kostol

Text hesla

kostol [lat.] — sakrálna budova určená na verejné kresťanské bohoslužby a na vykonávanie ďalších obradov, ako aj na súkromné modlitby jednotlivcov. Menšie samostatné sakrálne objekty alebo malé sakrálne priestory integrované v budovách kostolov alebo v profánnych stavbách sa nazývajú kaplnky.

Termín kostol používaný v slovenskom jazyku pochádza z lat. castellum (malá pevnosť, hrad; pôvodne opevnené hradisko s kostolom, neskôr kostol), synonymickým pomenovaním kostola v slovenčine je chrám, pričom termín kostol sa používa na označenie rímskokatolíckej alebo protestantskej sakrálnej stavby a chrám na označenie sakrálnej budovy gréckokatolíckych a pravoslávnych cirkví (cirkví byzantského obradu); tieto kostoly (chrámy) sa cirkevnoslovansky nazývajú aj cerkvi. Ako chrámy sa však označujú aj významné kostoly rímskokatolíckej cirkvi (napr. Chrám sv. Petra v Ríme). V niektorých kresťanských cirkvách sa budovy (priestory) určené na bohoslužby nazývajú modlitebne (napr. v Cirkvi adventistov siedmeho dňa).

Kresťanské kostoly sa začali budovať na základe duchovnej interpretácie kostola (chrámu) ako symbolu Božieho príbytku, kde sa stretáva spoločenstvo cirkvi (kresťanské spoločenstvo; → eklézia, význam 2); preto je v niektorých jazykoch pomenovanie kostola totožné s termínom cirkev (napr.: novogr. ekklisia, špan. iglesia, tal. chiesa, angl. church, nem. Kirche, rus. cerkov). Každý kostol je možné vnímať vo dvoch rovinách – symbolickej a funkčnej. V symbolickej rovine je súhrnom symbolov, vo funkčnej rovine tvorí predovšetkým rámec liturgie (jeho architektonická štruktúra zodpovedá dynamike kolektívnej modlitby). Obidve roviny sú neoddeliteľne späté (napr. najčastejšie sa vyskytuje pôdorysné usporiadanie v tvare kríža). V symbolickej rovine predstavuje kostol model kozmu i ľudského mikrokozmu, spravidla je orientovaný podľa osi západ – východ, t. j. smerom k vychádzajúcemu Slnku (symbolu vzkrieseného Krista a nádeje), pričom vstup sa nachádza na západe (v západnom priečelí). Táto orientácia umožňuje, aby do kostola vstupovali prvé (z východu) i ako posledné (zo západu) slnečné lúče. Poloha kostola vzhľadom na svetové strany zároveň symbolizuje smerovanie ľudstva v ústrety sláve Kristovho návratu. Západné priečelie môže byť poňaté reprezentačne a máva bohatú výzdobu. Vchádza sa ním do chrámovej predsiene (pronaos, → nartex) – miesta, kde sa v minulosti zdržiavali katechumeni a kajúcnici či osoby hľadajúce azyl; obdobou je podvežie (tzv. babinec, aj pitvor, pritvor; dnes často koncipovaný ako zádverie). Za predsieňou nasleduje priestor na zhromažďovanie laických veriacich (zvyčajne označovaný ako loď), na východnej strane kostola (chrámu) sa nachádza vyvýšený priestor určený pre kňazov, presbytérium (nazývaný aj svätyňa, kňazište, chór; chór pôvodne predstavoval samostatný priestor určený pre kňazov, rehoľníkov, príp. aj pre spevácky zbor, postupne splynul s presbytériom; → chór, význam 1), kde kňazi počas bohoslužby vykonávajú obradné náboženské úkony (v kostoloch byzantského obradu nazývaný oltár). Táto základná dispozícia, podľa ktorej sú situované hlavné časti kresťanského kostola (chrámu), sa od najstarších čias takmer nemení.

Podľa pôdorysného usporiadania sa budovy kostolov (chrámov) delia na pozdĺžne a centrálne, vyskytujú sa však i zmiešané formy. Pozdĺžne stavby (longitudálne), ktoré sa stavali najmä na kresťanskom Západe, vychádzajú z rímskej profánnej baziliky. Ich pôdorys má tvar obdĺžnika a hlavnými časťami sú presbytérium a chrámová loď (aj loď; priestor určený na zhromažďovanie veriacich), pričom podľa počtu lodí sa rozlišuje jednoloďový (sálový), dvoj-, troj- a viacloďový kostol. Pri viacloďových kostoloch sa stredná loď, ktorá býva najširšia a najvyššia (v prípade baziliky), označuje ako hlavná. Pozdĺžne kostoly mali často pôdorys v tvare latinského kríža, ktorý vznikol vložením transeptu (priečnej lode) kolmo medzi hlavnú loď, bočné lode a presbytérium. Základným typom pozdĺžneho kostola je bazilika a jej varianty, napr. pseudobazilika (trojloďový kostol s prevýšenou strednou loďou, ktorá má vlastnú strechu, nemá však priame osvetlenie, osvetľovaná je cez okná bočných lodí), ďalšími druhmi sú halový kostol, kam sa zaraďuje aj pseudohalový kostol (trojloďový kostol, ktorý má prevýšenú strednú loď, pričom všetky tri lode majú spoločnú strechu). Dvojpodlažný kostol sa nazýva dvojitý kostol. Centrálne stavby (→ centrála) vychádzajú z architektúry Chrámu Božieho hrobu v Jeruzaleme i z ranokresťanských kruhových martýrií a uplatňujú sa najmä na kresťanskom Východe. Najčastejšie majú pôdorys v tvare kruhu (napr. rotunda) a kruhu vpísaného do štvorca alebo do elipsy, mávajú však aj oktogonálny pôdorys, pôdorys gréckeho kríža, trojlístka (→ trikoncha) alebo štvorlístka (→ tetrakoncha). Sú postavené na princípe stredovej (centrálnej) súmernosti, t. j. na pôdoryse s dvoma spravidla rovnako dlhými a vzájomne symetrickými osami, hlavný oltár sa zvyčajne nachádza v apside, stredná (centrálna) časť, v ktorej sa zhromažďujú veriaci (loď), je spravidla prekrytá kupolou.

