Kracker, Johann Lucas

Kracker [-ker], Johann Lucas, aj Ján Lukáš, aj Krackher, 3. 3. 1719 Viedeň – 1. 12. 1779 Eger — rakúsky maliar pôsobiaci v strednej Európe. Pochádzal z významnej sochárskej rodiny pôvodom z Čiech, sochárom bol aj jeho otec Joseph Kracker. V rokoch 1733 – 40 študoval na akadémii vo Viedni a súčasne od roku 1738 v dielni maliara Antona Herzoga.

Predstaviteľ neskorého baroka, všestranný umelec. Maľoval fresky a oltárne i závesné obrazy. V jeho tvorbe dominujú náboženské témy, bohatá je však aj jeho portrétna činnosť. Od konca 40. rokov 18. stor. pôsobil na Morave, spočiatku v Brne a od roku 1749 v Znojme, kde vytvoril na objednávku (najmä bohatých rehoľných rádov z regiónu) viacero obrazov, napr. hlavný oltárny obraz v Kostole sv. Jána Krstiteľa (okolo 1750), ako aj oltárne obrazy Smrť sv. Petra Veronského a Sv. Ján Nepomucký a nadstavcové obrazy v dominikánskom Kostole nájdenia Sv. kríža (1752 – 56); je aj autorom viacerých oltárnych obrazov vo farských kostoloch v obciach v okolí Znojma (napr. Sv. Jakub v Kostole sv. Jakuba staršieho v Hodoniciach, 1750). V roku 1752 začal pracovať na území dnešného Slovenska pre premonštrátsky rád v Jasove, kde namaľoval freskovú výzdobu refektára prelatúry premonštrátskeho opátstva (Herodesova hostina, Abrahám hostí anjelov). Zvyčajne pracoval paralelne na viacerých projektoch. V rokoch 1754 – 55 vytvoril výzdobu (zachovaná len čiastočne) paulínskeho kostola (dnes Bazilika narodenia Panny Márie) a kláštora vo Vranove nad Topľou, na ktorej spolupracoval s Dominikom Clausnerom (aj Klaussner, Claussner) a Jozefom Zachom; v roku 1776 sa Zach oženil s Krackerovou dcérou Teréziou, čím sa obidvaja stali partnermi a práce realizovali a podpisovali spolu, pričom Zach sa špecializoval na kvadratúru, t. j. na perspektívne zachytené architektonické prvky kompozícií. V roku 1754 namaľoval oltárny obraz Apoteóza sv. Jána Nepomuckého v minoritskom kostole (dnes Kostol najsvätejšieho mena Ježiša a Márie) v Nižnej Šebastovej. V rokoch 1756 – 57 pracoval na výzdobe (fresky, oltárne obrazy) v Bazilike Sedembolestnej Panny Márie v Šaštíne, od roku 1760 na freskovej výzdobe (fresky klenieb hlavnej lode, dvoch bočných kaplniek a empory; namaľoval aj niekoľko oltárnych obrazov) Kostola sv. Mikuláša na Malej Strane v Prahe a pravdepodobne v rokoch 1761 – 62 namaľoval fresky v Kaplnke sv. Tekly v špitálskom Kostole Panny Márie Sedembolestnej Nemocnice sv. Alžbety v Prahe. Od roku 1762 opäť pôsobil v Jasove, kde vytvoril oltárny obraz Krst Krista v Jordáne (1762) v Kostole sv. Jána Krstiteľa, fresky klenieb kostola (cyklus zo života sv. Jána Krstiteľa, 1763), obrazy na bočných oltároch (v súčasnosti silno poškodené) a fresky v tympanónoch na hlavnej fasáde kláštora. V roku 1764 vstúpil do služieb egerského biskupa, grófa Karola Esterháziho, ktorý ho zamestnával až do jeho smrti. Zároveň prijímal aj iné zákazky, v roku 1765 si u neho moravskí premonštráti objednali freskovú výmaľbu Kostola sv. Petra a Pavla a kláštora v Novej Říši (dnes okres Jihlava) a 5 oltárnych obrazov (1766 – 67).

V roku 1768 sa natrvalo usadil v Egeri. V 70. rokoch 18. stor. realizoval množstvo oltárnych obrazov pre kostoly egerskej diecézy (Kostol nanebovzatia Panny Márie v Szihalome, 1771; Kostol sv. Kataríny Alexandrijskej v Egerbakte, 1775), namaľoval aj oltárne obrazy pre kostoly v Oradei (1772) a v Banskej Bystrici (Nanebovzatie Panny Márie a Sv. Trojica vo farskom Kostole nanebovzatia Panny Márie, 1774). V rokoch 1775 – 76 vytvoril fresky v knižnici premonštrátov v Jasove (o. i. freska Apoteóza jasovského opáta Andreasa Sauberera). K jeho neskorým kvalitným dielam patrí (v spolupráci s J. Zachom) výmaľba knižnice biskupského lýcea v Egeri (1778) s netradičnou ikonografiou znázorňujúcou tridentský koncil. V roku 1778 vytvoril aj štyri obrazy pre bočné oltáre v Kostole sv. Márie Magdalény vo Vyšnom Medzeve. K jeho posledným prácam (1778 – 79) patria výzdoba refektára kláštora servitov v Egeri a fresky v zámku De la Motte v Noszvaji (asi 10 km severovýchodne od Egera).

Kracker patril k popredným stredoeurópskym tvorcom na konci obdobia baroka, vo vrcholnej fáze svojej tvorby (1. pol. 60. rokov 18. stor.) odľahčil iluzívnu architektúru figurálnymi kompozíciami, ktoré komponoval do krajiny či do interiérového priestoru; v zobrazení nebeských sfér sa ich jednotlivé časti priezračne presvetľujú. Bol ovplyvnený dielami talianskych umelcov C. Marattu, A. Pozza a G. B. Pittoniho i stredoeurópskymi freskármi a maliarmi, najmä P. Trogerom, D. Granom, F. X. K. Palkom a Michelangelom Unterbergerom. Reagoval aj na estetiku rokoka, vo svojich neskorších prácach sa však už riadil princípmi raného klasicizmu.