Ukrajinci

Ukrajinci — 1. východoslovanský národ tvoriaci základ obyvateľstva Ukrajiny (37,5 mil. z celkového počtu asi 48,4 mil.; 2001). Okrem Ukrajiny žijú aj v Rusku (884-tis.; 2021), Kazachstane, Nemecku, Taliansku, Moldavsku (najmä v medzinárodne neuznanej Podnesterskej republike), Bielorusku, USA, Španielsku, Uzbekistane, Česku, Poľsku, Rumunsku, Paraguaji, na Slovensku (→ ukrajinská národnostná menšina na Slovensku), v Lotyšsku, Spojenom kráľovstve, Brazílii, Argentíne, Maďarsku a i.; spolu asi 45 mil. (2001).

Etnogenéza Ukrajincov je spätá najmä so slovanskými kmeňmi, v menšej miere sa na nej podieľali i iránske (Sarmati, Skýti a i.) a germánske (Góti, Herulovia) kmene. Asi v 5. stor. sa na ich dnešnom sídelnom území usadil kmeň Antov, v 7. stor. sú doložené ďalšie východoslovanské kmene (Dulebovia, Volyňania, Poľania, Drevľania a Severiania). Z nich sa v 9. – 12. stor. počas obdobia Kyjevskej Rusi sformovalo tzv. staroruské etnikum. Po zániku Kyjevskej Rusi (a vzniku niekoľkých kniežatstiev na jej území) sa z časti staroruského etnika v priebehu 14. – 15. stor. vykryštalizovalo samostatné etnické spoločenstvo Ukrajincov. Konsolidácia ukrajinského etnika prebiehala vo veľmi zložitých podmienkach, pretože ich sídelné územie bolo pod nadvládou Zlatej Hordy, poľsko-litovského štátu (→ poľsko-litovská únia) a Moskovského veľkokniežatstva. Čelilo i nájazdom Turkov a Tatárov, preto sa ako ochrana proti nim v 15. stor. na dolnom toku Dnepra vytvorila svojbytná skupina kozákov (predpokladá sa, že najstarší kozácky zväz, záporožskí kozáci, sa stal základom neskoršieho ukrajinského národa). V roku 1654 bolo ich sídelné územie rozdelené Perejaslavskou zmluvou (→ Perejaslavská rada) podľa Dnepra na ľavobrežné (→ ľavobrežná Ukrajina), ktoré bolo pripojené k Rusku, a pravobrežné (→ pravobrežná Ukrajina), ktoré bolo až do 90. rokov 18. stor. súčasťou poľsko-litovského štátu. Pričlenenie celého územia k Rusku na jednej strane zabránilo popoľšťovaniu Ukrajincov a násilnej katolizácii (veriaci sú napospol pravoslávni), na druhej strane pokusy o etnickú a kultúrnu emancipáciu boli tvrdo potláčané cárskym režimom. Cárska vláda odmietala uznať etnickú svojbytnosť Ukrajincov (oficiálne boli pokladaní za Rusov), ako aj odlišnosť ukrajinského jazyka (jeho používanie bolo obmedzované a zakazované). Napriek tomu sa im v priebehu 17. – 19. stor. podarilo skonsolidovať v národ. Po októbrovej revolúcii v roku 1917 a ukončení 1. svetovej vojny sa Ukrajinci tak na území ovládanom Ruskom, ako aj na území ovládanom habsburskou monarchiou (východná Halič, Bukovina a Podkarpatská Rus) snažili získať nezávislosť (Ukrajinská ľudová republika 1917 – 21, Ukrajinský štát 1918, Západoukrajinská ľudová republika 1918 – 19, Slobodné územie anarchistických povstalcov Nestora Machna 1918 – 21), čo sa im však nepodarilo. V roku 1921 bolo ich sídelné územie obsadené boľševikmi a začlenené (až na východnú Halič, západnú Volyň, severnú Bukovinu a Podkarpatskú Rus) do Sovietskeho zväzu (celé sídelné územie Ukrajincov vrátane Podkarpatskej Rusi sa ocitlo v rámci Sovietskeho zväzu až 1945 po skončení 2. svetovej vojny). V roku 1922 bola na ňom v rámci Sovietskeho zväzu vytvorená Ukrajinská sovietska socialistická republika (medzi najtragickejšie momenty etnika tohto obdobia patril tzv. ukrajinský hladomor z 1932 – 33 s odhadovaným počtom obetí 3 – 5 mil., spôsobený unáhlenou kolektivizáciou, industrializáciou a povinnými odvodmi obilia). Časť Ukrajincov sa so začlenením do Sovietskeho zväzu, resp. Poľska (východná Halič a západná Volyň), nezmierila a po napadnutí Poľska a Sovietskeho zväzu Nemeckom vytvorila v roku 1942 ako vojenskú zložku Organizácie ukrajinských nacionalistov Ukrajinskú povstaleckú armádu (UPA), prostredníctvom ktorej viedla proti Poliakom, Sovietom a neskôr i Nemcom (od 1944 s nimi po sovietskych vojenských úspechoch sčasti spolupracovala) ozbrojený boj s cieľom vytvoriť vlastný, nezávislý štát (najproblematickejším bodom jej činnosti boli násilnosti páchané na Poliakoch, Židoch a Čechoch v Haliči a vo Volyni; 1945 – 47 operovali jej príslušníci i na území Slovenska, → banderovci). Nezávislosť získali až 1991 (→ Ukrajina, Dejiny).

Veriaci sú prevažne pravoslávni (autokefálna Pravoslávna cirkev Ukrajiny a Ukrajinská pravoslávna cirkev Moskovského patriarchátu), časť gréckokatolíci (→ Ukrajinská gréckokatolícka cirkev). Zaoberajú sa prevažne poľnohospodárstvom (pestovanie pšenice, raže, ovsa, kukurice, slnečnice, zemiakov – hlavnými trhovými plodinami sú obilniny, ďalej chov hovädzieho dobytka, ošípaných, hydiny a oviec). Významný je aj rybolov a chov včiel. Vysokú úroveň dosiahli remeslá (napr. rezbárstvo, sklárstvo, tkáčstvo, kožiarstvo), staviteľstvo (→ ukrajinská architektúra).

V kultúre Ukrajincov sa výrazne prejavujú vplyvy zo strednej i z východnej Európy, krajina je kultúrne rozdelená na západné oblasti (historicky pod vplyvom Poľska a habsburskej monarchie) s prevažne stredoeurópskou kultúrou a na strednú a východnú časť, kde sa prejavujú skôr ruské vplyvy (dichótomia je zjavná najmä v oblasti ľudovej kultúry). Majú bohatý folklór, z ktorého vychádzajú aj ich literatúra (→ ukrajinská literatúra), hudba (→ ukrajinská hudba), film (→ ukrajinský film), divadlo (→ ukrajinské divadlo), tanec a výtvarné umenie (→ ukrajinské výtvarné umenie). Hovoria ukrajinským jazykom, na východe a juhu aj po rusky alebo iba po rusky; mnohí pokladajú ruštinu za svoj materinský jazyk (dôsledok silnej rusifikácie od 30. rokov 20. stor. až do 90. rokov 20. stor., ruština bola presadzovaná v školách, v médiách, ako aj v kultúre).

2. súhrnné označenie všetkého obyvateľstva Ukrajiny bez ohľadu na národnosť a materinský jazyk.