kozmická loď
kozmická loď, vesmírna loď — v širšom význame dopravný prostriedok určený na pohyb vo vonkajšom vesmíre. Patria sem umelé družice obiehajúce okolo Zeme, kozmické sondy (medziplanetárne alebo opúšťajúce slnečnú sústavu), experimentálne kapsuly, orbitálne moduly niektorých nosných rakiet (napr. americké raketoplány a ruské lode Sojuz) a kozmické stanice, ale aj prieskumné rakety či kapsuly so suborbitálnou dráhou (nad povrchom Zeme dosiahnu výšku 100 km a viac, nedostanú sa však na obežnú, orbitálnu dráhu a po splnení svojich úloh sa vracajú na Zem). Ak sa kozmická loď dostane do gravitačnej sféry iného telesa slnečnej sústavy (napr. Mesiaca alebo Merkúra) a začne sa okolo neho pohybovať, stáva sa jeho umelou družicou. V užšom význame (najčastejšie) dopravný prostriedok s ľudskou posádkou pohybujúci sa na obežnej dráhe okolo Zeme alebo slúžiaci na dopravu posádky či cestujúcich na kozmickú stanicu alebo na lety k telesám slnečnej sústavy vrátane letov na Mesiac.
Kozmické lode sa líšia veľkosťou, tvarom a vybavením (v závislosti od ich účelu), ako aj počtom a druhom segmentov, z ktorých sa skladajú. Pri pohybe vo vesmíre odolávajú extrémne náročným podmienkam (takmer nulový vonkajší tlak, rozličná úroveň gravitačného pôsobenia, extrémne zmeny teploty a intenzity elektromagnetického žiarenia, pôsobenie silného kozmického žiarenia, zrážky s mikročasticami medziplanetárnej hmoty). Každá kozmická loď musí preto na splnenie svojho poslania obsahovať niekoľko druhov podsystémov, ktorými sú: vlastný zdroj energie (batérie, solárne panely, rádioizotopové generátory s priamou premenou tepla vznikajúceho premenou rádioaktívnych prvkov, napr. plutónia, na elektrickú energiu), palubný pohon (korekčné motory na korekciu orbitálnej dráhy počas dlhodobého pobytu vo vesmíre, na korekciu dráhy pri spájaní sa s kozmickou stanicou alebo pri návrate na Zem), komunikačné systémy (na zabezpečenie spojenia s riadiacim strediskom na Zemi, medzi členmi posádky v kozmickej lodi alebo pri výstupe do otvoreného priestoru), systémy na vedenie, navigáciu a riadenie letu (udržiavanie stability a orientácie kozmickej lode v smere k určitému cieľu a presné zameranie prístrojov na vybrané ciele výskumu, telemetria na prenos dát do riadiaceho strediska na Zemi), systémy tepelnej regulácie a kontroly prostredia vnútri lode (najmä regulácia teploty, tlaku a zloženia atmosféry v jednotlivých sekciách lode – obytnej, prístrojovej a pod.), systémy tepelnej regulácie vonkajšej časti lode (na vyrovnanie teplotných rozdielov plášťa kozmickej lode pri jej pohybe v slnečnom žiarení a v tieni), počítač a systém spracovania údajov (zálohovanie meraní a ich postupný prenos do riadiaceho strediska na Zemi), systém monitorovania celkového stavu kozmickej lode a jej užitočného zaťaženia, systém tepelnej ochrany (tepelný štít) zabraňujúci zhoreniu návratového modulu lode pri návrate na Zem pri vstupe do hustejších vrstiev zemskej atmosféry a stretávacie systémy (spravidla ide o stykové zariadenie a spojovací uzol na spojenie s iným dopravným prostriedkom vo vesmíre – s družicou, kozmickou loďou alebo s kozmickou stanicou).
Kozmické lode možno rozdeliť na pilotované (s ľudskou posádkou) a na nepilotované (napr. nákladné), ktoré pracujú len automaticky alebo teleroboticky. Pilotované kozmické lode sú spravidla zložitejšie ako nepilotované. Zvyčajne sa skladajú z troch navzájom prepojených častí – z orbitálneho modulu, v ktorom sa posádka zdržiava počas pobytu na obežnej dráhe, zo zostupného (pristávacieho) modulu, v ktorom sa posádka vracia na Zem, a zo servisného a z prístrojového modulu. Kozmická loď je na svoju dráhu vynášaná nosnou raketou, od ktorej sa po dosiahnutí plánovanej dráhy odpojí a ďalej pokračuje v samostatnom pohybe na obežnej (orbitálnej) dráhe okolo Zeme alebo k iným telesám slnečnej sústavy alebo sa zo suborbitálnej dráhy vracia na Zem. Pri návrate kozmických (najmä pilotovaných) lodí na Zem zabezpečujú posledné fázy mäkkého pristátia na pevnú zem alebo na oceán brzdiace padáky a brzdiace motory, nákladné kozmické lode spravidla zhoria v atmosfére Zeme. Vylepšené návratové moduly starších lodí (rus. Sojuz; čín. Šen-čou, Shenzhou) alebo nové typy lodí (amer. SpaceX Crew Dragon) sa v súčasnosti vracajú na Zem spoľahlivo a po oprave sú opäť použiteľné. Opakovane použiteľné sú aj raketoplány, ktoré predstavujú kombináciu kozmickej lode a kozmickej rakety. V americkom programe Space Shuttle (1981 – 2011) boli v prevádzke raketoplány Atlantis, Columbia, Discovery, Enterprise a Challenger, ktoré štartovali kolmo zo zeme a pri návrate pristávali na pristávacej dráhe ako lietadlo (→ kozmická raketa). V prípade, že kozmická loď (umelá družica Zeme, kozmická sonda) nie je určená na návrat na Zem, nemusí mať zariadenie na pristávanie a môže vyniesť do vesmíru väčší užitočný náklad.
Ako prvá kozmická loď s posádkou bola do vesmíru vypustená sovietska loď Vostok (prvý pilotovaný let 12. apríla 1961), ako druhá americká loď Mercury (5. mája 1961). Do roku 2020 vypustili do vesmíru kozmické lode s posádkou Sovietsky zväz, resp. Rusko (Vostok, pilotované lety 1961 – 63; Voschod, 1964 – 65; Sojuz, od 1967), USA (Mercury, pilotované lety 1961 – 63; Gemini, 1965 – 66; Apollo, 1968 – 72, program letov na Mesiac; raketoplány Space Shuttle 1981 – 2011; SpaceX Crew Dragon – loď súkromnej spoločnosti SpaceX, od 2020) a Čína (Šen-čou, od 2003).