holandské výtvarné umenie

holandské výtvarné umenie — výtvarné umenie na území súčasného Holandska približne od konca 16. stor. do súčasnosti. Od obdobia raného stredoveku do konca 16. stor. sa výtvarné umenie, ktoré vzniklo na tomto území, označuje ako nizozemské (→ nizozemské výtvarné umenie a architektúra). Približne na konci 16. stor. sa nizozemské výtvarné umenie rozdelilo na dve výraznejšie odlišné vetvy, na tzv. flámsku (→ flámske výtvarné umenie a architektúra) a holandskú školu. Na špecifickom výraze holandského výtvarného umenia sa podieľala kultúrna tradícia podmienená kalvinizmom, typická odmietaním lesku vonkajškovej prezentácie, úsilím po maximálnej jednoduchosti prostriedkov a prelínaním náboženskej a filozofickej tradície puritanizmu s umením.

Najrozvinutejšou oblasťou výtvarnej kultúry od konca 16. stor. a v 17. stor. bolo maliarstvo. Od poslednej tretiny 16. stor. sa na území severných nizozemských provincií usádzali umelci i umeleckí remeselníci z južných provincií (najmä po vyplienení Antverp 1585). Tento trend pokračoval aj počas celého 17. stor. Významnú úlohu vo vývine holandského umenia zohrali P. Brueghel st. a F. Floris. V podmienkach meštianskej spoločnosti vznikali miestne školy, dochádzalo k špecializácii maliarstva podľa druhov. Maliari sa združovali do cechov (gíld, ktorých patrónom bol sv. Lukáš). Najvýznamnejšie maliarske školy sa rozvíjali v Middelburgu, Haarleme, Leidene, Amsterdame, Utrechte, Delfte a Haagu, významnými umeleckými centrami boli aj Dordrecht, Gouda a Rotterdam. Súhrnne sa tieto maliarske školy 17. stor. označujú ako holandská škola. Umelci často cestovali z jedného centra do druhého, a tak regionálne rozdiely nie sú výrazné. Rozvíjali sa predovšetkým profánne námety (portrét, žáner, krajina, zátišie) i historické maliarstvo. Maliari sa prispôsobili menším formátom závesných obrazov začleneným do intimity súkromia a umeleckých zbierok umelcov a mešťanov. Vyvinul sa skupinový portrét, jeden z charakteristických druhov holandského maliarstva. Nešlo v ňom iba o zobrazenie individuálnych portrétov, ale aj významu občianskeho a cechového života. Tieto portréty objednávali najmä cechové bratstvá, strelecké združenia, domobranecké oddiely a rôzne spolky. Jedným z najstarších bol obraz Spolok strelcov (1583), ktorý namaľoval Cornelisz. Tvorba skupinového portrétu vyvrcholila obrazmi F. Halsa. Dvom najvýznamnejším holandským maliarom, F. Halsovi a Rembrandtovi, sa podarilo zachytiť v jednotnej kompozícii početných členov spolkov. Významný bol rodinný a individuálny portrét, na ktorý sa špecializovali M. J. van Mierevelt, B. van der Helst, J. C. Verspronck, H. de Keyser, D. van Santvoort, J. A. van Ravesteyn a i. Tvorbe portrétov zameraných viac na zachytenie individuality sa venoval F. Hals. Geniálnym maliarom, kresliarom a grafikom bol Rembrandt, ktorý maľoval portréty, krajiny, ako aj náboženské, mytologické a historické námety. Z jeho žiakov vynikli N. Maes, S. van Hoogstraten, A. de Gelder, G. Dou, F. Bol a C. Fabritius. Vynikli umelci označovaní pre ich obrazy interiérov domov ako holandskí intimisti. Časťou tvorby k nim patril G. Dou, a to najmä v období, keď mal v Leidene spoločný ateliér s Rembrandtom. Popri Rembrandtovi vynikol J. Vermeer van Delft, ktorý vytvoril