Kostoly sa v závislosti od obdobia, regiónu, štýlu a účelu budovali najmä z nekresaného a kresaného kameňa, z tehál (v kombinácii s ušľachtilými stavebnými materiálmi) a z dreva (→ drevené kostoly). V minulosti boli často ohradzované múrom, pričom priestor okolo nich bol pokladaný za posvätný a využíval sa na pochovávanie. Mohli plniť aj svetské funkcie, napr. obranné (opevnený kostol, nazývaný aj kostolný hrad, sa často nachádzal na hradiskách), poskytovať ochranu (azyl) prenasledovaným alebo slúžiť na cirkevnopolitické účely (ako korunovačný kostol, napr. Dóm sv. Martina v Bratislave či Westminsterské opátstvo v Londýne v Spojenom kráľovstve), ich súčasťou mohla byť aj klenotnica, prípadne knižnica v špeciálnej prístavbe k budove kostola. Výzdoba interiéru a exteriéru kostolov výtvarnými dielami (obrazy, sochy, nástenné maľby, mozaiky, tapisérie) sa uplatňuje od najstarších čias (figurálne sochárske diela vo väčšej miere až od 12. stor.) a úzko (tematicky) súvisí s patrocíniom kostola, prípadne s jeho dejinami alebo s dejinami diecézy. Umelecké diela umiestňované v kostole mali najmä v minulosti predovšetkým didaktickú funkciu (biblia pauperum) a podobne ako architektúra kostola aj funkcia a formy výtvarnej výzdoby boli určené teologickými predpismi a odporúčaniami (napr. v novoveku odporúčaniami tridentského koncilu, 1545 – 63). V určitých obdobiach sa pri koncipovaní výzdoby používali ikonografické motívy, z ktorých viaceré sa uplatňovali počas stáročí (napr. v krížení lode a transeptu boli umiestnené obrazy štyroch evanjelistov). Výzdoba interiéru (fresky, nástenné maľby, štuky) je sústredená predovšetkým na hlavný oltár a jeho okolie, ako aj na bočné oltáre a stropy. Jej súčasťou sú aj hnuteľné (prenosné) predmety ako liturgické nádoby a zvyčajne náročne umelecky stvárnené relikviáre. Súčasťou interiéru kostolov boli v minulosti aj umelecky stvárnené náhrobky, náhrobné platne, epitafy a mortuáriá.

Spočiatku, v ranokresťanskom období, sa veriaci schádzali na spoločné modlitby v súkromných domoch, ktoré sa postupne upravovali na komunitné centrá (napr. kresťanský komunitný dom nájdený v Dura-Europos v Sýrii, vybudovaný 200 – 230). Prvé kostoly ako miesta zhromažďovania sa veriacich sa začali stavať za vlády Konštantína I. Veľkého, keď bolo kresťanstvo zrovnoprávnené s ostatnými náboženstvami (→ Milánsky edikt, 313); viaceré vznikli z jeho iniciatívy a z iniciatívy jeho matky, cisárovnej Heleny (→ ranokresťanská architektúra a výtvarné umenie). Rozdelenie kresťanstva na východné a západné v 1. tisícročí n. l. spojené aj so sformovaním sa odlišných liturgických obradov na kresťanskom Východe a Západe sa následne odzrkadlilo i na vývoji sakrálnej architektúry.

Architektúra kostolov na kresťanskom Západe (katolíckych, resp. od reformácie rímskokatolíckych a protestantských) sa menila v závislosti od vývoja architektonických slohov, stavebných techník a technológií, ako aj od vierouky jednotlivých konfesií. Dominovali pozdĺžne (longitudálne) stavby, ale stavali sa aj kostoly s centrálnym pôdorysom. Príkladom zachovaného kostola z predrománskeho obdobia (→ predrománska architektúra; 6. – 10. stor.) je napr. kaplnka falce (dnes centrálna časť dómu) v Aachene (okolo 800; 1978 dóm zapísaný do Zoznamu svet. dedičstva UNESCO). Románske kostoly (→ románska architektúra) boli na východnej strane zakončené apsidou, kde sa nachádzal hlavný oltár. Ich súčasťou bola dvojica veží, v ktorých sú umiestnené zvony. Pod vyvýšeným presbytériom (svätyňou) sa zvyčajne nachádzala krypta určená na pochovávanie svätcov i významných cirkevných a svetských osôb. K významným románskym kostolom patria napr. vo Francúzsku kláštorný kostol v Cluny (koniec 11. stor., nezachovaný), v Taliansku Katedrála (dóm) nanebovzatia Panny Márie v Pise (1064 – 1118; 1987 zapísaná do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO), v Anglicku katedrála v Durhame (budovaná 1093 – 1133 v štýle anglo-normanskej románskej architektúry, → normanský štýl; 1986 zapísaná do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO). Na Slovensku patril k najstarším kostolom nezachovaný Pribinov kostol postavený okolo 828 v Nitre, k najstarším zachovaným patria Rotunda sv. Juraja v Nitrianskej Blatnici (2. štvrtina 9. stor.), Kostol sv. Margity Antiochijskej v Kopčanoch (9. – 10. stor.), Kostol sv. Juraja v Kostoľanoch pod Tribečom (najneskôr 1. polovica 11. stor.), Rotunda sv. Juraja v Skalici (11. stor., neskôr goticky a barokovo prestavaná), emporový Kostol sv. Michala archanjela v Dražovciach (základy z polovice 11. stor.) a i.

Charakteristickými znakmi gotických kostolov budovaných asi od polovice 12. do polovice 16. stor. sú vertikálnosť, oporný systém, lomený oblúk a rebrová klenba. K najvýznamnejším príkladom gotickej architektúry patrí katedrála (význam 2), napr. katedrála Notre-Dame v Paríži budovaná od roku 1163. Od 11. stor. boli zvyčajne pri vchode do kostola umiestňované krstiteľnice, v 12. – 13. stor. sa začali v presbytériu v stene vľavo od hlavného oltára budovať uzamykateľné niky (→ sanktuárium), ktoré boli určené na uschovávanie eucharistie a mohli mať (najmä v období neskorého stredoveku) podobu monumentálnej vežovej mikroarchitektúry (→ pastofórium). K príkladom gotických kostolov na Slovensku patria farský Kostol sv. Jakuba v Levoči (od 1. tretiny 14. stor., dokončený pred 1400), Kostol sv. Mikuláša v Trnave (okolo 1380), Dóm sv. Martina v Bratislave (14. – 15. stor.) a Dóm sv. Alžbety v Košiciach (po 1400).

Významnú úlohu v kultúrnom a duchovnom vývoji, ako aj v architektúre sakrálnych stavieb v západnej a strednej Európe zohrala renesancia (koniec 14. – zač. 17. stor.), ktorá sa pri stavbe budov usilovala aplikovať antické (najmä rímske) vzory. Kostoly sa vyznačovali jednoduchosťou geometrických tvarov a pravidelnosťou proporcií, zvyčajne mali valenú klenbu a kupolu, gotické lomené oblúky boli nahradené kruhovými, dvere a okná mali jednoduché obdĺžnikové tvary. K najvýznamnejším patria stavby F. Brunelleschiho (napr. dóm Santa Maria del Fiore vo Florencii, 1420 – 36) a D. Bramanteho (napr. pôvodný, ale len sčasti realizovaný návrh Chrámu sv. Petra v Ríme).

