krajinomaľba

Popis ilustrácie

Albrecht Dürer: Drôtovňa na rieke Pegnitz, 1489 – 1494, Štátne múzeá, Berlín

Popis ilustrácie

Albrecht Altdorfer: Krajina, 1500 – 38, Galéria umenia Ernesta Zmetáka, Nové Zámky

Popis ilustrácie

Jan Josephszoon van Goyen: Plachetnice v prístave, 1641, SNG

Popis ilustrácie

Theodore Rousseau: Vodný tok v Sologne pri Romorantine, 1857, Oblastní galerie Liberec

Popis ilustrácie

Karol Tibély: Tatranská krajina s figurálnou štafážou, 1855, Východoslovenská galéria, Košice

Popis ilustrácie

Ladislav Medňanský: Súmrak v údolí rieky Poprad, okolo 1878 – 79, SNG

Popis ilustrácie

Edmund Gwerk: Hradská, 1931, SNG

Popis ilustrácie

Joris Hoefnagel: Šarišský hrad, 1617, Galéria mesta Bratislavy

Popis ilustrácie

Mi Jou-žen: Mračné hory, maľba tušom na papieri, pred 1200, Metropolitné múzeum umenia, New York

Popis ilustrácie

Rastislav Podoba: Pracovná plocha, 2018

Text hesla

krajinomaľba, aj krajinárstvo — maliarsky žáner špecializujúci sa na zobrazenie krajiny – prírodného prostredia niekedy doplneného architektúrou a postavami (štafážou); aj umelecké dielo (maľba) s dominantným námetom (hlavným motívom) krajiny; v staršej literatúre aj názov krajinka. Krajinomaľba zobrazuje reálnu (odpozorované prírodné prostredie alebo civilizáciou poznačenú tzv. kultúrnu krajinu) alebo fiktívnu (výtvor invencie autora) krajinu. Žáner krajinomaľby (resp. krajinárstvo) však zahŕňa aj grafickú tvorbu a kresbu. V minulosti sa vo výtvarnom umení v Európe i vo výtvarnom umení rozličných kultúr na viacerých miestach na svete rozvinuli charakteristické umelecké tradície a spôsoby zachytenia prírodných scenérií. Osobitý spôsob stvárnenia krajiny a prírodného prostredia sa vyvinul už v starovekom egyptskom maliarstve. Výsadné postavenie mala krajinomaľba v hierarchii žánrov v tradičnom čínskom výtvarnom umení (→ čínske výtvarné umenie a architektúra), ako aj v Japonsku (→ japonské výtvarné umenie) a v Kórei (→ kórejské výtvarné umenie). V islamskom výtvarnom umení sa špecifické poňatie krajiny uplatnilo najmä v knižnom maliarstve.

V európskom maliarstve pochádzajú najstaršie príklady umeleckých diel s námetom krajiny z obdobia antiky, kontinuálna umelecká tradícia však bola v období stredoveku prerušená a podľa väčšiny historikov umenia sa krajinomaľba ako samostatný žáner vyvinula v 16. stor. (okolo 1520 A. Dürer prvýkrát použil nemecký pojem landschaft = krajina, súčasne sa v talianskej literatúre objavil pojem paese, neskôr paesaggio = krajina). Postupne sa rozvinuli podžánre krajinomaľby, napr. marína, veduta, capriccio a ideálna krajinomaľba.

V antickom umení sa znázornenie krajiny vyskytuje v gréckej nástennej maľbe a v reliéfnom sochárstve obdobia helenizmu (v staršom gréckom antickom umení len veľmi výnimočne, častejšie sú príklady zobrazenia krajiny zachované v etruskej nástennej maľbe). Veľmi obľúbené boli pastorálne krajiny (s pastiermi a so zvieratami v krajine), ktorých obľuba súvisela aj so súdobou poéziou s podobnými námetmi (Theokritos), a najmä posvätné idylické krajiny (s chrámami, posvätnými stromami, oltármi, votívnymi darmi a veriacimi). V antickom rímskom umení sa krajinomaľba stala populárnou v polovici 1. stor. pred n. l. Vyvinulo sa viacero typov, napr. mytologická (s postavami z mytológie), pastorálna, posvätná, architektonická (s iluzívne stvárnenými, často fantastickými stavbami) a tzv. nílska krajinomaľba (inšpirovaná Nílom a jeho flórou a faunou). Uplatnila sa predovšetkým vo forme dekoratívnych iluzívnych fresiek vo výzdobe interiérov, ako aj v mozaike a v sochárstve. Zámerom maliarov bolo o. i. rozšíriť priestor steny (obrazy krajín s postavami boli často rámované a mali formu okien) a sprostredkovať atmosféru vidieka a prírody (fresky v Líviinom dome na pahorku Palatín v Ríme, 30 – 20 pred n. l.). Krajina v silno štylizovanej podobe sa výnimočne objavila aj neskôr v byzantskom umení (mozaika v apside kostola Sant’Apollinare in Classe v Ravenne, 1. pol. 6. stor.).

