konceptuálne umenie

konceptuálne umenie, konceptualizmus, angl. concept art, conceptual art — umelecká tendencia vo výtvarnom umení, ktorá kladie dôraz viac na ideovú, konceptuálnu stránku diela než na jeho materiálnu podobu, preto býva niekedy označovaná aj ako ideové umenie. Rozvíjala sa v medzinárodnom kontexte v 2. polovici 20. stor. V širšom význame sa ako konceptuálne umenie (resp. ako konceptuálne stratégie) označujú aj niektoré umelecké počiny z 1. polovice 20. stor. (predovšetkým časť tvorby dadaistov a surrealistov). Pre súčasné umenie, ktoré sa vzťahuje na konceptuálne umenie, sú zaužívané termíny postkonceptuálne umenie (umenie, ktoré síce vychádza z historického konceptuálneho umenia, ale nejakým spôsobom ho prekonáva, kritizuje) a neokonceptuálne umenie (umenie, ktoré pokračuje v tradícii konceptuálneho umenia a ďalej ho rozvíja s prihliadnutím na súčasný umelecký diskurz).

Konceptuálne umenie popiera tradičné vlastnosti umeleckého artefaktu – materiálnosť, estetickú kvalitu a originalitu. Jeho témou je často samotné umenie (úsilie o definíciu umenia a umeleckého diela, kritika inštitucionalizácie a komodifikácie umenia a pod.). Dôležitým aspektom konceptuálneho umenia je špecifický vzťah k divákovi, od ktorého vyžaduje vysokú mieru aktívnej myšlienkovej účasti. Výstupy konceptuálneho umenia môžu mať rôznorodú formu, napr. formu fotografie, videa, diagramu, mapy, textu, všedného objektu, dokonca maľby, resp. ich kombinácie. Najčastejším materiálom konceptuálnych umelcov je však sám jazyk, prostredníctvom ktorého skúmajú, ako existencia a štruktúra jazyka ovplyvňujú ľudské myslenie a konanie.

Na medzinárodnej umeleckej scéne vznikali na prelome 50. a 60. rokov 20. stor. viaceré iniciatívy (napr. hnutie Fluxus, hnutie nového realizmu vo Francúzsku, umelecká skupina Gutai v Japonsku), ktoré napriek svojej rôznorodosti spájala snaha búriť sa proti tradičným umeleckým druhom a prepojiť umenie viac so životom, s každodennosťou. Forma ich počinov bola takmer vždy založená na prelínaní rôznych médií (na tzv. intermedialite) v umení. Takýto charakter mali aj tzv. environmenty A. Kaprowa alebo počiny P. Manzoniho či Y. Kleina. Všetky tieto tendencie sa v tom čase označovali ako neodadaizmus. Termín konceptuálne umenie sa začal používať okolo roku 1967. Užšie chápané konceptuálne umenie vzniklo v USA (najmä v New Yorku, datuje sa približne do 2. pol. 60. – 1. pol. 70. rokov 20. stor., najčastejšie do obdobia 1966 – 72) ako reakcia na prevládajúci formalizmus v súdobom umení, ktorý bol založený na zdokonaľovaní a vyčisťovaní média (najčastejšie maľby) a nevzťahoval sa na reálny život, zatiaľ čo konceptuálne umenie sa prepájalo so spoločenskými vedami a s populárnou kultúrou. Užšie chápané konceptuálne umenie reprezentovali najmä newyorskí autori, ktorí boli vo svojom prostredí prvou generáciou umelcov s univerzitným vzdelaním. Teória, ktorá vznikla v súvislosti s koceptuálnym umením, bola najnezrozumiteľnejšou a najkomplikovanejšou umeleckou teóriou, aká dovtedy existovala. Najradikálnejšiu formu konceptuálneho umenia v tomto význame predstavovala anglická skupina Art & Language (založená 1968), ktorá sa prezentovala vydávaním rovnomenného časopisu obsahujúceho zložité umelecko-teoretické a jazykovedné texty. V roku 1969 sa stal jeho americkým editorom J. Kosuth, ktorý je pokladaný za jedného z najznámejších konceptuálnych umelcov. Jeho konceptuálne umenie bolo pokračovaním filozofie a malo za úlohu analyticky skúmať samo seba, napr. jeho najznámejšie dielo Jedna a tri stoličky (1965) sa skladá zo skutočnej stoličky, fotografie tejto stoličky a xerokópie slovníkového hesla stolička.