osobitý poetický svet. Maľoval figurálne výjavy v jednoduchých interiéroch pod sprostredkovaným vplyvom talianskeho umenia. Majstrami maľby interiérov boli J. Steen, G. Terborch a P. de Hooch. Maliari vidieckeho prostredia A. van Ostade, I. van Ostade a J. Steen maľovali aj žánrové obrazy pijanských zábav a bitiek, pri ktorých tvorbe sa inšpirovali A. Brouwerom. Významní portrétisti C. Netscher a Dirck Hals (*1591, †1656) zobrazovali vysokú spoločnosť s vybraným vkusom, ale už so známkami dekadencie. Krajina ako samostatný námet obrazu bola v Holandsku individuálnym obrazom konkrétneho miesta a okamihu. Obľúbenými námetmi boli holandská príroda, rovina, lúky, vysoká obloha s oblakmi a more. Krajiny holandských maliarov znázorňujú úrodné roviny polí s vodnými kanálmi, nenápadné stavby veterných mlynov s dominantnou plochou oblohy i s drobnou figurálnou štafážou. Na začiatku 17. stor. reprezentovali krajinomaľbu maliari Gillis van Coninxloo (*1544, †1607), R. Savery a A. C. Bloemaert, z ďalšej generácie J. van Goyen, ktorého tvorba predstavuje vrchol holandského krajinárstva. Krajinu maľovali aj A. J. Cuyp, S. van Ruisdael, A. van der Neer, ktorý sa preslávil nočnými výjavmi, a H. Seghers. O heroickú a patetickú krajinu námety krajinomaľby rozšírili J. van Ruisdael, ktorého diela sú príťažlivé svojou jednoduchosťou, a M. Hobbema. Predstavitelia tzv. italizujúcej krajinomaľby C. van Poelenburgh, Jan Dirkszoom Both (*1610, †1652), J. B. Weenix, J. Asselijn a N. P. Berchem maľovali nostalgické pastorálne krajiny. Zimné krajiny maľoval H. van Avercamp. J. Porcellis, J. van de Cappelle, Ludolf Bakhuizen (*1631, †1708), S. de Vlieger, W. van de Velde st. a W. van de Velde ml. sa venovali námornej tematike, maľovali more s loďami, prístavy s rybárskymi člnmi a námorné bitky. Architektúru a interiéry významných stavieb maľovali P. Saenredam, E. de Witte a G. Houckgeest. Na mestské krajiny sa špecializoval Gerrit Adriaenszoon Berckheyde (*1638, †1698). Zvieratá (osobitne dobytok) maľovali P. Potter a P. Wouwerman, vtáky maliarska rodina d’Hondecoeterovcov. Obľúbeným bolo zátišie, ktoré sa tematicky diferencovalo. Maliari sa špecializovali na zátišia tzv. prestretých stolov, kvetín, ovocia, zvierat, rýb, loveckých trofejí, vanitas a i. V 1. polovici 17. stor. sa zátišia najčastejšie maľovali ako jednoduché prestreté stoly s jedlom a riadom, po polovici 17. stor. boli obohatené o množstvo vzácnych predmetov, exotických zvierat a kvetín, kobercov a ovocia. Významným maliarskym druhom bolo kvetinové zátišie, v ktorom spočiatku prevládali idealizujúce symetrické kompozície drobnokresbou namaľovaných kvetín. Z veľkého množstva autorov vynikli Ambrosius Bosschaert st. (*1573, †1621), Balthasar van der Ast (*okolo 1593, †1657), P. Claesz., W. C. Heda, Gerrit Willemszoon Heda (*okolo 1620, †pred 1702), J. D. de Heem, A. H. van Beyeren a W. Kalf. Dovŕšiteľom tradície kvetinového zátišia bol J. van Huysum. Najvýznamnejším zdrojom informácií o holandských i o flámskych maliaroch 17. stor. je historiografické dielo A. Houbrakena Veľké divadlo nizozemských maliarov a maliarok (De Groote Schouburgh der Nederlantsche Konstschilders en schilderessen, 3 zväzky, 1718 – 21), ktoré obsahuje základné biografické údaje o jednotlivých maliaroch.