V období stredoveku sa zobrazenie krajiny na maľbách presadzovalo len postupne, uplatňovalo sa napr. v stvárnení cyklu mesiacov (obľúbené bolo zlaté pozadie). Záujem o naturalisticky poňatú krajinu začal znova vzrastať až v talianskom maliarstve 13. – 14. stor. Krajinomaľba bola až do obdobia renesancie na okraji pozornosti maliarov a slúžila predovšetkým ako doplnok figurálnych výjavov. Vyskytovali sa však ojedinelé výnimky, napr. krajinomaľba zohrávala dôležitú úlohu pri reprezentácii panovníka (freska Dôsledky dobrej vlády od A. Lorenzettiho v Palazzo Publico v Siene, 1338). Za prvé príklady realisticky podaného prírodného prostredia sú pokladané aj knižné maľby (cyklus mesiacov) v rukopisnom kódexe Prebohaté hodinky vojvodu z Berry (okolo 1410 – 16) od bratov z Limburgu. V 15. stor. sa záujem o štúdium viditeľného sveta, ktorý úzko súvisí s pozorovaním prírody, krajiny alebo atmosféry, rozvíjal medzi maliarmi v najprogresívnejších európskych umeleckých centrách (Nizozemsko, Taliansko). Krajina tvorí pozadie významných diel nizozemského maliarstva (Gentský oltár od J. a H. van Eyckovcov, okolo 1423 – 32; Oltár Portinari od H. van der Goesa, 1475 – 78), ktoré v 2. polovici 15. stor. ovplyvnilo aj umeleckú produkciu v iných krajinách, napr. v Nemecku (znázornenie Ženevského jazera na oltárnej maľbe Zázračný rybolov od nemeckého maliara K. Witza, 1444) a v poslednej tretine 15. stor. aj vo Florencii. Panoramatické krajinné pozadie sa objavilo na figurálnych výjavoch i na portrétoch a donátori ho uprednostňovali pred dovtedy obľúbeným abstraktným zlatým pozadím (Portrét Federiga da Montefeltro od Piera della Francesca, po 1472). Výnimočné, s vedeckým prístupom hraničiace kresbové štúdie krajín vytvoril Leonardo da Vinci (Údolie Arna, 1473). Experimenty s krajinným pozadím boli charakteristické aj pre maliarov sienskej školy (Stefano di Giovanni, aj Sasseta, *1392, †asi 1450) a v Umbrii (Pinturicchio, Perugino, Raffael). Nový prístup ku krajine reprezentujú obrazy Gentileho Belliniho (→ Belliniovci), na ktorých krajina (stále je súčasťou figurálnych výjavov, niekedy však už prevažuje) je nositeľkou emócií a sprostredkúva určitú náladu (Sv. Hieronymus, okolo 1480 – 90). Jeho diela ovplyvnili benátskych autorov (Cima da Conegliano, *okolo 1459 – 60, †okolo 1517), ako aj A. Dürera (séria asi 30 krajinárskych akvarelov z prvej cesty do Talianska 1495 – 96) a jeho prostredníctvom i severské umenie. Krátko po 1500 sa krajinomaľba rozvíjala v troch hlavných centrách: pozdĺž horného toku Dunaja, kde vznikla podunajská škola (aj dunajská škola; A. Altdorfer), v Nizozemsku (osobitne v Antverpách), kde flámsky maliar Joachim Patinir (aj Patinier, *asi 1480, †1524) vytvoril veľmi populárny a rozšírený typ tzv. svetovej krajiny (flámsky Weltlandschaft) videnej z vtáčej perspektívy, s množstvom naturalistických detailov i s fantastickými atmosférickými efektmi – vietor, dážď, oblaky (ďalší predstavitelia: P. Brueghel st., → Brueghelovci, F. Bol), a v severnom Taliansku (najmä v Benátkach; Giorgione, D. Dossi, Tizian, P. Veronese). Na vývin krajinomaľby v Taliansku výrazne vplývalo nizozemské umenie, krajinomaľba však bola vnímaná ako okrajový, skôr na pobavenie slúžiaci žáner i ako žáner typický pre umelcov zo severu (zo zaalpských krajín – severne od Álp). V 17. stor. boli hlavnými centrami vývinu krajinomaľby Taliansko (najmä Rím) a Holandsko. V Ríme sa rozvíjal typ racionálne komponovanej klasickej ideálnej krajiny (označovaná ako ideálna krajinomaľba alebo heroická krajinomaľba), za ktorej zakladateľa je pokladaný Annibale Carracci (→ Carracciovci; dielo Krajina s útekom do Egypta, 1600 – 04). Ideálna krajina bola charakteristická prísnou harmóniou a dopĺňaná architektúrou (antické ruiny) i štafážovými figurálnymi scénami s náboženským (biblická krajina) alebo s mytologickým námetom (obľúbené boli výjavy z Metamorfóz od Ovídia i z rímskej histórie). Napriek tomu, že žáner krajinomaľby bol pokladaný za okrajový (vrcholom hierarchie žánrov bola historická maľba), umelci vnímali krajinu ako motív, prostredníctvom ktorého možno vyjadriť ľudské túžby, nálady a pocity. Princípy ideálnej krajiny rozvíjali vo svojich dielach Domenichino, N. Poussin, C. Lorrain, G. Dughet a i. Pastorálne biblické a mytologické krajiny (pre svoju harmonickú atmosféru plnú atmosférických efektov veľmi obľúbené medzi talianskou aristokraciou) maľoval C. Lorrain, ktorý prírodné motívy študoval priamo na rímskom vidieku. K najvýznamnejším krajinárom patril aj Salvator Rosa (*1615, †1673), ktorého diela ešte začiatkom 18. stor. vplývali na krajinomaľbu aj v iných európskych krajinách. Na súdobú krajinomaľbu v Ríme vplývala aj tvorba umelcov zo severu (najmä z Holandska), ktorí v Ríme trvalo alebo dočasne pôsobili (A. Elsheimer). Za zakladateľa novodobej vedutovej maľby (na Slovensku je veduta vnímaná ako topograficky presné zobrazenie mesta, nie krajiny) je pokladaný v Ríme pôsobiaci nizozemský maliar G. Vanvitelli, ktorý vo svojej tvorbe využíval cameru obscuru a zásadne ovplyvnil ďalšie generácie maliarov i grafikov zobrazujúcich krajinu. V Holandsku sa umelci zameriavali na naturalistické štúdie prírody (charakteristický rovinatý holandský vidiek s dobytkom