Úsilie o obnovu cirkvi vyústilo v období renesancie (chápanej ako historická epocha) do reformácie (1517) a následne do vzniku ďalšieho kresťanského smeru, protestantizmu, čo prinieslo nový pohľad na úlohu kostola i na jeho architektúru, najmä na jeho vnútorné usporiadanie. Archetypom protestantských kostolov (prvým protestantským kostolom vôbec) sa stala kaplnka (Schlosskirche; vybudovaná 1532 – 44; 5. októbra 1544 posvätená M. Lutherom) na zámku Hartenfels v Torgau v Nemecku postavená podľa základného princípu protestantskej bohoslužby – prenesenia ťažiska z omšových obradov na hlásanie Božieho slova, na kázeň. Dôležitý prototyp jednoloďového chrámu s valenou klenbou sformovali počas protireformácie jezuiti, ktorých hlavný kostol, Il Gesù v Ríme (G. Vignola, priečelie G. della Porta, 1568 – 73), je pokladaný za vzor jezuitských aj iných barokových sakrálnych stavieb. Jeho dispozícia (napr. jednotný priestor sústredený na hlavný oltár) je výrazom zmien v katolíckej liturgii po tridentskom koncile (1545 – 63) vychádzajúcich z úsilia o väčšie zapojenie laikov do účasti na liturgii. Barokové kostoly sa vyznačujú bohatým dekorom interiérov i fasád. Na Slovensku patria k významným barokovým kostolom napr. univerzitný kostol (Katedrála sv. Jána Krstiteľa, posvätená 1637) v Trnave, Kostol sv. Jána z Mathy (aj Kostol Sv. Trojice, Kostol Najsv. Trojice, trojičný, 1717 – 25) v Bratislave, neskorobarokový Kostol sv. Jána Krstiteľa (1745 – 66, F. A. Pilgram) v premonštrátskom opátstve v Jasove, ako aj viaceré drevené gréckokatolícke kostoly na východnom Slovensku, napr. Chrám sv. Bazila Veľkého (1658) v Bodružale, a drevené evanjelické artikulárne kostoly, napr. v Hronseku (1725 – 26) či v Paludzi (1693; neskôr prenesený do Sv. Kríža).

Na antické umenie opäť nadviazal klasicizmus (1760 – 1830), k významným príkladom uplatnenia klasicizmu v sakrálnej architektúre patria napr. Panthéon v Paríži (1764 – 90, J. G. Soufflot) a Katedrála Kazanskej ikony Matky Božej (1801 – 11, A. N. Voronichin) v Petrohrade, na Slovensku Veľký evanjelický kostol (1776) a Malý evanjelický kostol (1778) v Bratislave. Návratom k predchádzajúcim architektonickým slohom boli kostoly budované v 2. polovici 19. a začiatkom 20. stor., napr. v duchu eklekticizmu bol postavený nový evanjelický a. v. kostol v Kežmarku (1872 – 94, T. E. von Hansen), príkladom neoslohov sú napr. neoklasicistická Bazilika sv. Štefana (1851 – 1905) v Budapešti a neogotická rímskokatolícka Katedrála sv. Patrika v New Yorku (1879), na Slovensku napr. veža rímskokatolíckeho Kostola nanebovzatia Panny Márie (1894) v Spišskej Novej Vsi. Príkladom katalánskeho modernizmu je (dodnes budovaný a nedokončený) kostol Templo de la Sagrada Familia (od 1884, A. Gaudí) v Barcelone. V duchu secesie bol postavený napr. rímskokatolícky Kostol sv. Alžbety (Modrý kostolík; 1909 – 13, Ö. Lechner) v Bratislave.

Súčasná architektúra kostolov (od 20. stor.) je inšpirovaná modernými smermi a novými technologickými postupmi. K významným stavbám patria napr. kaplnka (1953 – 55, Eero Saarinen) v areáli Massachussettského technologického inštitútu v Cambridgei v USA, kaplnka Notre-Dame-du-Haut (1954, Le Corbusier) v Ronchampe vo Francúzsku, pravoslávny kostol (1956 – 58; A. Aalto) vo štvrti Vuoksenniska v Imatre vo Fínsku, Metropolitná katedrála Panny Márie z Aparecidy (port. Catedral Metropolitana Nossa Senhora Aparecida; 1970, O. Niemeyer) v Brazílii, Katedrála vzkriesenia (fr. Cathédrale de la Résurrection; 1992 – 95, M. Botta) v Évry vo Francúzsku a Kostol Boha milosrdného Otca (tal. Chiesa di Dio Padre Misericordioso; aj Jubilejný kostol; 2003, R. Meier) v Ríme v Taliansku.

Vznik a fungovanie rímskokatolíckeho kostola vychádza v súčasnosti zo zmien v liturgii prijatých na 2. vatikánskom koncile (1962 – 65) a striktne sa riadi pravidlami kánonického práva, pričom vychádza z teologického chápania kostola ako miesta Božej prítomnosti medzi ľuďmi, kde sa koná liturgia a prednášajú sa spoločné i súkromné modlitby. Každý kostol má svoje zasvätenie (→ patrocínium), napr. svätcovi, udalosti z biblických či z cirkevných dejín (nanebovstúpenie Pána, povýšenie Sv. kríža) alebo priamo Bohu, vtedy má zasvätenie formu niektorého z Božích mien a označení (Najsvätejšia Trojica, najsvätejší Spasiteľ). Pred používaním ho diecézny biskup posvätí alebo požehná (požehnanie môže vykonať aj biskupov delegát), o čom sa vystavuje písomný doklad (→ posvätenie). Kostol patrí medzi verejné budovy, osobitosťou architektonickej formy a sakrálnym účelom sa však odlišuje od sekulárnych stavieb (ak je celý alebo z veľkej časti zničený alebo ak sa právne odovzdá na profánne účely, posvätenie alebo požehnanie stráca). Najdôležitejšia časť jeho interiéru, presbytérium (aj svätyňa, chór), je architektonicky vyzdvihnutá a nachádza sa na jeho východnej strane. V strede presbytéria je hlavný oltár so svätostánkom (tabernákulum; môže byť umiestnený aj samostatne mimo hlavného oltára), v ktorom sa uschováva eucharistia pod spôsobom chleba. Od 2. vatikánskeho koncilu je v presbytériu umiestnený aj obetný stôl, pri ktorom kňaz obrátený tvárou k veriacim slúži liturgiu, prípadne aj abakus (stôl, na ktorý sa ukladajú predmety používané pri bohoslužbách) a sedadlo (sedes) pre celebranta (kňaza), v katedrále v strede záveru presbytéria je vyvýšené biskupské kreslo katedra, v kláštornom kostole, ako aj v katedrále sú sedadlá pre kanonikov, rehoľníkov a asistentov stally. Na prechod okolo presbytéria poza hlavný oltár pri púťach alebo pri procesiách slúži chórová ochodza (ambit, lat. deambulatorium), ktorá nemusí byť architektonicky odlíšená, v gotických katedrálach býva obklopená vencom kaplniek. Na presbytérium nadväzuje jedna alebo viacero chrámových lodí určených pre laikov a vybavených lavicami, pričom presbytérium býva od lode oddelené víťazným oblúkom, chórovým zábradlím alebo chórovou prepážkou (lat. cancelli). Na ľavej alebo na pravej strane hlavnej lode v blízkosti presbytéria (alebo na rozhraní presbytéria a lode) bývala (a v mnohých starších kostoloch dodnes je) umiestnená kazateľnica, ktorá je od 2. vatikánskeho koncilu nahradená vo svojej liturgickej funkcii jednoduchým rečníckym pultom nazývaným ambona. Na ľavej alebo na pravej strane presbytéria sa zvyčajne nachádza stavebne oddelená sakristia (nie je súčasťou presbytéria) slúžiaca na úschovu bohoslužobných predmetov a liturgických kníh i na prípravu celebrantov. Na stranách chrámovej lode môžu byť vybudované kaplnky s bočnými oltármi, k výbave kostola patria aj krstiteľnica a spovednice (konfesionály). Na západnej strane lode sa môže nachádzať empora (tzv. emporový kostol) alebo galéria, kde je umiestnený organ a vystupuje tam chrámový zbor (v súčasnosti sa toto miesto zvykne označovať ako chór alebo organový chór). Nad krížením lodí a transeptu môže stáť vežička s malým zvonom slúžiacim na zazvonenie po prepodstatnení chleba a vína nazývaná sanktusník.