V 17. stor. zaznamenalo veľký rozmach vydávanie grafických listov (→ grafika). Najvýznamnejšie grafické dielo vytvoril Rembrandt. Rytci reprodukovali umelecké diela, portréty i ilustrácie. Romeyn de Hooghe (*1645, †1708) vytváral lepty s námetmi dobových udalostí, ale aj karikatúry a ilustrácie. Cornelis Visscher (*1619 alebo 1629, †1658 alebo 1662) patril k najlepším rytcom vo svojej dobe a vytváral najmä portréty.

V poslednej štvrtine 17. stor. prevládol v maliarstve vplyv francúzskeho umenia. Maliarstvo 18. stor. sa inšpirovalo tvorbou majstrov 17. stor. a bolo obdobím určitého úpadku. K najvýznamnejším maliarom prelomu 17. a 18. stor. patrili A. van der Werff, ktorý sa špecializoval na biblické a mytologické námety, ale najmä C. Troost, ktorý bol typickým portrétistom 18. stor. Rembrandtov vyzretý maliarsky štýl prežíval v dielach A. de Geldera. Portrétne maliarstvo prekvitalo počas celého 18. stor. Obľúbenou technikou bol pastel. Maľovali sa aj dekoratívne a italizujúce krajiny, veduty a dekoratívne zátišia (najmä lovecké motívy a kvetiny), vyhľadávané boli topografické kresby a akvarely. Počas celého 18. stor. dominoval vplyv maliarstva 17. stor.

Okolo 1800 sa postupne začali objavovať inovácie v krajinomaľbe. Maliari sa sústreďovali na pozorovanie prírody, opúšťali tradičné schémy v prospech menej detailného a uvoľnenejšieho maliarskeho štýlu. Inovácie sa objavili napr. v dielach Andreasa Schelfhouta (*1787, †1870), ktorý maľoval zimné krajiny a bol učiteľom významného maliara J. B. Jongkinda, ktorý pôsobil vo Francúzsku. Po 1850 sa krajinomaľba najmä pod vplyvom barbizonskej školy ešte výraznejšie odklonila od tradície. Okolo 1870 sa z maliarov žijúcich a pracujúcich v Haagu sformovala neformálna haagska škola, ku ktorej patrili Johannes Bosboom (*1817, †1891), J. Israëls, A. Mauve, bratia Jacob, Matthijs a Willem Marisovci, H. W. Mesdag a i. Predstavitelia haagskej školy sa rozišli s akademickou tradíciou a maľovali krajiny v plenéri, sedliacke interiéry a žánrové námety. Nenadväzovali v takej miere na maliarsku tradíciu ako predchádzajúca generácia a získali medzinárodnú reputáciu. Princípy haagskej školy pretrvávali až do obdobia po 2. svetovej vojne, ovplyvnili napr. rané diela V. van Gogha.

V 90. rokoch 19. stor. sa v Larene, ktorý bol popri Amsterdame a Haagu najvýznamnejším súdobým umeleckým centrom, sformovala maliarska kolónia (nazývaná aj larenská škola). Jej predstavitelia maľovali najmä sedliacke interiéry, najvýznamnejší z nich bol Albert Neuhuys (*1844, †1914). Od 2. polovice 80. rokov 19. stor. sa rozvíjalo impresionistické hnutie v Amsterdame, ktorého hlavnými predstaviteľmi boli Jacobus van Looy (*1855, †1930), George Hendrik Breitner (*1857, †1923) a Maurits van der Valk (*1857, †1935). Do 20. rokov 20. stor. sa v holandskom maliarstve najviac uplatňoval impresionizmus.

Najvýznamnejšími predstaviteľmi symbolizmu, ktorý sa rozvíjal asi od 1890, boli J. Toorop, Simon Moulijn (*1866, †1948), Hendricus Jansen (*1867, †1921), Johan Thorn Prikker (*1868, †1932) a Antoon Molkenboer (*1872, †1960). Špecifický trend predstavuje umelecké hnutie Gemeenschapkunst (všeobecné umenie) ovplyvnené myšlienkami socializmu a W. Morrisa, ktorého predstavitelia (Antoon Derkinderen, *1859, †1925; Richard Roland Holst, *1868, †1938; Willem Adriaan van Konijnenburg, *1868, †1943) sa zamerali na tvorbu nástenných malieb, vitráží a monumentálnych dekorácií vo verejných budovách. Vo svojich dielach sa vzdali figurálnych prvkov v prospech geometrických tvarov.