i s figurálnou štafážou) a viac boli diferencované jednotlivé podžánre krajinomaľby, napr. horská, lesná, morská a prímorská krajina. Tematicky sa krajinomaľba delila aj podľa ročných období alebo podľa častí dňa. Naturalistický spôsob štúdia a stvárnenia krajiny, ktorý sa vyvinul v 20. rokoch 17. stor. v Haarleme (→ haarlemská škola), bol ovplyvnený protestantizmom, ktorý zdôrazňoval prírodu ako vyjadrenie hojnosti Božieho stvorenia. K významným predstaviteľom holandskej krajinomaľby v 17. stor. patrili Esaias van de Velde (*1587, †1630), J. J. van Goyen, S. van Ruisdael, W. van de Velde st., W. van de Velde ml., A. J. Cuyp a J. van Ruisdael. Popularita topograficky presného zachytenia mestskej krajiny sa v 18. stor. prejavila v dielach Canaletta (G. A. Canal) a jeho synovca B. Bellotta (aj Canaletto). Zachytenie nálady krajiny ovplyvnenej atmosférickými javmi (tzv. atmosférickej nálady) uprednostňoval v tom období napr. F. Guardi. Z francúzskych autorov vynikol v Ríme pôsobiaci C. J. Vernet, ktorý sa špecializoval na morský typ krajiny (marína). K najvýznamnejším predstaviteľom anglickej krajinomaľby patrili napr. T. Gainsborough, J. Wright a Richard Wilson (*1714, †1782). V 19. stor. obľúbenosť krajinomaľby stúpla. S ideálnou, heroickou krajinou ako médiom subjektívnych pocitov pracoval napr. C. D. Friedrich. Začiatkom 30. rokov 19. stor. sa v tvorbe viacerých autorov, napr. v dielach J. M. W. Turnera, J. Constabla a R. P. Boningtona, objavili nové riešenia zobrazovania krajiny (dramatické atmosférické podanie jednotlivých prvkov, experimentovanie s koloritom). Vo Francúzsku patril k prvým umelcom maľujúcim krajinu priamo v prírode (k tzv. plenéristom) J.-B. C. Corot. V 19. stor. sa formovali aj národné maliarske školy, ktorých predstavitelia maľovali aj monumentálne krajinárske diela (Rusko, USA). Realistické zobrazenie krajiny s jednoduchými motívmi bez pátosu preferovali umelci barbizonskej školy (T. Rousseau, Ch.-F. Daubigny). Plenérizmu citlivému na javový okamih prírodnej skutočnosti sa venovali predstavitelia impresionizmu (C. Monet, A. Sisley) a na takéto poňatie krajinomaľby reagovali aj postimpresionistické smery i viacerí maliari, napr. P. Cézanne a V. van Gogh. V 20. stor. bola krajinomaľba experimentálnym médiom rôznych umeleckých smerov a prúdov, napr. fauvizmu (M. de Vlaminck), expresionizmu (E. Nolde, M. H. Pechstein), kubizmu (G. Braque), futurizmu (U. Boccioni) a surrealizmu (S. Dalí, M. Ernst, Y. Tanguy). V 2. polovici 20. stor. sa záujem o žáner krajinomaľby objavil len sporadicky v dielach niektorých autorov, napr. v dielach land-artu.

