konkláve

konkláve [lat.] — 1. v katolíckej cirkvi v širšom význame podľa kánonického práva voľba pápeža (rímskeho biskupa) zhromaždením kardinálov izolovaným od okolitého sveta, v užšom význame zhromaždenie kardinálov zvolané na voľbu nového pápeža;

2. prísne uzavreté priestory vyhradené na voľbu pápeža. Počas voľby sú prístupné len presne určeným osobám, a to až do verejného oznámenia úspešnej voľby.

Miesto konania voľby pápeža (rímskeho biskupa) a jej pravidlá sa v histórii menili. Pôvodne na voľbe rímskeho biskupa participoval rímsky klérus spolu s rímskym ľudom, ktorý voľbu schvaľoval. Za rímskeho biskupa mohol byť zvolený aj laik. Lateránska synoda (769) laikom aktívne i pasívne volebné právo odňala a ustanovila, že za pápeža môže byť zvolený len riadne vysvätený klerik, a voliť mohli len príslušníci rímskeho kléru. Výber pápeža bol často ovplyvňovaný rozličnými mocenskými záujmami byzantských cisárov, rímskych aristokratických rodín (tzv. obdobie temna, resp. temné storočie, → saeculum obscurum), franských panovníkov a neskôr francúzskych kráľov a rímskych (resp. rímsko-nemeckých) cisárov. Dôsledkom toho bolo, že za hlavu cirkvi boli často pokladaní dvaja, v niektorých prípadoch aj traja nejednoznačne legitímne zvolení pápeži; neskôr bol katolíckou cirkvou legitimizovaný len jeden z nich, ostatní boli protipápeži (západná alebo pápežská schizma; prvým protipápežom bol v rokoch 217 – 235 Hypolit Rímsky).

V 5. a 6. stor. sa vyskytli pokusy pápežov designovať svojho nástupcu, napr. pápež Félix IV. (III.) určil za svojho nástupcu Bonifáca II. (pápež od roku 530), čo viedlo k nepokojom, pretože Bonifácovi odporcovia zvolili za protipápeža Dioskura. Počnúc obdobím vlády Justiniána I. Veľkého (527 – 565) byzantskí cisári vyžadovali potvrdenie voľby rímskeho biskupa (pápeža) cisárom, cisár Konštantín IV. preniesol (684) potvrdzovanie voľby na ravennského exarchu. Až po tomto akte mohol byť pápež vysvätený; pravdepodobne posledným takto schváleným pápežom bol Gregor III. (731). Nasledujúci pápeži potom už iba informovali panovníkov o svojom zvolení.

Spolu s rastúcou mocou franských panovníkov a neskôr rímskych (resp. rímsko-nemeckých) cisárov narastalo aj ich úsilie ovplyvňovať cirkevný život vrátane voľby pápeža. V roku 824 uzavrel pápež Eugen II. s franským kráľom a rímskym cisárom Lotarom I. zmluvu Constitutio Romana (Constitutio Lothari), podľa ktorej sa na voľbe pápeža mali opäť zúčastňovať rímsky klérus i ľud a pápež mohol byť vysvätený až po zložení sľubu vernosti cisárovi, čím uznával vysokú mieru franskej kontroly pápežstva. Tieto ustanovenia boli schválené na synode v Lateráne, ktorú Eugen II. zvolal v novembri 826. Prvú významnú právnu normu priamo upravujúcu voľbu pápeža prijala v roku 1059 lateránska (rímska) synoda a následne potvrdila bula pápeža Mikuláša II. In nomine Domini (1059), podľa ktorej právo voliť pápeža mali iba kardináli biskupi a rímsko-nemecký cisár mal právo voľbu len dodatočne potvrdiť, voľba sa mala uskutočňovať v Ríme, na inom mieste len v nevyhnutnom prípade. Závery 3. lateránskeho koncilu, ktoré potvrdila konštitúcia Licet de vitanda discordia (1179) pápeža Alexandra III., rozšírili voľbu pápeža na všetkých kardinálov, pričom na jeho úspešné zvolenie bola potrebná kvalifikovaná dvojtretinová väčšina (čo platí v rámci právnej úpravy voľby pápeža dodnes). Umožňovala však dlhé obdobie sedisvakancie (t. j. uprázdneného stolca, čiže neobsadeného postu) a časté intervencie svetských vládcov do priebehu voľby.

