsudzovať kresťanov do arény. V roku 399 dal cisár Honorius zatvoriť všetky gladiátorské školy.

Posledné hry usporiadané cisárom sa konali v roku 404. Počas nich maloázijský mních Telemachos vnikol do arény a presviedčal gladiátorov, aby upustili od boja; rozvášnený dav ho roztrhal a cisár Honorius pod vplyvom jeho mučeníckej smrti usporadúvanie hier v Ríme zakázal. Zápas gladiátorov bol často námetom výtvarných (napr. na rímskej mozaike z 1. – 2. stor. n. l., dnes Galleria Borghese) aj filmových diel (napr. Ridley Scott: Gladiátor, 2000).