Keďže pre konceptuálne umenie je charakteristická najmä dematerializácia, za medzník v jeho vývoji sa nepokladajú jednotlivé diela (ktoré sú samy osebe efemérne), ale skôr výstavy. Ako prvá konceptuálna výstava sa uvádza projekt Američana Mela Bochnera z 1966 s názvom Pracovné kresby a iné viditeľné veci na papieri, ktoré nie sú nutne zamýšľané byť vnímané ako umenie (Working Drawings and Other Visible Things on Paper Not Necessarily Meant To Be Viewed as Art), na ktorej boli vystavené 4 zošity so xerokópiami Bochnerových kresieb, ako aj iných umelcov obsahujúce väčšinou len jednoduché geometrické útvary, diagramy, číslice a pod. Najznámejšia, tzv. dematerializovaná výstava bola prezentácia Američana Roberta Barryho v Amsterdame (1969): na dverách bol oznam Počas trvania výstavy bude galéria zatvorená. K významným americkým konceptuálnym umelcom patrí aj Bruce Nauman, ktorý sa svojimi aktivitami približuje k akčnému umeniu. Témou jeho prác je najmä hľadanie odpovede na otázky čo je umenie a kto je umelec.

Konceptuálni umelci ojedinele pracovali aj v médiu maľby, ale robili tak paradoxným spôsobom, ktorý popieral tradičnú predstavu o maľbe a kvalitách, ktoré sa s ňou spájajú (remeselná zručnosť, originalita, jedinečnosť). Charakteristickým príkladom je projekt japonského umelca Ona Kawaru (On Kawara), ktorý 4. 1. 1966 začal robiť tzv. dátumové maľby – každý deň namaľoval bielou farbou na monochrómny podklad presný dátum daného dňa. Američan John Baldessari vo svojej sérii Maľby na objednávku (1969 – 70) oslovil amatérskych reklamných maliarov, aby namaľovali obrazy podľa fotografií, na ktorých je vždy zachytená ruka ukazujúca na nejaké predmety. Častejšie než maľbu využíva konceptuálne umenie fotografiu, s ktorou pracuje ako s médiom a súčasne s predmetom analýzy. Ako prototyp konceptuálneho prístupu k fotografii sa uvádza americký fotograf Edward Joseph Ruscha a jeho kniha 26 čerpacích staníc (Twentysix Gasoline Stations, 1963), ktorá obsahuje uvedený počet fotografií uniformných, vizuálne málo pútavých čerpacích staníc. Z množstva ďalších tvorcov možno spomenúť Američana Douglasa Hueblera a jeho Variable piece #34 – fotografie 40 ľudí, ktoré vytvoril tesne po tom, čo im povedal vetu: Máte krásnu tvár. Anglický konceptuálny umelec Victor Burgin vytvoril v roku 1967 dielo Photopath, ktoré pozostávalo z fotografií galerijnej podlahy v mierke 1 : 1 inštalovaných presne na plochu, ktorú znázorňovali, takže takmer splynuli s priestorom.

Špecifický variant konceptuálneho umenia sa rozvinul aj v Československu. Kým v USA sa rozvoj konceptuálneho umenia prekrýval s vojnou vo Vietname a s celkovou rastúcou nedôverou v masmédiá, politiku a smerovanie západnej demokracie, v ČSSR boli tieto umelecké snahy rámcované normalizáciou. Mnohí umelci sa najmä v 70. rokoch 20. stor. utiekali k dematerializovanému umeniu, pretože nemali možnosť oficiálne tvoriť a vystavovať diela, aké by chceli. Stretávali sa súkromne, v bytoch alebo v prírode, a realizovali umelecké projekty, ktoré neboli časovo, finančne a materiálovo náročné. Za najvýraznejšieho konceptuálneho umelca na Slovensku je považovaný Július Koller, ktorý sa venoval neohraničenému, celoživotnému projektu tzv. kozmohumanistickej kultúry. Pod tento pojem zahŕňal fakticky všetky svoje činnosti, pričom nerobil rozdiel medzi tvorbou umenia a každodenným životom. Od roku 1970 vystupoval pod identitou Ufonaut J. K. – štylizoval sa do podoby cudzorodého tvora, ktorý pozoruje a komentuje dianie na Zemi formou tzv. textkariet, fotografií, koláží a pod. Ďalším predstaviteľom konceptuálneho umenia na Slovensku bol Stanislav Filko, ktorý vytvoril vlastnú, jednotiacu ideu svojej tvorby. Bola ňou svojská kozmológia založená na dimenziách, ktorým zodpovedali určité čakry, farby, kvality (napr. tretej dimenzii zodpovedali červená farba, biológia, erotika a ženský princíp). Filko bol spoluautorom jedného z prvých konceptuálnych diel v našom umení – akcie Happsoc I (1965, spolu s Alexom Mlynárčikom a so Zitou Kostrovou), ktorá spočívala vo fiktívnom privlastnení si Bratislavy. K ďalším umelcom, ktorých tvorba má charakter konceptuálneho umenia, patria napr. Peter Bartoš, Michal Kern, Rudolf Sikora, Milan Adamčiak, Dezider Tóth a Ľubomír Ďurček. Žiadny z nich však nebol čistým konceptualistom – konceptuálne stratégie sa v ich tvorbe zmiešavali s akčným umením, s maliarstvom, so sochárstvom, s tvorbou environmentov a pod.