V rímskokatolíckej cirkvi sa kostoly hierarchicky delia na katedrálne, farské a filiálne. Katedrálny kostol (katedrála) je teologicky pokladaný za materský chrám všetkých kostolov v diecéze, preto sa v ňom konajú o. i. špecifické pontifikálne bohoslužby (svätenie posvätných olejov na Zelený štvrtok, udeľovanie všetkých stupňov kňazstva, pohreb zosnulého biskupa). Ak má miestny biskup vyššiu hodnosť, katedrála preberá tento titul (napr. metropolitná katedrála, patriarchálna katedrála). Pri katedrálnych i niektorých nekatedrálnych kostoloch ustanovených do roku 1983 boli zriaďované kapituly ako kolégiá kanonikov; nekatedrálny kostol v diecéze, pri ktorom existuje kolegiátna kapitula, sa nazýva kolegiátny kostol. Architektonicky významný kostol sa niekedy nazýva dóm (Dóm sv. Martina v Bratislave, Dóm sv. Alžbety v Košiciach). Farský kostol spravuje farár a je centrom života miestnej cirkvi, farnosti, do ktorej môžu patriť aj ďalšie (pobočné, vedľajšie) filiálne kostoly v blízkych obciach alebo v priľahlých obytných štvrtiach. Iné kostoly s vlastným kňazom alebo kňazmi (cintorínske, seminárne, opátske, kláštorné, pútnické, kalváriové, v minulosti aj špitálne) môžu mať, ak nie sú farské, ustanoveného samostatného rektora kostola (rektorátny kostol). Významné pútnické kostoly dostávajú čestné tituly svätyňa (sanktuárium), pričom miestni biskupi im udeľujú titul diecézna, národná (na Slovensku len Bazilika Sedembolestnej Panny Márie v Šaštíne-Strážach; od 1964) a medzinárodná (Sanktuárium Božieho milosrdenstva v Krakove v Poľsku) svätyňa. Niektorým významným chrámom pápež udeľuje titul bazilika maior (napr. Chrám sv. Petra v Ríme) a bazilika minor (na Slovensku napr. Bazilika Sedembolestnej Panny Márie, 1736 – 62, v Šaštíne-Strážach). Zo súkromnej iniciatívy darcov (ako prejav poďakovania Bohu) vznikali v minulosti tzv. votívne kostoly.

Protestantské kostoly, t. j. evanjelické a. v. (luteránske), reformované (kalvínske), ale napr. aj presbyteriánske, ktoré vychádzajú z kalvinizmu, sa budovali približne od polovice 16. stor. a ich architektúra vychádza z reformačnej idey duchovného zhromaždenia kazateľa a veriacich orientovaných výhradne na Božie slovo a sviatosti. Ich formálnymi znakmi sú architektonická jednoduchosť, priestrannosť, strohosť výzdoby a svetelná i akustická jasnosť (kalvínsky kostol je ešte strohejší). Charakteristické sú veľké okná a interiér s minimálnou výzdobou. Zvyčajne majú podobu priestrannej haly s loďami rovnakej výšky, stĺpy deliace interiér na lode nesú zároveň zvyčajne emporu, ktorá môže byť na troch stranách interiéru (niekedy je dvojpodlažná, aby sa zmestil väčší počet veriacich). Keďže M. Luther zastával názor, že všetci ľudia sú si pred Bohom rovní, nejestvuje v nich žiadna architektonická bariéra medzi kňazmi a laikmi, kazateľnica je posunutá na jednu stranu a dopredu bližšie k veriacim, aby opticky nekonkurovala oltáru, kde sa prisluhuje sviatosť večere Pánovej. Centrom evanjelického kostola je kazateľnica, je v ňom jeden oltár, ktorý je vysunutý do priestoru lode (kazateľnica môže byť umiestnená aj nad oltárom), a krstiteľnica (môže byť, podobne ako v kaplnke na zámku Hartenfels, aj prenosným prvkom v interiéri); centrom kalvínskeho kostola sú kazateľnica a krstiteľnica (chýba oltár, resp. je nahradený jednoduchým stolom na vysluhovanie večere Pánovej). V protestantských kostoloch sa nachádzajú aj lavice pre veriacich a hudobný nástroj (organ, harmónium). Patrocíniá evanjelických a. v. kostolov sú zvyčajne trojičné, kristologické a pneumatologické; kalvínske kostoly patrocíniá nemajú. V cirkevných zboroch, ktoré nemajú kostol, slúžia na bohoslužobné účely modlitebne. Osobitým druhom protestantských (evanjelických a. v.) kostolov v Uhorsku sú drevené artikulárne kostoly (→ artikulárne miesta). Stavali sa na základe úprav zahrnutých v artikulách (článkoch) zo šopronského snemu (1681), ktorý zvolal Leopold I. Podľa artikuly č. 25 napr. nesmeli mať veže, zvony ani iné vonkajšie sakrálne prvky, museli stáť na okraji obce a byť postavené za 1 rok; podľa rovnakých podmienok boli v Sliezsku v dnešnom Poľsku postavené evanjelické a. v. kostoly mieru. Stavebný rozmach evanjelických kostolov v habsburskej monarchii a na Slovensku nastal po vydaní Tolerančného patentu (1781), keď sa stavali klasicistické tzv. tolerančné kostoly.

