Jurkovič, Miloš

Jurkovič, Miloš, 7. 7. 1937 Bratislava — slovenský flautista a pedagóg, organizátor hudobného života, syn muzeológa M. Jurkoviča, zať A. Moyzesa. R. 1956 – 63 študoval hru na flaute u V. Brunnera st. na konzervatóriu i na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. R. 1961 – 65 prvý flautista Symfonického orchestra Československého rozhlasu (dnes Slovenský rozhlas, súčasť RTVS) v Bratislave, zároveň od 1963 koncertný umelec (sólista i komorný hráč), 1995 – 97 generálny riaditeľ vydavateľstva Opus, súčasne 1993 – 2003 riaditeľ Symfonického orchestra Slovenského rozhlasu, 2003 – 04 vedúci hudobnej redakcie Rádia Devín. R. 1965 – 2007 pôsobil aj ako pedagóg na Vysokej škole múzických umení v Bratislave (vybudoval triedu hry na flaute a cieľavedome rozvíjal vysokoškolskú pedagogiku), 1979 – 81 dekan Hudobnej fakulty, 1985 – 94 rektor; 1985 profesor.

Hoci sa na začiatku, ako aj v závere sólistickej kariéry venoval džezu (1962 na Svetovom festivale demokratickej mládeže v Helsinkách získal zlatú medailu), presadil sa koncertnou umeleckou činnosťou v oblasti klasickej hudby. V jeho mnohostrannom repertoári dominuje hudba baroka, ale i 20. stor. s významným zastúpením (a tým aj s propagáciou) slovenskej hudby (premiéry mnohých, jemu dedikovaných diel). Vystupoval na významných hudobných festivaloch a na koncertoch doma i v zahraničí (napr. v Musikverein vo Viedni, v Rudolfine v Prahe, v Gewandhause v Lipsku, v Schauspielhause v Berlíne, vo Wigmore Hall v Londýne, ďalej v Egypte, na Filipínach a v USA). Účinkoval s mnohými orchestrami, ako aj v recitáloch so sprievodom klávesových nástrojov, gitary i harfy. Umelecký partner početných slovenských (H. Gáfforová, M. Karin, R. Macudziński, K. Havlíková, F. Klinda, I. Sokol, A. Cattarino, J. Zsapka a i.) i zahraničných interpretov (Z. Růžičková; Zdeněk Tylšar, *1945, †2006; Klaus Thunemann, *1937; Angela Brownbridgeová; a i.). Spolupracoval s viacerými hudobnými vydavateľstvami (najčastejšie s Opusom), nahral vyše 20 zvukových nosičov (o. i. diela G. F. Händla, A. Vivaldiho a I. Paríka). Ako pedagóg zdôrazňoval jednotu praxe a teoretických vedomostí, presadzoval moderné trendy i techniky tvorenia tónu či zvukov na flaute (mikrointervaly, glissando, frullato, pizzicato, whistle tóny a i.). K jeho najvýznamnejším žiakom patria V. Samec, T. Jánošík, M. Turner a D. Zsapková. Počas pôsobenia v Slovenskom rozhlase zaviedol novú štruktúru hudobného vysielania a cieľavedomou dramaturgiou zrovnocennil vystúpenia Symfonického orchestra Slovenského rozhlasu s podujatiami Slovenskej filharmónie, zaslúžil sa napr. o kompletné uvedenie, nahratie a vydanie symfónií A. Moyzesa (2003, dirigent L. Slovák).

R. 2003 – 08 predseda festivalového výboru Bratislavských hudobných slávností. Popredný funkcionár stavovských organizácií (napr. bývalého Zväzu slovenských skladateľov a Slovenskej hudobnej únie), 2000 – 04 sa ako predseda Slovenskej hudobnej spoločnosti zaslúžil o revitalizáciu a úspešné pôsobenie jej Mládežníckeho orchestra. Člen predstavenstva Spolku koncertných umelcov v Bratislave, viceprezident Dvořákovej spoločnosti pre českú a slovenskú hudbu v Londýne. Nositeľ Ceny Frica Kafendu (1970) a iných ocenení.