Vanek, Imrich

Text hesla

Vanek, Imrich, 20. 3. 1931, Nové Zámky – 5. 10. 2015 tamže — slovenský sochár a keramikár, významný predstaviteľ slovenského keramického sochárstva. V rokoch 1952 – 54 pracoval v Slovenskej ľudovej majolike v Modre, 1956 – 62 študoval na Vysokej škole umeleckopriemyselnej v Prahe u O. Eckerta. Ťažiskom jeho tvorby boli monumentálne diela určené pre architektúru (množstvo štátnych objednávok), vytváral aj komorné keramické obrazy, reliéfy a sochy, výnimočne aj solitérne kusy úžitkovej keramiky a porcelánu.

Už počas štúdia sa začal orientovať na voľný sochársky prejav v hline (vo forme keramického obrazu a sochy), pričom smeroval k monumentálnemu meradlu s cieľom tvoriť veľkorozmerné diela pre architektúru. V 1. polovici 60. rokov 20. stor. sa sústredil na tvorbu keramických obrazov so zámerom uplatnenia modernej keramiky v bežnom interiéri. Experimentálne v nich kombinoval maľbu glazúrou a štrukturálnu tvárnosť hliny (vrypy, modelácia, stopy prstov). Línie foriem vytváral prostredníctvom zatavovaného kovového drôtu, ktorý po vypálení získal charakteristickú štruktúru (Hra, 1967; Deti, 1964). V keramických obrazoch osciloval medzi zobrazujúcim (figurálnym) a abstraktným (geometrická symbolika, štruktúry) umením. Bol ovplyvnený kubizmom (resp. P. Picassom) a expresionizmom. Diela z tohto obdobia majú znepokojujúce symbolické posolstvo a existenciálny podtón (Terč; Dav, obe z 1964). Ich hlavnými motívmi sú ľudská figúra, zátišie, mestské výjavy a náboženská tematika. V niektorých uplatnil motív terča, ktorý je solitérny, multiplikovaný, prípadne kombinovaný so živou bytosťou ako cieľom. Biblické výjavy zredukoval na fragment figúry (hlava, ruka) a na maliarske gesto glazúrou, kde farba má kľúčový význam pre celú scénu (Krížová cesta, 1965). V čisto abstraktných dielach sa priblížil k štrukturálnej abstrakcii okruhu Konfrontácií (Tri hlavy, 1963; Hlava, 1965).

Tvorbe keramických obrazov sa venoval aj v 80. rokoch 20. stor. Od maľby sa posunul k vysokému reliéfu (Muž s koňom, 1981). Využíval robustnú modeláciu a výrazné zásahy nástrojmi, zárezy, vrypy či odtlačky prstov (Mačka, 1983). Figúry sú poňaté náznakovo, ľudí často zastupujú len naznačené tváre s veľavravným výrazom podčiarknutým farbou a kompozičným usporiadaním obrazu – reliéfu (Túžba, 80. roky 20. stor.).

Koncom 80. rokov 20. stor. začal pracovať s porcelánom. Dominantnou farbou diel, v ktorých maximálne redukoval tvary, sa stala zlatá a platinová (Hlava, 1989). V tomto období vytvoril nový typ objektu – dvojpohľadový reliéf, kde reverzná (zadná) strana má rovnakú významovú hodnotu ako predná strana (Busta, 80. roky 20. stor.).

Jeho monumentálna tvorba priamo nadviazala na experimenty s médiom keramiky, realizovanými prvotne v komorných dielach. Od 2. polovice 60. rokov 20. stor. do roku 1989 vytvoril okolo 70 monumentálnych diel pre architektúru. Boli to najmä veľkoplošné nástenné reliéfy (výnimočne aj plastiky) v interiéroch a exteriéroch stavieb na celom Slovensku (viaceré zanikli po 1989). Zobrazoval v nich zväčša imaginatívne symbolické výjavy, príbehy alebo štylizovanú (abstrahovanú) krajinu. Vynikajú robustnou modeláciou, štrukturálnymi povrchmi a prácou s glazúrami (výrazné pôsobenie farby). Okrem hrubého, až s karikatúrou hraničiaceho spôsobu modelovania foriem vynikajú predovšetkým výrazným maliarskym gestom, farebnými štruktúrami, výraznými farbami, kontrastmi a charakteristickým využitím zlata. Zlato, ktoré je typickým prvkom jeho monumentálnych i komorných diel, odhmotňuje a zároveň zachytáva svetlo, ktoré odráža do priestoru, takže vyniknú aj v tmavších interiéroch.