Architektúra chrámov (kostolov) na kresťanskom Východe vychádzala z ranokresťanskej architektúry, sformovala sa v Byzancii (→ byzantské výtvarné umenie a architektúra) a s rozličnými regionálnymi rozdielmi sa uplatnila najmä v architektúre pravoslávnych chrámov v Rusku (→ ruská architektúra), Bielorusku (→ bieloruské výtvarné umenie a architektúra) a na Ukrajine (→ ukrajinská architektúra), ďalej na Balkáne (→ bulharské výtvarné umenie a architektúra, → grécka architektúra, → rumunská architektúra, → srbské výtvarné umenie a architektúra), ako aj v gréckokatolíckych chrámoch a v chrámoch (kostoloch) ďalších východných cirkví (v Arménsku, Gruzínsku a i.). Začiatočnú halovú dispozíciu chrámu postupne nahradila centrálna dispozícia s kupolou (prípadne s viacerými kupolami) a jej symbolický význam (kruh ako obraz dokonalého kozmu; stredová zvislá os ako obraz jednoty pozemského a nebeského stavu cirkvi, ako znak prítomnosti Krista). Pravoslávny (a gréckokatolícky) chrám (rus. cerkov, ukr. cerkva) sa člení na tri časti. Hlavnou časťou nachádzajúcou sa zvyčajne na východnej strane je oltár (bema, gr. béma, rus. altar) – polkruhový priestor určený pre kňazov, uprostred s prestolom (biskupom posväteným štvoruholníkovým stolom na slávenie eucharistie, nazývaným aj svätý stôl) prikrytým antimenziom (hlavný posvätný objekt chrámu), biskupom posvätenou prikrývkou uprostred so zobrazením snímania Krista z kríža a v rohoch s vyobrazenými evanjelistami, do ktorej sú všité relikvie a počas bohoslužby sa na ňu kladú nádoby používané pri slávení eucharistie. V zadnej časti oltára je polkruhový prstenec sedadiel pre duchovenstvo (gr. synthronon, rus. sintron), v jeho strede (oproti prestolu) na najvýchodnejšom mieste chrámu (gr. anó kathedra, rus. gorneje mesto) môže byť umiestnený biskupský trón (gr. kathedra, rus. kafedra) pre vyšších cirkevných hodnostárov s biskupským svätením (→ archijerej), na boku oltára je žertveník (stôl, na ktorom je ikona a pripravujú sa na ňom chlieb a víno na liturgiu). V prednej časti oltára je ikonostas, ktorý má v strede dvojkrídlové kráľovské (cárske, sväté) dvere určené iba pre kňaza počas liturgie. Kráľovské dvere oddeľuje od prestola kostolný záves (katapetasma). Vyvýšený priestor pred ikonostasom sa nazýva solea, v jeho strede je polkruhová (niekedy štvorcová) vyvýšenina ambona, z ktorej počas bohoslužby kňaz číta liturgické texty a prednáša kázeň. Na bočnej strane oltára sa nachádza diakonikon plniaci funkciu sakristie. Stredná časť chrámu (naos), nad ktorou je zvyčajne kupola, je určená pre veriacich a symbolizuje miesto komunikácie s Bohom. Treťou časťou je predsieň (pritvor; gr. nartex). Chrámy cirkví byzantského obradu sú bohato zdobené ikonami, nástennými maľbami (freskami) a mozaikami. Zvonica môže byť súčasťou chrámu alebo stojí mimo neho. Charakteristickým znakom chrámov cirkví byzantského obradu sú v niektorých slovanských krajinách (napr. Rusko) veže s cibuľovitou strechou. Hierarchicky najvyšším je katedrálny chrám (gr. kathedrikos naos, rus. kafedraľnyj sobor). V Ruskej pravoslávnej cirkvi je ním napr. Katedrálny patriarchálny chrám zosnutia presvätej Bohorodičky (Kafedraľnyj patriaršij sobor uspenija presviatoj Bogorodicy, Uspenskij sobor) v Kremli v Moskve, v Pravoslávnej cirkvi v českých krajinách a na Slovensku napr. Katedrálny chrám sv. Cyrila a Metoda v Michalovciach a v Gréckokatolíckej cirkvi na Slovensku napr. Katedrálny chrám narodenia presvätej Bohorodičky v Košiciach. Hlavné chrámy v sídlach jednotlivých farností sú parafiálne, nižšie postavené sú filiálne.

Kostol už od stredoveku predstavuje dominantu sídel (miest i dedín), často je umiestnený v ich centre alebo na vyvýšenom mieste a zohráva dôležitú úlohu nielen v ich cirkevnom, ale aj v spoločenskom živote. Starobylé a umelecky hodnotné kostoly patria k najvýznamnejším pamiatkam kultúrneho dedičstva regionálneho, nadregionálneho, národného, nadnárodného alebo svetového významu a sú osobitne chránené cirkevnými i štátnymi zákonmi.

Text hesla

kostol [lat.] — sakrálna budova určená na verejné kresťanské bohoslužby a na vykonávanie ďalších obradov, ako aj na súkromné modlitby jednotlivcov. Menšie samostatné sakrálne objekty alebo malé sakrálne priestory integrované v budovách kostolov alebo v profánnych stavbách sa nazývajú kaplnky.

Termín kostol používaný v slovenskom jazyku pochádza z lat. castellum (malá pevnosť, hrad; pôvodne opevnené hradisko s kostolom, neskôr kostol), synonymickým pomenovaním kostola v slovenčine je chrám, pričom termín kostol sa používa na označenie rímskokatolíckej alebo protestantskej sakrálnej stavby a chrám na označenie sakrálnej budovy gréckokatolíckych a pravoslávnych cirkví (cirkví byzantského obradu); tieto kostoly (chrámy) sa cirkevnoslovansky nazývajú aj cerkvi. Ako chrámy sa však označujú aj významné kostoly rímskokatolíckej cirkvi (napr. Chrám sv. Petra v Ríme). V niektorých kresťanských cirkvách sa budovy (priestory) určené na bohoslužby nazývajú modlitebne (napr. v Cirkvi adventistov siedmeho dňa).

Kresťanské kostoly sa začali budovať na základe duchovnej interpretácie kostola (chrámu) ako symbolu Božieho príbytku, kde sa stretáva spoločenstvo cirkvi (kresťanské spoločenstvo; → eklézia, význam 2); preto je v niektorých jazykoch pomenovanie kostola totožné s termínom cirkev (napr.: novogr. ekklisia, špan. iglesia, tal. chiesa, angl. church, nem. Kirche, rus. cerkov). Každý kostol je možné vnímať vo dvoch rovinách – symbolickej a funkčnej. V symbolickej rovine je súhrnom symbolov, vo funkčnej rovine tvorí predovšetkým rámec liturgie (jeho architektonická štruktúra zodpovedá dynamike kolektívnej modlitby). Obidve roviny sú neoddeliteľne späté (napr. najčastejšie sa vyskytuje pôdorysné usporiadanie v tvare kríža). V symbolickej rovine predstavuje kostol model kozmu i ľudského mikrokozmu, spravidla je orientovaný podľa osi západ – východ, t. j. smerom k vychádzajúcemu Slnku (symbolu vzkrieseného Krista a nádeje), pričom vstup sa nachádza na západe (v západnom priečelí). Táto orientácia umožňuje, aby do kostola vstupovali prvé (z východu) i ako posledné (zo západu) slnečné lúče. Poloha kostola vzhľadom na svetové strany zároveň symbolizuje smerovanie ľudstva v ústrety sláve Kristovho návratu. Západné priečelie môže byť poňaté reprezentačne a máva bohatú výzdobu. Vchádza sa ním do chrámovej predsiene (pronaos, → nartex) – miesta, kde sa v minulosti zdržiavali katechumeni a kajúcnici či osoby hľadajúce azyl; obdobou je podvežie (tzv. babinec, aj pitvor, pritvor; dnes často koncipovaný ako zádverie). Za predsieňou nasleduje priestor na zhromažďovanie laických veriacich (zvyčajne označovaný ako loď), na východnej strane kostola (chrámu) sa nachádza vyvýšený priestor určený pre kňazov, presbytérium (nazývaný aj svätyňa, kňazište, chór; chór pôvodne predstavoval samostatný priestor určený pre kňazov, rehoľníkov, príp. aj pre spevácky zbor, postupne splynul s presbytériom; → chór, význam 1), kde kňazi počas bohoslužby vykonávajú obradné náboženské úkony (v kostoloch byzantského obradu nazývaný oltár). Táto základná dispozícia, podľa ktorej sú situované hlavné časti kresťanského kostola (chrámu), sa od najstarších čias takmer nemení.