Osobitý spôsob stvárnenia krajiny a prírody predstavuje čínska krajinomaľba, ktorá sa v Číne rozvíjala od najstarších čias. Často je pokladaná za najvyššiu formu čínskeho maliarstva a ovplyvnila krajinomaľbu v ďalších krajinách regiónu (Kórea, Japonsko). V čínskej krajinomaľbe vyniká fenomén viacohniskovej (viacúbežníkovej) perspektívy (v obraze neexistuje jedno ohnisko – jeden úbežník, ale viacero úbežníkov), ktorým sa najvýraznejšie odlišuje od eur. maliarstva. Maľby krajín vznikali často v ateliéroch, nesústreďovali sa na prísne realistické zachytenie skutočnosti, ich cieľom bolo skôr zaznamenať plynutie cesty a jej zaujímavé body a vtiahnuť diváka priamo do maľby. S týmto cieľom boli často zobrazované vinúce sa cesty, na ktorých vidno pútnikov. Podkladovým materiálom bol spočiatku najmä hodváb, neskôr rôzne druhy papiera. Najstaršie čínske krajinomaľby pravdepodobne vznikli v období Šiestich dynastií (220 – 589 n. l.), keď začiatkom 5. stor. buddhistický mních, maliar a výtvarný teoretik Cung Ping (Zong Bing *375, †asi 444) napísal esej Úvod do krajinomaľby (Chua šan-šuej sü). Krajinomaľbu v nej definoval ako umenie, ktoré zobrazuje realitu, ale ktorého ciele sú vyššie ako len reálne zachytenie skutočnosti. V tomto období sa krajinomaľba podobne ako čínska maľba začala vo všeobecnosti viazať s taoistickou a buddhistickou filozofiou. Zachovala sa aj krátka esej o krajinomaľbe z 5. stor. pripisovaná kaligrafovi a maliarovi Wang Wejovi (Wang Wei, *asi 415, †453), ktorý je pokladaný za zakladateľa tradície čisto tušovej krajinomaľby bez použitia farieb. Maliarske diela Cung Pinga a Wang Weja sa nezachovali, ich teoretické diela sa však neskôr stali inšpiráciou pre celé generácie umelcov. Najstaršie zobrazenia krajiny sú na figurálnych maľbách, kde tvoria súčasť scenérie, napr. maľby maliara Ku Kchaj-č’a (Gu Kaizhi, *344, †406), ktorému je pripisovaná aj esej o maľovaní krajiny (jeho diela sa zachovali len v kópiách). Počas dynastie Tchang (618 – 907) bol pod vplyvom buddhizmu kladený dôraz predovšetkým na figurálnu maľbu, krajinomaľbe sa venovali dvorní maliari Li S’-sün (Li Sixun) a Li Čao-tao (Li Zhaodao, činný začiatkom 8. stor.), ktorí maľovali v štýle modro-zelenej krajinomaľby (žáner čching-lü-paj, qinglübai; paletu farieb rozšírili o minerálne farby vyrobené z azuritu a malachitu). Iný štýl, ktorý založil básnik a maliar Wang Wej (Wang Wei, *699, †761), prezentoval monochromatickú krajinomaľbu. Koncom vlády dynastie Tchang niektorí zenoví maliari zobrazovali vysoko expresívne krajiny (krajinomaľby ani ich kópie sa nezachovali), za zlatý vek čínskej krajinomaľby je pokladané obdobie Piatich dynastií a desiatich kráľovstiev (907 – 960) až po obdobie dynastie Severný Sung (960 – 1127). Maliari na severe, napr. Ťing Chao (Jing Hao, *okolo 855, †915), Li Čcheng (Li Cheng,*919, †967), Fan Kchuan (Fan Kuan, *okolo 960, †okolo 1030 alebo *990, †1020) a Kuo Si (Guo Xi), zachytávali vysoké pohoria i vrchy, ktoré sa často nachádzali v centre maľby, pričom využívali tmavé odtiene tušu. Používali viacohniskovú perspektívu a vrchy zobrazovali z viacerých možných uhlov. Maliari na juhu, napr. Tung Jüan (Dong Yuan, *okolo 934, †okolo 962) a Ťü-žan (Juran, 10. stor.), zobrazovali mäkkými líniami južnú krajinu, napr. nízke vrchy tiahnuce sa popri riekach, pričom často používali techniku maľby pripomínajúcu skôr akvarel, prevažovali však monochromatické tušové maľby. Počas vlády dynastie Južný Sung (1127 – 1279) vznikla maľba literátov (→ literátske maliarstvo), ku ktorým