Pretože po smrti pápeža Klementa IV. (1268) sa kardináli takmer tri roky nevedeli dohodnúť na jeho nástupcovi (sedisvakancia trvala od 29. 11. 1268 do 1. 9. 1271), na radu teológa a neskoršieho kardinála Bonaventuru (Jána z Fidanzy) ich v júni 1271 mešťania Viterba (v tom čase sídlo pápežov) zatvorili (lat. cum clave = s kľúčom; odtiaľ termín konkláve) iba s prídelom chleba a vody do pápežského paláca dovtedy, kým nebol zvolený nový pápež (Gregor X.). Následne boli s cieľom čo najrýchlejšej a čo najmenej ovplyvniteľnej voľby pápeža rozhodnutím 2. lyonského koncilu (1274) a bulou Gregora X. Ubi periculum (1274) stanovené pravidlá konkláve (voľby pápeža), podľa ktorých kardináli nesmú počas voľby udržiavať žiadne kontakty s okolitým svetom, a preto sú uzavretí v konkláve. V prípade, že sa do troch dní nedohodnú na jedinom kandidátovi, zníži sa im prídel stravy, po ôsmich dňoch bez dohody sa ich denná dávka jedla zredukuje na chlieb, vodu a víno. Bolo tiež ustanovené, že pasívne volebné právo (teda možnosť byť zvolený za pápeža) môže získať každý pokrstený katolík mužského pohlavia (dokonca aj laik). Tieto nariadenia boli zahrnuté do zákonníka Liber Sextus vydaného v roku 1298 pápežom Bonifácom VIII., neskôr do zbierky Corpus iuris canonici a spolu s neskoršími úpravami sa stali základom súčasnej právnej úpravy voľby pápeža. V 16. stor. upravil voľbu pápeža Pius IV. konštitúciou In eligendis (1562), ktorou umožnil štyri spôsoby voľby: per scrutinium (voľba tajným hlasovaním, pričom volia všetci kardináli až do dosiahnutia potrebnej dvojtretinovej väčšiny), per accessus (kardinálom umožňuje postúpiť svoj hlas niektorému z kandidátov, za ktorého už niekto hlasoval v predchádzajúcom kole), per acclamationem seu inspirationem (jednohlasným a spontánnym vyhlásením jednej osoby za pápeža všetkými kardinálmi voliteľmi akoby z nadprirodzeného vnuknutia – inšpirácie Duchom Svätým) a per compromissum (všetci kardináli volitelia môžu voľbou pápeža poveriť menšiu skupinu kardinálov). Spôsob voľby postúpením (accessus) bol prvýkrát použitý počas konkláve v roku 1455, zakázaný bol v roku 1903.

Pápež Pius XII. konštitúciou Vacantis Apostolicae Sedis (1945) stanovil, že na zvolenie pápeža je potrebná dvojtretinová väčšina plus jeden hlas. Zároveň zakázal, aby boli počas konkláve v Sixtínskej kaplnke prítomné akékoľvek zariadenia slúžiace na zvukový alebo obrazový záznam a reprodukciu. Pápež Ján XXIII. svojím dokumentom Summi Pontificis electio (1962) rozhodol, že na zvolenie pápeža je potrebná väčšina dvoch tretín plus jeden hlas len vtedy, ak počet kardinálov nie je deliteľný troma. K zásadným zmenám v spôsobe voľby pápeža došlo počas pontifikátu Pavla VI., ktorý vydal tri normy: apoštolskú konštitúciu Regimini Ecclesiae universae (1967), ktorá významne zreorganizovala usporiadanie Rímskej kúrie a upravila niektoré detaily voľby, pápežský dokument Ingravescentem aetatem (1970), ktorý stanovil, že práva pápežskej voľby sú zbavení tí kardináli, ktorí do začiatku voľby dovŕšili vek 80 rokov, a apoštolskú konštitúciu Romano Pontifici eligendo (1975), ktorá podrobne upravila pohrebné obrady pri pohrebe zosnulého pápeža, stav sedisvakancie i samotnú voľbu, pričom potvrdila tri zaužívané spôsoby voľby (t. j. per acclamationem, per compromissum, per scrutinium).