Podľa pôdorysného usporiadania sa budovy kostolov (chrámov) delia na pozdĺžne a centrálne, vyskytujú sa však i zmiešané formy. Pozdĺžne stavby (longitudálne), ktoré sa stavali najmä na kresťanskom Západe, vychádzajú z rímskej profánnej baziliky. Ich pôdorys má tvar obdĺžnika a hlavnými časťami sú presbytérium a chrámová loď (aj loď; priestor určený na zhromažďovanie veriacich), pričom podľa počtu lodí sa rozlišuje jednoloďový (sálový), dvoj-, troj- a viacloďový kostol. Pri viacloďových kostoloch sa stredná loď, ktorá býva najširšia a najvyššia (v prípade baziliky), označuje ako hlavná. Pozdĺžne kostoly mali často pôdorys v tvare latinského kríža, ktorý vznikol vložením transeptu (priečnej lode) kolmo medzi hlavnú loď, bočné lode a presbytérium. Základným typom pozdĺžneho kostola je bazilika a jej varianty, napr. pseudobazilika (trojloďový kostol s prevýšenou strednou loďou, ktorá má vlastnú strechu, nemá však priame osvetlenie, osvetľovaná je cez okná bočných lodí), ďalšími druhmi sú halový kostol, kam sa zaraďuje aj pseudohalový kostol (trojloďový kostol, ktorý má prevýšenú strednú loď, pričom všetky tri lode majú spoločnú strechu). Dvojpodlažný kostol sa nazýva dvojitý kostol. Centrálne stavby (→ centrála) vychádzajú z architektúry Chrámu Božieho hrobu v Jeruzaleme i z ranokresťanských kruhových martýrií a uplatňujú sa najmä na kresťanskom Východe. Najčastejšie majú pôdorys v tvare kruhu (napr. rotunda) a kruhu vpísaného do štvorca alebo do elipsy, mávajú však aj oktogonálny pôdorys, pôdorys gréckeho kríža, trojlístka (→ trikoncha) alebo štvorlístka (→ tetrakoncha). Sú postavené na princípe stredovej (centrálnej) súmernosti, t. j. na pôdoryse s dvoma spravidla rovnako dlhými a vzájomne symetrickými osami, hlavný oltár sa zvyčajne nachádza v apside, stredná (centrálna) časť, v ktorej sa zhromažďujú veriaci (loď), je spravidla prekrytá kupolou.

Kostoly sa v závislosti od obdobia, regiónu, štýlu a účelu budovali najmä z nekresaného a kresaného kameňa, z tehál (v kombinácii s ušľachtilými stavebnými materiálmi) a z dreva (→ drevené kostoly). V minulosti boli často ohradzované múrom, pričom priestor okolo nich bol pokladaný za posvätný a využíval sa na pochovávanie. Mohli plniť aj svetské funkcie, napr. obranné (opevnený kostol, nazývaný aj kostolný hrad, sa často nachádzal na hradiskách), poskytovať ochranu (azyl) prenasledovaným alebo slúžiť na cirkevnopolitické účely (ako korunovačný kostol, napr. Dóm sv. Martina v Bratislave či Westminsterské opátstvo v Londýne v Spojenom kráľovstve), ich súčasťou mohla byť aj klenotnica, prípadne knižnica v špeciálnej prístavbe k budove kostola. Výzdoba interiéru a exteriéru kostolov výtvarnými dielami (obrazy, sochy, nástenné maľby, mozaiky, tapisérie) sa uplatňuje od najstarších čias (figurálne sochárske diela vo väčšej miere až od 12. stor.) a úzko (tematicky) súvisí s patrocíniom kostola, prípadne s jeho dejinami alebo s dejinami diecézy. Umelecké diela umiestňované v kostole mali najmä v minulosti predovšetkým didaktickú funkciu (biblia pauperum) a podobne ako architektúra kostola aj funkcia a formy výtvarnej výzdoby boli určené teologickými predpismi a odporúčaniami (napr. v novoveku odporúčaniami tridentského koncilu, 1545 – 63). V určitých obdobiach sa pri koncipovaní výzdoby používali ikonografické motívy, z ktorých viaceré sa uplatňovali počas stáročí (napr. v krížení lode a transeptu boli umiestnené obrazy štyroch evanjelistov). Výzdoba interiéru (fresky, nástenné maľby, štuky) je sústredená predovšetkým na hlavný oltár a jeho okolie, ako aj na bočné oltáre a stropy. Jej súčasťou sú aj hnuteľné (prenosné) predmety ako liturgické nádoby a zvyčajne náročne umelecky stvárnené relikviáre. Súčasťou interiéru kostolov boli v minulosti aj umelecky stvárnené náhrobky, náhrobné platne, epitafy a mortuáriá.

Spočiatku, v ranokresťanskom období, sa veriaci schádzali na spoločné modlitby v súkromných domoch, ktoré sa postupne upravovali na komunitné centrá (napr. kresťanský komunitný dom nájdený v Dura-Europos v Sýrii, vybudovaný 200 – 230). Prvé kostoly ako miesta zhromažďovania sa veriacich sa začali stavať za vlády Konštantína I. Veľkého, keď bolo kresťanstvo zrovnoprávnené s ostatnými náboženstvami (→ Milánsky edikt, 313); viaceré vznikli z jeho iniciatívy a z iniciatívy jeho matky, cisárovnej Heleny (→ ranokresťanská architektúra a výtvarné umenie). Rozdelenie kresťanstva na východné a západné v 1. tisícročí n. l. spojené aj so sformovaním sa odlišných liturgických obradov na kresťanskom Východe a Západe sa následne odzrkadlilo i na vývoji sakrálnej architektúry.

Architektúra kostolov na kresťanskom Západe (katolíckych, resp. od reformácie rímskokatolíckych a protestantských) sa menila v závislosti od vývoja architektonických slohov, stavebných techník a technológií, ako aj od vierouky jednotlivých konfesií. Dominovali pozdĺžne (longitudálne) stavby, ale stavali sa aj kostoly s centrálnym pôdorysom. Príkladom zachovaného kostola z predrománskeho obdobia (→ predrománska architektúra; 6. – 10. stor.) je napr. kaplnka falce (dnes centrálna časť dómu) v Aachene (okolo 800; 1978 dóm zapísaný do Zoznamu svet. dedičstva UNESCO). Románske kostoly (→ románska architektúra) boli na východnej strane zakončené apsidou, kde sa nachádzal hlavný oltár. Ich súčasťou bola dvojica veží, v ktorých sú umiestnené zvony. Pod vyvýšeným presbytériom (svätyňou) sa zvyčajne nachádzala krypta určená na pochovávanie svätcov i významných cirkevných a svetských osôb. K významným románskym kostolom patria napr. vo Francúzsku kláštorný kostol v Cluny (koniec 11. stor., nezachovaný), v Taliansku Katedrála (dóm) nanebovzatia Panny Márie v Pise (1064 – 1118; 1987 zapísaná do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO), v Anglicku katedrála v Durhame (budovaná 1093 – 1133 v štýle anglo-normanskej románskej architektúry, → normanský štýl; 1986 zapísaná do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO). Na Slovensku patril k najstarším kostolom nezachovaný Pribinov kostol postavený okolo 828 v Nitre, k najstarším zachovaným patria Rotunda sv. Juraja v Nitrianskej Blatnici (2. štvrtina 9. stor.), Kostol sv. Margity Antiochijskej v Kopčanoch (9. – 10. stor.), Kostol sv. Juraja v Kostoľanoch pod Tribečom (najneskôr 1. polovica 11. stor.), Rotunda sv. Juraja v Skalici (11. stor., neskôr goticky a barokovo prestavaná), emporový Kostol sv. Michala archanjela v Dražovciach (základy z polovice 11. stor.) a i.