patrili Su Š’ (Su Shi, nazývaný aj Su Tung-po, Su Dongbo, *1037, †1101), Mi Fu (*1051, †1107) a jeho syn Mi Jou-žen (Mi Youren, *1052, †1107). Maľovali (o. i. aj krajinomaľby) najmä na papier a pred presnou, precíznou maľbou označovanou ako kung-pi (gongbi, maľba prácnym štetcom) uprednostňovali rýchlu skicovitú maľbu nazývanú sie-i (xieyi, záznam ideí). Približne v tomto období dochádzalo k čoraz intenzívnejšiemu prepojeniu maľby a poézie, básne sa stávali súčasťou obrazu. Okrem literátov sa krajinomaľbe venovali aj maliari Ma Jüan (Ma Yuan, *okolo 1160 – 65, †1225), ktorý zvyčajne sústreďoval kompozíciu do jedného rohu obrazu, a Sia Kuej (Xia Gui, *asi 1195, †asi 1224), ktorý bol charakteristický sekerovitými ťahmi štetca (v tvare sekery). Maľby obidvoch autorov boli neskôr často kopírované. V období vlády dynastie Jüan (1279 – 1368) vynikal v krajinomaľbe Čao Meng-fu, známi sú aj štyria majstri dynastie Jüan Chuang Kung-wang (Huang Gongwang, *1269, †1354), Ni Can (Ni Zan, *1301, †1374), ktorého maľby sú príznačné krajinami zobrazenými bez postáv ľudí, Wu Čen (Wu Zhen, *1280, †1354) a Wang Meng (*1308, †1385). V tom čase už mala krajinomaľba oveľa viac symbolicko-poetických a filozofických významov. Počas obdobia vlády dynastie Ming (1368 – 1644) sa rozvíjala naďalej, Taj Ťin (Dai Jin) založil v Chang-čou maliarsku školu profesionálnych maliarov krajiny nazývanú Če (Zhe). Maliar Šen Čou (Shen Zhou) založil maliarsku školu Wu, do ktorej patril aj Wen Čeng-ming (Wen Zhengming). Maliar a výtvarný teoretik Tung Čchi-čchang (Dong Qichang) zaviedol delenie čínskej maľby na severnú a južnú školu. Podľa neho už nebolo možné vytvoriť v čínskej maľbe nič nové, len si vyberať prvky z rôznych starších štýlov a implementovať ich do nového diela. Hoci jeho názor neskôr vyvrátili predstavitelia silnej skupiny individualistických maliarov, bolo zjavné, že na čínsku maľbu začala doliehať vlastná tradícia. Počas vlády dynastie Čching (1644 – 1911/12) sa začala prejavovať únava z tejto tradície. Napriek tomu tradičnou formou tvorilo ešte množstvo maliarov, začala však prevažovať tvorba nezávislých maliarov, ku ktorým patrili napr. Chung Žen (Hong Ren, *1610, †1664) a Kung Siena (Gong Xian), ako aj silní individualisti žijúci v kláštoroch, napr. Ču Ta (Zhu Da, známejší pod menom Pa-ta Šan-žen, Bada Shanren), ktorého preslávili najmä maľby kvetín a vtákov, maľoval však aj krajiny, a Š’-tchao (Shitao, *asi 1642, †asi 1707; pravdepodobne nikdy neprijal mníšske reguly), autor aj výtvarnoteoretického diela, v ktorom kládol dôraz na originalitu tvorby. Krajinomaľbe sa venovali aj maliari Wang Š’-min (Wang Shimin, *1592, †1680), Wang Ťien (Wang Jian, *1598, †1677), Wang Chuej (Wang Hui, *1632, †1717) a Wang Jüan-čchi (Wang Yuanqi, *1642, †1715), neskôr nazývaní Štyria Wangovia, ako aj Wu Li, ktorí boli vo svojej tvorbe (na rozdiel od individualistov) konzervatívnejší. V tomto období sa rozvíjali najmä iné maliarske žánre (maľba kvetín a vtákov, maľba bambusu, maľba kameňov), ktorým sa venovali prevažne zoskupenia nezávislých umelcov neskorších období (Osem čudákov z Jang-čou, Jang-čou pa kuaj; šanghajská škola a i.). Začiatkom 20. stor. bola v Nankingu založená lingnanská škola, ktorej členovia takisto maľovali krajiny. Posledných sto rokov je však v čínskom umení v centre pozornosti figuralistika. K významným maliarom 20. stor., ktorí sa venovali krajinomaľbe, patrili napr. Fu Pao-š’ (Fu Baoshi, *1904, †1965), Li Keran (*1907, †1989) a Wu Kuan-čung (Wu Guanzhong, *1919, †2010).

