kožiarstvo
kožiarstvo — priemyselné odvetvie zaoberajúce sa spracovaním surových zvieracích koží. Technológia spracovania koží sa rozdeľuje na prvovýrobu, ktorá spočíva v úprave surovej kože na useň (spracovaná koža bez chlpov) alebo na kožušinu (spracovaná koža s chlpmi), a na druhovýrobu, pri ktorej sa usne a kožušiny spracúvajú na hotové výrobky.
Keďže koža obsahuje okolo 70 % vody, po stiahnutí na jatkách (kožkovanie) sa musí čo najskôr spracovať alebo konzervovať znížením obsahu vody, aby sa zabránilo hnilobným a rozkladným procesom (→ konzervácia koží). V priemyselnom meradle sa v súčasnosti najčastejšie konzervuje solením chloridom sodným alebo jeho koncentrovanými roztokmi, používa sa aj piklovanie roztokom kyseliny a chloridu sodného.
Proces výroby usní sa delí na spracovanie surových koží na holinu a na činenie (vyčiňovanie), pri ktorom sa holina mení na useň. Podľa zvolených technológií spracovania sa vyrábajú rôzne druhy usní požadovaných vlastností, napr. ircha, semiš (velúr), nubuk (→ useň), box, elk, kordován, safián, hladenica a waterproof. Pri výrobe usní je východiskovou operáciou námok, t. j. namáčanie surových koží vo vode s cieľom odstrániť nečistoty a konzervačné látky a dodať kožiam toľko vody, koľko mali bezprostredne po stiahnutí. Nasleduje lúhovanie vo vodnom roztoku hydroxidu vápenatého a sulfidu sodného, pri ktorom sa chemicky uvoľňuje vrstva pokožky a chlpov, ktoré sa následne odstraňujú mechanicky (odchlpovanie, omykanie). Podkožné tkanivo so zvyškami svalov a blán sa z rubu koží odstraňuje miazdrením. Odstránením chlpov, pokožky a podkožného tkaniva vzniká holina, ktorá sa ďalej mechanicky upravuje štiepaním a egalizáciou (vyrovnávanie hrúbky kože), prípadne orezávaním a krupónovaním (úprava tvaru kože). Nežiaduce látky (hydroxid vápenatý, hydroxid sodný, sulfidy, zvyšky vápenatých mydiel) obsiahnuté v holine po lúhovaní a mechanickom opracovaní sa pred vyčiňovaním odstraňujú odvápňovaním, morením, odtučňovaním a piklovaním, pri ktorých sa ovplyvňuje aj kvalita a vlastnosti materiálu, najmä jeho mäkkosť, ťažnosť či pružnosť. Niektoré procesy spracovania (štiepanie, piklovanie) sa môžu vykonávať vo viacerých fázach výroby (napr. štiepať sa môže holina, medziprodukt po činení, ako aj hotová useň).