Najvýznamnejším umelcom začiatku 20. stor. je V. van Gogh, ktorý pôsobil vo Francúzsku. Jeho diela vplývali na mladých holandských umelcov i na formovanie holandského moderného umenia v 1. polovici 20. stor. K. van Dongen, ktorý emigroval do Francúzska, sa pripojil k fauvizmu. V 1. štvrtine 20. stor. sa do Holandska dostávali podnety dobových umeleckých hnutí, a to najmä z Francúzska. Prejavili sa aj v tvorbe maliara Jana Sluytersa (*1881, †1957), ktorý bol obľúbeným portrétistom a vytvoril osobitý expresívny maliarsky štýl založený na výraznej farebnosti. Významným maliarom bol aj Leo Gestel (*1881, †1941), ktorý sa v raných dielach zameral na vyjadrenie svetelných efektov a neskôr rozvíjal expresívno-kubistický štýl. Pri vývine abstraktného umenia zohral kľúčovú úlohu P. Mondrian, ktorý bol jedným z hlavných predstaviteľov hnutia De Stijl. Jeho najvýznamnejšími členmi boli maliari T. van Doesburg, B. van der Leck a V. Huszár. V 20. rokoch 20. stor. pôsobila silná skupina expresionistických maliarov, ku ktorej patrili umelci skupín De Ploeg (Jan Wiegers, *1893, †1959) a De Branding (Hendrik Chabot, *1894, †1949). Jacob Bendien (*1890, †1933) kombinoval expresionizmus a symbolizmus. V období medzi dvoma svetovými vojnami reprezentovali tzv. magický realizmus maliari Pyke Koch (*1901, †1991) a Albert Carel Willink (*1900, †1983), surrealizmus ovplyvnil diela Johannesa Hendrikusa Moesmana (*1909, †1988).

Po 1945 sa sformovali viaceré umelecké skupiny. Piet Ouborg (*1893, †1963) kombinoval surrealizmus a abstraktný expresionizmus. Umelci skupiny Experimentele Groep in Holland vytvárali expresionistické diela inšpirované umením prírodných národov a detskými kresbami. Patrili k nim aj K. Appel a Corneille, ktorí boli zakladateľmi medzinárodnej skupiny Cobra. V 60. rokoch sa uplatnilo hnutie Fluxus. Predstaviteľmi konceptuálneho umenia boli Jan Dibbets (*1941), ktorý pracoval s manipulovanými fotografiami, a Ger van Elk (*1941), ktorý vytváral aj sochy a inštalácie. V 70. rokoch sa rozvíjali performancia a konceptuálne umenie. Livinus van der Bundt (*1909, †1979) bol priekopníkom video-artu. S videom pracoval aj Michel Cardena (*1934), ktorého diela sa vyznačujú naratívnosťou. Lydia Schoutenová (Schouten, *1948) vo svojich performanciách a videoinštaláciách ironicky zobrazuje konzumnú spoločnosť.