Charakteristickými znakmi gotických kostolov budovaných asi od polovice 12. do polovice 16. stor. sú vertikálnosť, oporný systém, lomený oblúk a rebrová klenba. K najvýznamnejším príkladom gotickej architektúry patrí katedrála (význam 2), napr. katedrála Notre-Dame v Paríži budovaná od roku 1163. Od 11. stor. boli zvyčajne pri vchode do kostola umiestňované krstiteľnice, v 12. – 13. stor. sa začali v presbytériu v stene vľavo od hlavného oltára budovať uzamykateľné niky (→ sanktuárium), ktoré boli určené na uschovávanie eucharistie a mohli mať (najmä v období neskorého stredoveku) podobu monumentálnej vežovej mikroarchitektúry (→ pastofórium). K príkladom gotických kostolov na Slovensku patria farský Kostol sv. Jakuba v Levoči (od 1. tretiny 14. stor., dokončený pred 1400), Kostol sv. Mikuláša v Trnave (okolo 1380), Dóm sv. Martina v Bratislave (14. – 15. stor.) a Dóm sv. Alžbety v Košiciach (po 1400).

Významnú úlohu v kultúrnom a duchovnom vývoji, ako aj v architektúre sakrálnych stavieb v západnej a strednej Európe zohrala renesancia (koniec 14. – zač. 17. stor.), ktorá sa pri stavbe budov usilovala aplikovať antické (najmä rímske) vzory. Kostoly sa vyznačovali jednoduchosťou geometrických tvarov a pravidelnosťou proporcií, zvyčajne mali valenú klenbu a kupolu, gotické lomené oblúky boli nahradené kruhovými, dvere a okná mali jednoduché obdĺžnikové tvary. K najvýznamnejším patria stavby F. Brunelleschiho (napr. dóm Santa Maria del Fiore vo Florencii, 1420 – 36) a D. Bramanteho (napr. pôvodný, ale len sčasti realizovaný návrh Chrámu sv. Petra v Ríme).

Úsilie o obnovu cirkvi vyústilo v období renesancie (chápanej ako historická epocha) do reformácie (1517) a následne do vzniku ďalšieho kresťanského smeru, protestantizmu, čo prinieslo nový pohľad na úlohu kostola i na jeho architektúru, najmä na jeho vnútorné usporiadanie. Archetypom protestantských kostolov (prvým protestantským kostolom vôbec) sa stala kaplnka (Schlosskirche; vybudovaná 1532 – 44; 5. októbra 1544 posvätená M. Lutherom) na zámku Hartenfels v Torgau v Nemecku postavená podľa základného princípu protestantskej bohoslužby – prenesenia ťažiska z omšových obradov na hlásanie Božieho slova, na kázeň. Dôležitý prototyp jednoloďového chrámu s valenou klenbou sformovali počas protireformácie jezuiti, ktorých hlavný kostol, Il Gesù v Ríme (G. Vignola, priečelie G. della Porta, 1568 – 73), je pokladaný za vzor jezuitských aj iných barokových sakrálnych stavieb. Jeho dispozícia (napr. jednotný priestor sústredený na hlavný oltár) je výrazom zmien v katolíckej liturgii po tridentskom koncile (1545 – 63) vychádzajúcich z úsilia o väčšie zapojenie laikov do účasti na liturgii. Barokové kostoly sa vyznačujú bohatým dekorom interiérov i fasád. Na Slovensku patria k významným barokovým kostolom napr. univerzitný kostol (Katedrála sv. Jána Krstiteľa, posvätená 1637) v Trnave, Kostol sv. Jána z Mathy (aj Kostol Sv. Trojice, Kostol Najsv. Trojice, trojičný, 1717 – 25) v Bratislave, neskorobarokový Kostol sv. Jána Krstiteľa (1745 – 66, F. A. Pilgram) v premonštrátskom opátstve v Jasove, ako aj viaceré drevené gréckokatolícke kostoly na východnom Slovensku, napr. Chrám sv. Bazila Veľkého (1658) v Bodružale, a drevené evanjelické artikulárne kostoly, napr. v Hronseku (1725 – 26) či v Paludzi (1693; neskôr prenesený do Sv. Kríža).

Na antické umenie opäť nadviazal klasicizmus (1760 – 1830), k významným príkladom uplatnenia klasicizmu v sakrálnej architektúre patria napr. Panthéon v Paríži (1764 – 90, J. G. Soufflot) a Katedrála Kazanskej ikony Matky Božej (1801 – 11, A. N. Voronichin) v Petrohrade, na Slovensku Veľký evanjelický kostol (1776) a Malý evanjelický kostol (1778) v Bratislave. Návratom k predchádzajúcim architektonickým slohom boli kostoly budované v 2. polovici 19. a začiatkom 20. stor., napr. v duchu eklekticizmu bol postavený nový evanjelický a. v. kostol v Kežmarku (1872 – 94, T. E. von Hansen), príkladom neoslohov sú napr. neoklasicistická Bazilika sv. Štefana (1851 – 1905) v Budapešti a neogotická rímskokatolícka Katedrála sv. Patrika v New Yorku (1879), na Slovensku napr. veža rímskokatolíckeho Kostola nanebovzatia Panny Márie (1894) v Spišskej Novej Vsi. Príkladom katalánskeho modernizmu je (dodnes budovaný a nedokončený) kostol Templo de la Sagrada Familia (od 1884, A. Gaudí) v Barcelone. V duchu secesie bol postavený napr. rímskokatolícky Kostol sv. Alžbety (Modrý kostolík; 1909 – 13, Ö. Lechner) v Bratislave.

Súčasná architektúra kostolov (od 20. stor.) je inšpirovaná modernými smermi a novými technologickými postupmi. K významným stavbám patria napr. kaplnka (1953 – 55, Eero Saarinen) v areáli Massachussettského technologického inštitútu v Cambridgei v USA, kaplnka Notre-Dame-du-Haut (1954, Le Corbusier) v Ronchampe vo Francúzsku, pravoslávny kostol (1956 – 58; A. Aalto) vo štvrti Vuoksenniska v Imatre vo Fínsku, Metropolitná katedrála Panny Márie z Aparecidy (port. Catedral Metropolitana Nossa Senhora Aparecida; 1970, O. Niemeyer) v Brazílii, Katedrála vzkriesenia (fr. Cathédrale de la Résurrection; 1992 – 95, M. Botta) v Évry vo Francúzsku a Kostol Boha milosrdného Otca (tal. Chiesa di Dio Padre Misericordioso; aj Jubilejný kostol; 2003, R. Meier) v Ríme v Taliansku.