Keďže holina ľahko podlieha biodegradácii, na ďalšie technologické spracovanie je potrebné stabilizovať ju činením (vyčiňovaním). Činenie, pri ktorom sa holina spracúva na useň, je najdôležitejším úsekom kožiarskej výroby. Pri činení sa napučané kolagénové vlákna zbavujú vody (odpučiavajú) a zreagovaním s činiacimi látkami vznikajú vlákna s novými vlastnosťami, ktoré sa po odstránení vody nezliepajú, čím sa zachová ich pohyblivosť. Vyčinená useň má svoju pôvodnú vláknitú štruktúru, získanými vlastnosťami sa však podstatne líši od surovej kože: je odolnejšia proti vlhkosti a vode, proti účinkom baktérií, proti rozkladu a mechanickému poškodeniu, po vysušení (prípadne mastení) netvrdne, má trvalú pružnosť, ohybnosť, pevnosť, priedušnosť a dobré tepelné a izolačné vlastnosti. Ako činiace látky sa používajú rôzne anorganické zlúčeniny (najmä soli trojmocného chrómu, zriedkavejšie soli železa, hliníka a zirkónu), organické zlúčeniny (prírodné a syntetické triesloviny, rybí tuk, formaldehyd) alebo ich kombinácia. Približne do začiatku 20. stor. boli najvýznamnejšími činidlami prírodné triesloviny (→ trieslo, → triesločinenie), ktoré sa získavali najmä z kôry alebo z dreva niektorých stromov. V dôsledku pomalej difúzie trieslovín do štruktúry usne bola dĺžka výrobného cyklu pri triesločinení až niekoľko mesiacov. Predovšetkým v súvislosti so zmenou požiadaviek na vlastnosti zvrškov obuvi (vyššia mäkkosť a ťažnosť obuvníckych usní) sa začiatkom 20. stor. začalo viac používať chromočinenie, t. j. činenie soľami trojmocného chrómu (napr. [Cr(H2O)5OH]SO4), čím sa výrobný cyklus skrátil približne na 1 týždeň. Na získanie usní so špecifickými vlastnosťami sa používajú aj iné činidlá, napr. pri výrobe semišu sa holina vyčiňuje rybím tukom a valchuje (vyvíja sa mechanický tlak na zapracovanie tuku do kože; → valchovanie), prípadne sa činí aldehydmi (formaldehyd, glutaraldehyd).
Po vyčinení sa usne nechajú odležať (stabilizácia činidla v štruktúre usne), odstráni sa prebytok vody (lisovanie, predsušenie) a mechanicky sa vyrovnajú prirodzené rozdiely hrúbky (→ postruhovanie, → blanšírovanie, → bufovanie). Nasledujú procesy farbenia a mastenia, pri ktorých usne získavajú charakteristické vlastnosti. Farbí sa vo farbiacom kúpeli alebo natieraním. Usne sa sfarbujú pomalšie ako textílie (sú menej porézne), preto treba pracovať s vyššími koncentráciami farbív. Časť farbiva sa i tak môže viazať nedokonale a zvlášť za vlhka sa ľahko uvoľňuje (tzv. krvácanie farbiva), čo je často sa vyskytujúcou chybou usní vnútorných častí obuvi (stielky, podšívky) a odevníckych usní. Mastením sa usne zmäkčujú, zvyšuje sa ich pevnosť, ťažnosť a ohybnosť a znižuje vodopriepustnosť. Používajú sa tuky a oleje živočíšneho alebo rastlinného pôvodu (napr. hovädzí loj, konské sadlo, rybí tuk, ricínový a repkový olej), mydlá, vosky, minerálne oleje, parafín a i.). V súčasnosti je najbežnejším spôsobom mastenia usní likrovanie, pri ktorom sa používajú vodné emulzie obsahujúce olej, tuk alebo iné mastivo a emulgátor (najčastejšie sulfátové tenzidy). Mastenie sa uskutočňuje ručne alebo strojovo alebo sa usne ponárajú do roztopených tukov. Farbenie a mastenie sa môžu uskutočniť v jednom kúpeli, prípadne sa môžu kombinovať aj s impregnáciou.
Po impregnácii sa vlhké usne strojovo vyrovnávajú (tzv. vyrážanie) a v sušiarňach rôznych typov sa sušia na obsah vody okolo 10 – 12 %. Nasledujú mechanické operácie, pred ktorými sa upravuje obsah vody na približne 30 % (vlhčenie usní; voda pôsobí ako prirodzené zmäkčovadlo). Strojovým mäkčením sa upravuje ohybnosť a ťažnosť usní, napínaním (druhé sušenie usní v napnutom stave) sa plocha usní do určitej miery zväčšuje a následným orezávaním sa upravuje ich tvar. Zjemnenie usní sa dosahuje brúsením, vlasové usne sa brúsia na líci (napr. nubuk) alebo na rube (napr. velúr). Dôležitým krokom záverečnej úpravy usní je apretácia, t. j. povrchová úprava usní s hladkým lícom (napr. boxu). Napokon sa usne vysušia, ich povrch sa vyleští a vyžehlí. Usne s chybami vzhľadu sa upravujú bufovaním alebo sa lisovaním spojeným so žehlením vytlačí umelé líce (→ lícovanie). Hotové usne sa podľa kvality a rozmerov plochy roztriedia.