Sochárstvo sa od konca 16. stor. rozvíjalo najmä v súvislosti s dekorovaním profánnej architektúry. Táto tradícia, ktorá spájala sochárstvo a architektúru, pretrvala až do 30. rokov 20. stor. Charakteristická je absencia veľkých cirkevných objednávok. Holandské protestantské kostoly boli strohé, prosté a takmer bez sochárskej výzdoby. Uplatňovali sa ornamentálne architektonické články (výzdoba kazateľníc a chórov). V 2. polovici 16. stor. mnohí sochári študovali v Ríme a pre nedostatok domácich objednávok pôsobili najmä v zahraničí (napr. H. Gerhard, A. de Vries). V 17. stor. sa sochári venovali prevažne pomníkovej a portrétnej tvorbe. Sochárske diela sa uplatňovali na pomníkoch ako realistické portréty a na náhrobkoch ako reliéfy. Realizmus bol typický pre náhrobky významných osobností, ktorých hlavnú súčasť tvorila socha zomretého (napr. náhrobok admirála Maartena Harpertszoona Trompa v kostole Oude Kerk v Delfte, 1654 – 57). Kult významných osôb našiel svoj výraz v sochách učencov, spisovateľov a filozofov. Niektorí sochári používali aj polychrómovanú terakotu, vznikali aj drobné diela zo slonoviny. Architekt H. de Keyser patril zároveň k najvýznamnejším sochárom 1. štvrtiny 17. stor. Sústreďoval sa na busty v realistickom štýle a vytvoril sochu Erazma Rotterdamského v Rotterdame (1622). Jeho najvýznamnejším dielom je mauzóleum Viliama I. Oranžského v kostole Nieuwe Kerk v Delfte (1614 – 21). Po jeho smrti viedol rodinnú dielňu jeho syn Pieter de Keyser (*1595, †1674). Druhý syn Willem de Keyser (*1603, †po 1678) sa špecializoval na reliéf. Uplatnili sa aj flámski sochári, ktorí priniesli vyspelý barokový štýl. Najvýznamnejší z nich boli A. Quellin z Antverp a R. Verhulst. K najvýznamnejším dielam patrila sochárska výzdoba radnice v Amsterdame. R. Verhulst pôsobil v Leidene, vytváral sochársku výzdobu stavieb P. J. Posta a náhrobky významných osobností. Pieter Xavery (*okolo 1647, †po 1674) sa špecializoval na drobné terakotové figúrky. Albert Janszoon Vinckenbrinck (*okolo 1604, †1664/65) vytvoril kazateľnicu v kostole Nieuwe Kerk v Amsterdame (okolo 1646 – 49).

V 18. stor. sa osobitnej obľube tešila tvorba záhradnej dekoratívnej plastiky. V severných provinciách pôsobili mnohí sochári z Flámska, napr. Jan Baptist Xavery (*1697, †1742), portrétista, tvorca náhrobkov a dekoratívnej plastiky. Záhradnú a dekoratívnu plastiku (napr. sochársku výzdobu kozubov) vytváral Jacob Cressant (*1675/1700, †pred 1766). V Amsterdame pôsobili Ignatius van Logteren (*1685, †1732) a jeho syn Jan van Logteren (*1705/09, †1745), šíritelia slohu Ľudovíta XIV., ktorí výrazne ovplyvnili aj mestskú architektúru. Willem Hendrik van der Wall (*1716, †1790) tvoril v čisto dekoratívnom štýle.

V 1. polovici 19. stor. prevládali v sochárstve akademizmus a vplyv belgického sochárstva a romantizmu. Sochári vytvárali pomníky významných holandských historických osobností v realistickom štýle (Lodewijk Royer: Michiel de Ruyter, 1841, Vlissingen). Po 1850 vznikala sochárska výzdoba neogotických kostolov. V súvislosti s pôsobením P. J. H. Cuypersa nastala obroda kamenárstva a sochárstva ako umeleckoremeselnej tradície (otvoril dielňu v Roermonde a v Amsterdame, ktorá vytvorila sochársku výzdobu Rijksmusea). K typickým predstaviteľom akademizmu 19. stor. patrili Frans Vermeylen (*1824, †1888) a Bartholomeus Johannes van Hove (*1790, †1880), ktorý sa v neskoršej tvorbe sústredil na tvorbu portrétnych búst.

Od polovice 90. rokov 19. stor. sa presadil tzv. Nieuwe Stijl, holandský variant secesie. Sochári vytvárali najmä dekoratívnu plastiku pre architektúru a nábytok. Joseph Mendes da Costa (*1863, †1939) sa výrazne inšpiroval orientálnym výtvarným umením a Lambertus Zijl (*1866, †1947), ktorý spolupracoval s H. P. Berlagem, vytváral diela v abstrahovanom stredovekom štýle. Obidvaja sochári sa podieľali na sochárskej výzdobe amsterdamskej burzy, ktorá spája prvky ranostredovekého európskeho sochárstva a starovekého umenia Blízkeho východu a preslávila holandskú architektonickú plastiku v celej Európe.