Ďalšie zmeny pri voľbe priniesla konštitúcia Universi Dominici gregis (1996) Jána Pavla II., ktorý spomedzi volebných metód ponechal iba metódu per scrutinium, teda osobné hlasovanie každého kardinála s využitím hlasovacích lístkov, ako aj pápežský dokument De aliquibus (2007) a apoštolský list Normas nonnullas (2013) Benedikta XVI., na základe ktorých sa konkláve musí začať najneskôr 20 dní od smrti alebo od rezignácie pápeža (od začatia obdobia sedisvakancie). Začína sa svätou omšou v Chráme sv. Petra vo Vatikáne za účasti kardinálov voliteľov a končí sa prijatím voľby zvolenou osobou (ak novozvolený pápež nenariadi niečo iné). Dĺžka konkláve nie je pevne stanovená, odvíja sa od zhromaždenia dostatočného počtu (konkrétne dvoch tretín) hlasov pre konkrétneho kandidáta. Miestom konania konkláve je Sixtínska kaplnka vo Vatikáne, kardináli sú ubytovaní v neďalekom Dome sv. Marty. Konkláve tvoria kardináli, ktorí pred dňom začatia sedisvakancie nedovŕšili vek 80 rokov, a ich počet by nemal byť väčší než 120. Všetky ostatné osoby, ktorých prítomnosť je z hľadiska plynulého priebehu konkláve nevyhnutná (napr. sekretári a technickí pracovníci), sú povinné zložiť predpísanú prísahu na evanjeliá a zaviazať sa v súvislosti s voľbou k mlčanlivosti; v prípade nedodržania prísahy im hrozí trest exkomunikácie. Počas konkláve sú kardináli izolovaní od okolitého sveta, nesmú používať žiadne komunikačné prostriedky ani sa akokoľvek informovať o dianí vo svete. Okrem prvého dňa konkláve, keď sa koná len jedno kolo hlasovania, odovzdávajú svoje hlasy štyrikrát za deň (dvakrát dopoludnia a dvakrát popoludní), až kým nie je dvojtretinovou väčšinou zvolený nový pápež. Po každom skrutíniu (hlasovacom kole pozostávajúcom z dvoch hlasovaní, resp. spočívajúcom v jednom hlasovaní), t. j. okolo poludnia alebo večer (presný čas nie je stanovený), sa hlasovacie lístky pália v špeciálne zhotovenej peci. Úspech voľby oznamuje biely dym, neúspech čierny dym, pričom farba dymu je určená chemickými prísadami. Úspešnú voľbu potvrdzuje aj zvonenie zvonov Chrámu sv. Petra v Ríme. Novozvolený pápež sa po výbere svojho nového (pápežského) mena, ktoré je odlišné od jeho občianskeho mena, odoberie do osobitnej miestnosti (tzv. Sieň sĺz), kde sa prezlečie do bielej reverendy a rozjíma nad nastávajúcou zodpovednosťou. Po návrate do kaplnky mu prítomní kardináli vzdajú hold a vyjadria svoju poslušnosť. Jeho meno oznamuje verejnosti z balkóna Chrámu sv. Petra v Ríme kardinál protodiakon (služobne najstarší kardinál z kardinálov diakonov; → kolégium, význam 1c) latinskou formulou Habemus Papam! (Máme pápeža!). Potom vyjde samotný pápež a udelí prítomnému ľudu na námestí svoje prvé pápežské požehnanie Urbi et Orbi (mestu Rímu a celému svetu), ktoré je prvým verejným aktom v rámci jeho pontifikátu.