Procesy pri výrobe kožušín sú podobné ako pri výrobe usní, z koží sa však neodstraňujú chlpy a pokožka; kožušnícka koža (vlastná koža zložená z pokožky a zo zamše) sa nazýva remeň. Surové kože alebo kožky sa aj pri výrobe kožušín máčajú vo vode (námok) a čistia na rube (odstraňujú sa zvyšky blán a svalov v procese miazdrenia). Orezávajú sa z nich kožušnícky bezcenné časti a remeň sa upravuje štiepaním a egalizáciou. Nasleduje proces činenia, ktorým sa zlepšujú vlastnosti remeňa (ťažnosť, pevnosť, odolnosť). Vláčnosť a mäkkosť remeňa vyčinených kožušín sa zlepšuje vtieraním tuku (→ mastenie), remeň sa môže aj valchovať, brúsiť, strojovo mäkčiť a napínať (vyťahovať) do dĺžky a šírky.
Najmä pri menej ušľachtilých kožušinách sa kvôli zlepšeniu ich vzhľadu často používa farbenie (dosahuje sa vzhľad ušľachtilých kožušín alebo sa aplikujú módne odtiene), pred ktorým sa vykonáva mŕtvenie (srsť potom lepšie prijíma farbivo) a bielenie (→ bielenie kožušín a koží). S cieľom získať sýtejšie, rovnomernejšie a stálejšie zafarbenie sa aplikuje morenie. Takmer všetky cennejšie druhy kožušín sa zošľachťujú vytrhávaním pesíkov (→ epilovanie, → rupovanie) a podstrihávaním podsady. V poslednej fáze sa kožušiny upravujú cibrením (→ cibrenie kožušín; nesprávne tríbenie) pomocou suchých pilín, čím sa odstránia nečistoty a srsť sa vyleští a načuchre. Piliny, prach, plsť a uvoľnená a vypadávajúca srsť sa odstraňujú vyklepávaním, vytrepávaním a česaním (→ česanie kožušín). Chlpy sa vyrovnávajú aj žehlením a srsť sa vyrovnáva a fixuje do jedného smeru. Hotové kožušiny sa podobne ako usne triedia podľa kvality a plochy. Zhotovovaním výrobkov z kožušín sa zaoberá kožušníctvo.
Postupy spracovania koží na useň, ktoré sa vyvíjali od praveku, boli známe v rôznych oblastiach sveta. Základné techniky sa už od staroveku používali takmer bez zmien do konca 18. stor., na Slovensku do polovice 19. stor.; → garbiarstvo; spracovaním koží na kožušiny sa zaoberalo kožušníctvo. K jednotlivým odvetviam spracovateľov kože patrilo popri nich aj irchárstvo, kordovaníctvo, čižmárstvo, rukavičkárstvo, remenárstvo a brašnárstvo, sedlárstvo, taškárstvo, ševcovstvo a i. (výrobcovia sa podľa odvetví združovali do cechov). Začiatkom 19. stor. existovala na území dnešného Slovenska manufaktúrna, od 60. rokov 19. stor. továrenská kožiarska výroba (so strediskami najmä v Liptovskom Mikuláši, Bošanoch, Bratislave, Nových Zámkoch, ako aj v Brezovej pod Bradlom, Bytči a i.), na ktorú nadväzovali ďalšie priemyselné odvetvia zamerané na produkciu výrobkov z kože (najmä na výrobu obuvi a koženej galantérie). V súčasnosti pôsobí na Slovensku v oblasti kožiarskeho priemyslu len niekoľko menších firiem.