Architekti amsterdamskej školy využívali expresívne poňatú architektonickú plastiku kombinujúcu architektonické a exotické prvky. K sochárom spojeným s amsterdamskou školou patrili Hendrik van den Eijnde (*1869, †1939) a Hildo Krop (*1884, †1970), ktorý pôsobil aj ako interiérový dizajnér. V období medzi dvoma svetovými vojnami bolo sochárstvo ovplyvnené nemeckým expresionizmom (Hendrik Chabot, *1894, †1949). Leendert Bolle (*1879, †1942) bol ovplyvnený aj kubizmom. V 30. rokoch prevládli klasicizujúce tendencie a expresívny realizmus, ktoré ovplyvnili pomníkovú tvorbu po 2. svetovej vojne. Najvýznamnejším predstaviteľom tohto smeru bol Mari Silvester Andriessen (*1879, †1979). Toon Kelder (*1894, †1973) vytváral sochy z drôtu. Za významné dielo je považovaný vojnový pamätník (Nationaal Monument voor de Koopvaardij, 1951) v Rotterdame, ktorého autor Wessel Couzijn (*1912, †1984) bol ovplyvnený O. Zadkinom. V jeho neskoršej tvorbe prevládol abstraktný expresionizmus. Z umelcov spriaznených so skupinou Cobra sa venovali sochárstvu S. Tajiri, ktorý vytváral sochy z odpadkov, K. Appel a Lotti van der Gaagová (Gaag, *1923, †1999). Abstraktné geometrické sochy vytvárali napr. sochár a architekt Joost Baljeu (*1925, †1991), maliar a sochár André Volten (*1925, †2002) a sochár Carel Visser (*1928). Od polovice 60. rokov 20. stor. postupne upadal záujem o tradičné sochárstvo. V 70. – 80. rokoch dominovali konceptuálne prístupy, tvorba objektov a inštalácií. Vynikli Joop Beljon (*1922, †2002), ktorého diela hraničia so site specific inštaláciami, a multimediálny umelec Peter Struycken (*1939).

Umelecké remeslá sa výrazne rozvíjali v 17. stor. V dizajne nábytku a interiérov prevládol holandský klasicizmus, pre ktorý bolo typické kombinovanie plastických klasických foriem a rastlinnej ornamentiky (akant). Rozvíjala sa výroba fajansy v Delfte (→ delftská fajansa). Výrobky z množstva dielní, ktoré tam počas 17. stor. pracovali, boli ovplyvnené dovážaným čínskym porcelánom. Označovali sa ako holandský porcelán, charakteristické sú modrým dekorom na bielom podklade (→ kobaltový dekor). Z konca 17. stor. pochádzajú veľké poschodové vázy, tzv. kvetinové pyramídy. V 17. stor. sa najmä v Amsterdame usádzali mnohí talianski sklári. Holandské sklo bolo špeciálne zdobené jemným rytým ornamentom alebo kaligraficky stvárneným písmom. Obľúbené boli mytologické, alegorické i žánrové výjavy a portréty. Rytím do skla sa zaoberali zámožní neodborníci, tzv. diletanti. Najznámejším bol leidenský obchodník s látkami Willem Jacobszoon van Heemskerk (*1613, †1693), vynikli aj sestry Anna Visscherová (*1581, †1651), Maria Tesselschadeová Visscherová (*1584, †1652) a i. V Delfte pracovala dielňa na výrobu tapisérií, ktorú viedol Frans Spiering (*okolo 1550, †1630). Tkali sa v nej veľké tapisérie s naratívnymi výjavmi. Ďalší významný rozkvet umeleckých remesiel nastal na prelome 19. a 20. stor. v období secesie (nazývanej Nieuwe Stijl). Množstvo ornamentálnych predlôh umelci čerpali z jávskeho umeleckého remesla (jávsky batik). Dizajn nábytku ovplyvnil H. P. Berlage. V tom období sa objavili tendencie, ktoré smerovali k čistým tvarom a jednoduchosti a vyústili do dizajnu nábytku a interiérov hnutia De Stijl.