Na území dnešného Slovenska súviseli začiatky vývoja krajinárskeho žánru s preberaním nizozemských štýlových podnetov v období neskorej gotiky. Inšpiračnými zdrojmi boli grafické predlohy, ktoré v 2. polovici 15. stor. výrazne ovplyvnili šírenie obrazových námetov. Najstaršie príklady prírodných a vedutových motívov sa v podobe krajinárskeho pozadia figurálnych výjavov nachádzajú na neskorogotických retabulových oltároch (hlavný oltár Kostola sv. Mikuláša v Lúčkach pri Kremnici, 80. roky 15. stor.). Rozvoj kníhtlače a grafiky a s tým spojený vznik topografickej literatúry podnietil záujem o zobrazovanie konkrétnych miest (veduta) alebo aktuálnych udalostí odohrávajúcich sa v konkrétnom krajinnom prostredí. Mnohé z týchto diel však nie vždy presne korešpondovali s reálnou situáciou zobrazených miest (krajín alebo udalostí) a mali skôr informačnú hodnotu. Najstaršie známe zachované zobrazenia krajiny z nášho územia pochádzajú z 2. polovice 16. stor., napr. drevorezové zobrazenie Bratislavy v kalendári viedenského vydavateľa Bartholomaea Reysachera (*asi 1527, †1574) z 1554 alebo drevorezový leták korunovácie Maximiliána II. so zobrazením Bratislavy a blízkeho okolia z roku 1563, ktorý slúžil ako predloha pre vedutu Bratislavy na freske v Palazzo Vecchio vo Florencii z roku 1565. Viaceré zobrazenia z územia Slovenska vznikli v súvislosti s vojnami s Turkami v 16. – 17. stor. Patria k nim mnohé najstaršie veduty slovenských miest (Nové Zámky, Komárno), ktoré sú často súčasťou zobrazenia vojenských bitiek (bataillistická grafika). Grafickému alebo maliarskemu dielu slúžila ako predloha prípravná kresba, ktorú umelec vyhotovil priamo na mieste. Pohľady na mestá a pevnosti v Uhorsku (celkove 23, z toho 6 zo Slovenska, napr. kolorovaná medirytina veduty Bratislavy, 1593) obsahuje súbor máp a vyobrazení miest Civitates orbis terrarum od Georga Brauna (*1541, †1662) a Franza Hogenberga (*1535, †1590) vydaný v Kolíne nad Rýnom (6 zv., 1572 – 1617), ktorý patrí k vrcholným dielam európskej topografickej literatúry 16. – 17. stor. Kresbové predlohy grafických listov tohto diela vytvoril v 2. polovici 90. rokov 16. stor. nizozemský miniaturista a kresliar Joris Hoefnagel a rytecky ich spracoval jeho syn Jacob Hoefnagel (→ Hoefnagelovci). K najstarším zachovaným zobrazeniam krajiny patria aj pohľady na Zvolen a Banskú Bystricu z konca 16. stor. od Johanna Willenberga (aj Jan Willenberg, *1571, †1613). Zo 17. stor. sú zachované viaceré veduty miest a pevností z územia Slovenska, ktoré boli vydávané ako ilustrácie v rôznych publikáciách a zvyčajne majú veľkú dokumentárnu hodnotu. K najvýznamnejším patria veduty v diele Theatrum Europaeum (21 zv., 1633 – 1738) od M. Meriana. Z 30. rokov 17. stor. sa zachovala séria kresieb pohľadov na hrady a pevnosti od Johanna Ledentua (*1602, †1654; ako rytiny boli vydávané aj v neskoršom období). V grafickej tvorbe 18. stor. vynikli Friedrich Bernhard Werner (*1690, †1776), ktorý v 30. rokoch 18. stor. vytvoril viaceré prípravné skice, ktoré slúžili ako predlohy rytín Bratislavy (zobrazil aj Devín a Trnavu), a kartograf S. Mikovíni. Maliarske realizácie krajiny boli spočiatku prepájané s inými žánrami (zátišie, portrét, historická maľba). Zo 17. stor. sa zachovalo len niekoľko príkladov, patrí k nim veduta zámku v Bytči na posmrtnom portréte Juraja Turza (1621) od maliara Václava Svobodu pochádzajúceho z Moravy. Z 30. rokov 17. stor. pochádza obraz obliehania Bratislavského hradu cisárskou armádou v roku 1621 od flámskeho maliara Pietera Snayersa (aj Peter Snayers, *1692, †1667), ktorý vznikol v rámci väčšieho maliarskeho cyklu zachytávajúceho udalosti tridsaťročnej vojny (v prípade Bratislavy však Snayers použil nepresnú predlohu). Z 18. stor. sa zachovali