Kozincev, Grigorij

Kozincev, Grigorij (Michajlovič), 22. 3. 1905 Kyjev – 11. 5. 1973 Leningrad, dnes Petrohrad — ruský filmový a divadelný režisér a scenárista.

V rokoch 1919 – 20 študoval na súkromnej maliarskej škole Alexandry Alexandrovny Exterovej v Kyjeve, kde v roku 1919 spolu so Sergejom Josifovičom Jutkevičom a Alexejom Kaplerom založil experimentálne divadlo Harlekýn (Arlekin). Od roku 1920 pôsobil v Petrohrade, do roku 1922 študoval na Akadémii umení (dnes Petrohradský štátny akademický inštitút maľby, sochárstva a architektúry I. E. Repina). V roku 1921 spolu s Leonidom Zacharovičom Traubergom a S. J. Jutkevičom napísal manifest excentrického divadla Excentrizmus (Excentrizm) a založil avantgardnú divadelnú skupinu FEKS (Fabrika excentrického herca, Fabrika excentričeskogo akťora). Prudké reakcie a polemiky vyvolali excentrickou inscenáciou divadelnej hry Nikolaja Vasilieviča Gogoľa Ženba (Ženiťba, 1922), v ktorej vystupovali klauni a estrádni umelci. Od roku 1924 sa venoval filmovej tvorbe a až do konca 2. svetovej vojny scenáristicky a režijne spolupracoval s L. Z. Traubergom, pričom obidvaja sa usilovali o experimentálny prístup (pri tvorbe viacerých filmov spolupracovali s Dmitrijom Šostakovičom). Ich prvými spoločnými prácami (v duchu manifestu Excentrizmus) boli groteska Októbrinine dobrodružstvá (Pochoždenija Okťabriny, 1924) a komédia (už bez cirkusových klaunov) Míšovia proti Judeničovi (Miški protiv Judeniča, 1925). V roku 1926 spolu nakrútili prvý dlhometrážny film Čertovo koleso (Čortovo koleso), v ktorom ostrú excentrickosť spojili s obrazom mesta plného zlodejov. V expresionistickom duchu spracovali poviedku N. V. Gogoľa Plášť (Šineľ, 1926), historickú melodrámu z obdobia príprav povstania dekabristov Sprisahanci veľkého diela (Sojuz velikogo dela, aj S. V. D., 1927) a drámu Nový Babylon (Novyj Vavilon, 1929). V roku 1931 nakrútili svoj prvý zvukový film Sama uprostred bielej smrti (Odna, 1931; pôvodne nemý film, ku ktorému bola dodaná zvuková stopa s dialógmi, so zvukmi a s hudbou D. Šostakoviča) o mladej leningradskej učiteľke, ktorá na ďalekej Sibíri bojuje proti zaostalosti a kulakom. Vo filmovej trilógii Maximova mladosť (Junosť Maxima, 1935), Maximov návrat (Vozvraščenije Maxima, 1937) a Sprisahanie (Vyborgskaja storona, 1939) zobrazili tému prerodu leningradského robotníka Maxima na revolucionára a komisára.

Počas 2. svetovej vojny Kozincev nakrúcal hrané skeče pre vojnové žurnály, venoval sa však aj divadelnej réžii (William Shakespeare: Kráľ Lear, 1941; Othello, 1943). Vrchol jeho samostatnej filmovej tvorby (po 1945) predstavujú prepisy klasických diel svetovej literatúry, napr. Don Quijote (Don Kichot, 1957) podľa Miguela de Cervantesa Saavedru, ktorý získal množstvo ocenení (čestné uznanie na MFF vo Vancouveri, 1958) a stal sa vzorom filmového spracovania tohto námetu, ako aj prepisy hier W. Shakespeara Hamlet (Gamlet, 1964) a Kráľ Lear (Koroľ Lir, 1970; čiernobiely) s hudbou D. Šostakoviča, ktoré sa vyznačujú bohatou výpravou, pochmúrnou atmosférou, morálnym posolstvom a dôsledným odstránením patetického nánosu. Kozincev bol aj autorom štúdií o W. Shakespearovi a knihy spomienok a úvah Hlboké plátno (Glubokij ekran, 1971). Nositeľ viacerých ocenení.