Kotzebue, August von

Kotzebue [-cebu], August (Friedrich Ferdinand) von, 3. 5. 1761 Weimar – 23. 3. 1819 Mannheim — nemecký spisovateľ a dramatik, otec Otta von Kotzebue.

V rokoch 1777 – 80 študoval právo na univerzite v Jene a Duisburgu, v rokoch 1781 – 90 pôsobil v ruských službách, v roku 1785 bol nobilitovaný, v rokoch 1797 – 98 pôsobil ako riaditeľ Dvorského divadla (dnešné Burgtheater) vo Viedni. Po príchode do Ruska v roku 1800 bol obvinený z jakobínstva a deportovaný na Sibír, cár Pavol I. ho omilostil (skúsenosť opísal v memoároch Najpozoruhodnejší rok môjho života, Das merkwürdigste Jahr meines Lebens, 2 zv., 1801) a v roku 1801 sa stal riaditeľom nemeckého divadla v Petrohrade. V roku 1802 sa vrátil do Nemecka, v rokoch 1803 – 06 vydával v Berlíne časopis Der Freimüthige (Úprimný), v ktorom kritizoval romantizmus a útočil na Johanna Wolfganga Goetheho. Od roku 1813 pôsobil ako ruský generálny konzul v Königsbergu (dnes Kaliningrad) a v roku 1817 sa presťahoval do Weimaru ako spravodajca cára Alexandra I. Pavloviča. Ako domnelého ruského špióna a zradcu vlasti ho zavraždil člen študentského spolku burschenschaft Karl Ludwig Sand (*1795, †1820), v dôsledku čoho boli vydané Karlovarské uznesenia (Karlsbader Beschlüsse) zavádzajúce v krajinách Nemeckého spolku ostrú cenzúru.

Kotzebue sa presadil najmä ako dramatik. Na prelome 18. a 19. stor. patril k najpopulárnejším autorom tej doby (napísal viac než 200 divadelných hier), známy bol aj mimo Európy. Jeho hry, v ktorých sa objavovali chúlostivé sexuálne motívy (hermafroditizmus, homosexualita) a nemravné chúťky postáv neraz kontrastujúce s dobovými morálnymi zásadami, boli najmä pre ich frivolnosť odsudzované moralizátorskou kritikou. Za naoko banálnymi erotickými narážkami sa však skrývali závažné témy, napr. rozvrat manželstiev (Ľudská nenávisť a pokánie, Menschenhass und Reue, 1788), problémy slobodných matiek a ich detí (Slnečná panna, Die Sonnen-Jungfrau, 1789) či ničivý vplyv peňazí na lásku ústiaci do dvojitej svadby (Mučenícka smrť, Der Opfertod, 1796).

Jeho ďalšia tvorba je tematicky mimoriadne diferencovaná. V hre Gróf Beňovský alebo Sprisahanie na Kamčatke (Graf Benjowsky oder die Verschwörung auf Kamtschatka, 1794) inšpirovanej životom slovenského dobrodruha a cestovateľa Mórica Beňovského zobrazil príbeh hrdinu, ktorý je deportovaný do vyhnanstva na sibírsky polostrov a za dramatických okolností sa mu podarí zachrániť skupinu spoluväzňov z potápajúcej sa lode, čím si po návrate do vlasti vydobyje slávu a uznanie. V hre Čierni otroci (Die Negersklaven, 1794) pranieroval represívny vzťah medzi panstvom a služobníctvom, hoci napokon zvíťazí utopistický ideál lásky vyvierajúci z prelínania osvietenstva a sentimentalizmu. V jednoaktovke Hyperborejský somár alebo Dnešné vzdelanie. Drastická dráma a filozofická komédia pre mládež (Der hyperboreeische Esel oder Die heutige Bildung. Ein drastisches Drama, und philosophisches Lustspiel für Jünglinge, 1799) parodoval romantickú diferenciáciu literatúry na formálne cizelovanú poéziu a fabulačne orientované zábavné žánre, ktoré sám reprezentoval; jej hlavný hrdina vyrástol z tradície commedie dell’arte, pre ktorú je príznačná nedostatočná motivácia deja.

Charakteristickým prvkom Kotzebueových diel sú zákulisné ľúbostné intrigy sprevádzané okázalými audiovizuálnymi efektmi umocňujúcimi dejový zvrat (burleska Zmätok nad zmätok, Der Wirrwarr, oder der Muthwillige, 1802; slov. 1929). Úspech si získal aj komédiou Nemeckí malomeštiaci (Die deutschen Kleinstädter, 1802) vykresľujúcou typické kocúrkovské pomery v provinčnom mestečku. Na pozadí životného štýlu malomeštiakov, ktorý je plný resentimentu kombinovaného s korupciou, protekcionárstva a patologickej honby za titulmi, tematizoval sociálne neistoty v napätej atmosfére politických a ekonomických zmien na prelome 18. a 19. stor. Touto hrou ovplyvnil aj slovenského dramatika Jána Chalupku, ktorý sa pri názve dejiska väčšiny svojich hier (Kocúrkovo) inšpiroval Kotzebueovým novotvarom Krähwinkel symbolizujúcim obmedzený spôsob myslenia malomeštiakov. Napr. vo veselohre Orgány mozgu (Die Organe des Gehirns, 1805) svojhlavý frenológ doktor Miecha (Herr von Rückenmark) rozhoduje podľa rozmerov lebky o pracovnom pomere zamestnanca či o voľbe nevesty. V hre Samovrahovia (Die Selbstmörder, vydaná 1816 v 53. zv. zbierky Kotzebueovo divadlo, Theater von Kotzebue) podal pomocou komediálnych prvkov na príklade vykorisťovaného roľníka a životom znechuteného mešťana, ktorí si navzájom prekážajú pri pokuse o samovraždu, cynickú kritiku kapitalizmu. Väčšina Kotzebueových diel má však šťastný koniec. Víťazí v nich osvietensky optimistická viera v prospešnosť kultúrnej diferenciácie prinášajúca človeku novú identitu (prejavuje sa o. i. vysokou frekvenciou sobášov medzi protagonistami z rozdielnych sociálnych, etnických a náboženských pomerov).