dva výnimočné pohľady na hrad Devín a jeho okolie: Krajina s hradom Devín pri ústí Moravy do Dunaja (1752 – 53) od J. Ch. Branda a pohľad na Devín ako súčasť väčšieho cyklu od B. Bellotta (Canaletta; 1759 – 60). Krajinomaľba sa osamostatnila až koncom 18. stor., v duchu preromantizmu sa v tomto období často vyskytovali zobrazenia ideálnej krajinomaľby, prípadne krajiny s historickými výjavmi (historické krajinárstvo). Maliar Karl Philipp Schallhas (*1767, †1797) vyučoval 1795 – 97 historické krajinárstvo na akadémii vo Viedni. Rakúsky umelec Laurenz Janscha (*1749, †1812), ktorý pracoval v duchu klasicizmu, vytvoril na prelome 18. a 19. stor. veľké kresbové panorámy Bratislavy. Stúpol aj záujem o cestovanie a o pohľady na nové, často exotické destinácie, čo výrazne ovplyvnilo i rozvoj krajinárstva. V 19. stor. boli ako litografie vydávané reportážne série (často vo forme albumov) zobrazujúce pohľady na krajinu (mestá, hrady, zámky, kúpele, pamiatky, prírodné scenérie), mnohé z týchto albumov obsahujú aj výjavy zo Slovenska. K ich tvorcom patrili napr. Jozef Anton Lántz (činný v 20. – 30. rokoch 19. stor.), rakúsky maliar a rytec Josef Fischer (*1769, †1822), Karol Ľudovít Libay (*1815, †1888) a Rudolf Alt (*1812, †1905). Krajinu v oblasti Spiša stvárnil maliar J. Caucik, a najmä krajinár pôsobiaci v Levoči Ján Jakub Müller (*1780, †1828); označované aj ako spišské krajinárstvo. Krajinu Spiša maľoval aj K. Marko st., ktorý sa vo svojich dielach ešte pridŕžal foriem idealizovanej, romantickej krajinomaľby. Prírodné, najmä lesné motívy dominovali v dielach maliara a ilustrátora Gusztáva Keletiho (aj Gusztáv Klette, *1834, †1902). Pohľady na Vysoké Tatry sú výrazne zastúpené v dielach maliara Karola Tibélyho (*1813, †1870). V priebehu 19. stor. sa krajinárstvo stalo jedným z najrozvinutejších, ako aj najpokrokovejších odborov výtvarného umenia a okrem profesionálnych výtvarníkov sa mu v rôznych podobách venovali aj amatérski umelci. K významným maliarom krajinárom, ktorí vo svojich dielach zobrazili slovenskú krajinu, patrili Rudolf Lang (*1812, †1884), Alexander (Sándor) Brodszky (*1819, †1901), Karol Vandrák (*1803, †1882), Thomas Ender (*1793, †1875) a Antal Ligeti (*1823, †1890). V poslednej tretine 19. stor. sa výraznejšie začalo presadzovať fotografické zachytenie krajiny či mesta (→ krajinárska fotografia). V krajinomaľbe v tomto období pretrvávala fascinácia prírodným prostredím, ktorá viedla k rozvoju plenérizmu a k zakladaniu umeleckých kolónií. K významným umelcom krajinárom na konci 19. stor. patril aj Ľ. Čordák. Za najvýraznejšieho predstaviteľa krajinomaľby pred 1. svetovou vojnou je pokladaný L. Medňanský, ktorý doviedol krajinomaľbu k modernému výrazu, krajina bola pre neho celoživotnou témou. V období medzi dvoma svetovými vojnami maľoval idealizovanú, do monumentálnej a oslavnej podoby štylizovanú slovenskú krajinu M. Benka. Symbolickej alebo štylizovanej podobe krajinomaľby sa venovali aj J. Alexy, E. Gwerk, Z. Palugyay a M. A. Bazovský. Krajinu, významné pamiatky i mestské prostredie reflektovali vo svojich dielach aj E. Zmeták, Ľ. Fulla a I. Weiner-Kráľ. Od 60. rokov 20. stor. do súčasnosti prevládli vo výtvarnom umení tendencie, ktoré krajinomaľbu zväčša transformovali, a najmä dekonštruovali do rôznych podôb. V 2. polovici 20. stor. krajinu vo svojich dielach zobrazovali J. Bartoš, D. Fischer, M. Kern a i. Obnovený záujem o krajinomaľbu v hyperrealistickej podobe sa prejavil v tvorbe Róberta Bielika (*1963). Krajinomaľbe sa programovo venuje aj maliar Rastislav Podoba (*1975).

Zverejnené 9. apríla 2023.

Krajinomaľba [online]. Encyclopaedia Beliana, ISBN 978-80-89524-30-3. [cit. 2024-02-25]. Dostupné na internete: https://beliana.sav.sk/heslo/krajinomalba