Text hesla

Vanek, Imrich, 20. 3. 1931, Nové Zámky – 5. 10. 2015 tamže — slovenský sochár a keramikár, významný predstaviteľ slovenského keramického sochárstva. V rokoch 1952 – 54 pracoval v Slovenskej ľudovej majolike v Modre, 1956 – 62 študoval na Vysokej škole umeleckopriemyselnej v Prahe u O. Eckerta. Ťažiskom jeho tvorby boli monumentálne diela určené pre architektúru (množstvo štátnych objednávok), vytváral aj komorné keramické obrazy, reliéfy a sochy, výnimočne aj solitérne kusy úžitkovej keramiky a porcelánu.

Už počas štúdia sa začal orientovať na voľný sochársky prejav v hline (vo forme keramického obrazu a sochy), pričom smeroval k monumentálnemu meradlu s cieľom tvoriť veľkorozmerné diela pre architektúru. V 1. polovici 60. rokov 20. stor. sa sústredil na tvorbu keramických obrazov so zámerom uplatnenia modernej keramiky v bežnom interiéri. Experimentálne v nich kombinoval maľbu glazúrou a štrukturálnu tvárnosť hliny (vrypy, modelácia, stopy prstov). Línie foriem vytváral prostredníctvom zatavovaného kovového drôtu, ktorý po vypálení získal charakteristickú štruktúru (Hra, 1967; Deti, 1964). V keramických obrazoch osciloval medzi zobrazujúcim (figurálnym) a abstraktným (geometrická symbolika, štruktúry) umením. Bol ovplyvnený kubizmom (resp. P. Picassom) a expresionizmom. Diela z tohto obdobia majú znepokojujúce symbolické posolstvo a existenciálny podtón (Terč; Dav, obe z 1964). Ich hlavnými motívmi sú ľudská figúra, zátišie, mestské výjavy a náboženská tematika. V niektorých uplatnil motív terča, ktorý je solitérny, multiplikovaný, prípadne kombinovaný so živou bytosťou ako cieľom. Biblické výjavy zredukoval na fragment figúry (hlava, ruka) a na maliarske gesto glazúrou, kde farba má kľúčový význam pre celú scénu (Krížová cesta, 1965). V čisto abstraktných dielach sa priblížil k štrukturálnej abstrakcii okruhu Konfrontácií (Tri hlavy, 1963; Hlava, 1965).

Tvorbe keramických obrazov sa venoval aj v 80. rokoch 20. stor. Od maľby sa posunul k vysokému reliéfu (Muž s koňom, 1981). Využíval robustnú modeláciu a výrazné zásahy nástrojmi, zárezy, vrypy či odtlačky prstov (Mačka, 1983). Figúry sú poňaté náznakovo, ľudí často zastupujú len naznačené tváre s veľavravným výrazom podčiarknutým farbou a kompozičným usporiadaním obrazu – reliéfu (Túžba, 80. roky 20. stor.).

Koncom 80. rokov 20. stor. začal pracovať s porcelánom. Dominantnou farbou diel, v ktorých maximálne redukoval tvary, sa stala zlatá a platinová (Hlava, 1989). V tomto období vytvoril nový typ objektu – dvojpohľadový reliéf, kde reverzná (zadná) strana má rovnakú významovú hodnotu ako predná strana (Busta, 80. roky 20. stor.).

Jeho monumentálna tvorba priamo nadviazala na experimenty s médiom keramiky, realizovanými prvotne v komorných dielach. Od 2. polovice 60. rokov 20. stor. do roku 1989 vytvoril okolo 70 monumentálnych diel pre architektúru. Boli to najmä veľkoplošné nástenné reliéfy (výnimočne aj plastiky) v interiéroch a exteriéroch stavieb na celom Slovensku (viaceré zanikli po 1989). Zobrazoval v nich zväčša imaginatívne symbolické výjavy, príbehy alebo štylizovanú (abstrahovanú) krajinu. Vynikajú robustnou modeláciou, štrukturálnymi povrchmi a prácou s glazúrami (výrazné pôsobenie farby). Okrem hrubého, až s karikatúrou hraničiaceho spôsobu modelovania foriem vynikajú predovšetkým výrazným maliarskym gestom, farebnými štruktúrami, výraznými farbami, kontrastmi a charakteristickým využitím zlata. Zlato, ktoré je typickým prvkom jeho monumentálnych i komorných diel, odhmotňuje a zároveň zachytáva svetlo, ktoré odráža do priestoru, takže vyniknú aj v tmavších interiéroch.

Zverejnené 9. decembra 2020.

citácia

Jankovičová, S. Vanek, Imrich [online]. Encyclopaedia Beliana, ISBN 978-80-89524-30-3. [cit. 2021-05-09]. Dostupné na internete: https://beliana.sav.sk/heslo/vanek-imrich