Vznik a fungovanie rímskokatolíckeho kostola vychádza v súčasnosti zo zmien v liturgii prijatých na 2. vatikánskom koncile (1962 – 65) a striktne sa riadi pravidlami kánonického práva, pričom vychádza z teologického chápania kostola ako miesta Božej prítomnosti medzi ľuďmi, kde sa koná liturgia a prednášajú sa spoločné i súkromné modlitby. Každý kostol má svoje zasvätenie (→ patrocínium), napr. svätcovi, udalosti z biblických či z cirkevných dejín (nanebovstúpenie Pána, povýšenie Sv. kríža) alebo priamo Bohu, vtedy má zasvätenie formu niektorého z Božích mien a označení (Najsvätejšia Trojica, najsvätejší Spasiteľ). Pred používaním ho diecézny biskup posvätí alebo požehná (požehnanie môže vykonať aj biskupov delegát), o čom sa vystavuje písomný doklad (→ posvätenie). Kostol patrí medzi verejné budovy, osobitosťou architektonickej formy a sakrálnym účelom sa však odlišuje od sekulárnych stavieb (ak je celý alebo z veľkej časti zničený alebo ak sa právne odovzdá na profánne účely, posvätenie alebo požehnanie stráca). Najdôležitejšia časť jeho interiéru, presbytérium (aj svätyňa, chór), je architektonicky vyzdvihnutá a nachádza sa na jeho východnej strane. V strede presbytéria je hlavný oltár so svätostánkom (tabernákulum; môže byť umiestnený aj samostatne mimo hlavného oltára), v ktorom sa uschováva eucharistia pod spôsobom chleba. Od 2. vatikánskeho koncilu je v presbytériu umiestnený aj obetný stôl, pri ktorom kňaz obrátený tvárou k veriacim slúži liturgiu, prípadne aj abakus (stôl, na ktorý sa ukladajú predmety používané pri bohoslužbách) a sedadlo (sedes) pre celebranta (kňaza), v katedrále v strede záveru presbytéria je vyvýšené biskupské kreslo katedra, v kláštornom kostole, ako aj v katedrále sú sedadlá pre kanonikov, rehoľníkov a asistentov stally. Na prechod okolo presbytéria poza hlavný oltár pri púťach alebo pri procesiách slúži chórová ochodza (ambit, lat. deambulatorium), ktorá nemusí byť architektonicky odlíšená, v gotických katedrálach býva obklopená vencom kaplniek. Na presbytérium nadväzuje jedna alebo viacero chrámových lodí určených pre laikov a vybavených lavicami, pričom presbytérium býva od lode oddelené víťazným oblúkom, chórovým zábradlím alebo chórovou prepážkou (lat. cancelli). Na ľavej alebo na pravej strane hlavnej lode v blízkosti presbytéria (alebo na rozhraní presbytéria a lode) bývala (a v mnohých starších kostoloch dodnes je) umiestnená kazateľnica, ktorá je od 2. vatikánskeho koncilu nahradená vo svojej liturgickej funkcii jednoduchým rečníckym pultom nazývaným ambona. Na ľavej alebo na pravej strane presbytéria sa zvyčajne nachádza stavebne oddelená sakristia (nie je súčasťou presbytéria) slúžiaca na úschovu bohoslužobných predmetov a liturgických kníh i na prípravu celebrantov. Na stranách chrámovej lode môžu byť vybudované kaplnky s bočnými oltármi, k výbave kostola patria aj krstiteľnica a spovednice (konfesionály). Na západnej strane lode sa môže nachádzať empora (tzv. emporový kostol) alebo galéria, kde je umiestnený organ a vystupuje tam chrámový zbor (v súčasnosti sa toto miesto zvykne označovať ako chór alebo organový chór). Nad krížením lodí a transeptu môže stáť vežička s malým zvonom slúžiacim na zazvonenie po prepodstatnení chleba a vína nazývaná sanktusník.

V rímskokatolíckej cirkvi sa kostoly hierarchicky delia na katedrálne, farské a filiálne. Katedrálny kostol (katedrála) je teologicky pokladaný za materský chrám všetkých kostolov v diecéze, preto sa v ňom konajú o. i. špecifické pontifikálne bohoslužby (svätenie posvätných olejov na Zelený štvrtok, udeľovanie všetkých stupňov kňazstva, pohreb zosnulého biskupa). Ak má miestny biskup vyššiu hodnosť, katedrála preberá tento titul (napr. metropolitná katedrála, patriarchálna katedrála). Pri katedrálnych i niektorých nekatedrálnych kostoloch ustanovených do roku 1983 boli zriaďované kapituly ako kolégiá kanonikov; nekatedrálny kostol v diecéze, pri ktorom existuje kolegiátna kapitula, sa nazýva kolegiátny kostol. Architektonicky významný kostol sa niekedy nazýva dóm (Dóm sv. Martina v Bratislave, Dóm sv. Alžbety v Košiciach). Farský kostol spravuje farár a je centrom života miestnej cirkvi, farnosti, do ktorej môžu patriť aj ďalšie (pobočné, vedľajšie) filiálne kostoly v blízkych obciach alebo v priľahlých obytných štvrtiach. Iné kostoly s vlastným kňazom alebo kňazmi (cintorínske, seminárne, opátske, kláštorné, pútnické, kalváriové, v minulosti aj špitálne) môžu mať, ak nie sú farské, ustanoveného samostatného rektora kostola (rektorátny kostol). Významné pútnické kostoly dostávajú čestné tituly svätyňa (sanktuárium), pričom miestni biskupi im udeľujú titul diecézna, národná (na Slovensku len Bazilika Sedembolestnej Panny Márie v Šaštíne-Strážach; od 1964) a medzinárodná (Sanktuárium Božieho milosrdenstva v Krakove v Poľsku) svätyňa. Niektorým významným chrámom pápež udeľuje titul bazilika maior (napr. Chrám sv. Petra v Ríme) a bazilika minor (na Slovensku napr. Bazilika Sedembolestnej Panny Márie, 1736 – 62, v Šaštíne-Strážach). Zo súkromnej iniciatívy darcov (ako prejav poďakovania Bohu) vznikali v minulosti tzv. votívne kostoly.

Protestantské kostoly, t. j. evanjelické a. v. (luteránske), reformované (kalvínske), ale napr. aj presbyteriánske, ktoré vychádzajú z kalvinizmu, sa budovali približne od polovice 16. stor. a ich architektúra vychádza z reformačnej idey duchovného zhromaždenia kazateľa a veriacich orientovaných výhradne na Božie slovo a sviatosti. Ich formálnymi znakmi sú architektonická jednoduchosť, priestrannosť, strohosť výzdoby a svetelná i akustická jasnosť (kalvínsky kostol je ešte strohejší). Charakteristické sú veľké okná a interiér s minimálnou výzdobou. Zvyčajne majú podobu priestrannej haly s loďami rovnakej výšky, stĺpy deliace interiér na lode nesú zároveň zvyčajne emporu, ktorá môže byť na troch stranách interiéru (niekedy je dvojpodlažná, aby sa zmestil väčší počet veriacich). Keďže M. Luther zastával názor, že všetci ľudia sú si pred Bohom rovní, nejestvuje v nich žiadna architektonická bariéra medzi kňazmi a laikmi, kazateľnica je posunutá na jednu stranu a dopredu bližšie k veriacim, aby opticky nekonkurovala oltáru, kde sa prisluhuje sviatosť večere Pánovej. Centrom evanjelického kostola je kazateľnica, je v ňom jeden oltár, ktorý je vysunutý do priestoru lode (kazateľnica môže byť umiestnená aj nad oltárom), a krstiteľnica (môže byť, podobne ako v kaplnke na zámku Hartenfels, aj prenosným prvkom v interiéri); centrom kalvínskeho kostola sú kazateľnica a krstiteľnica (chýba oltár, resp. je nahradený jednoduchým stolom na vysluhovanie večere Pánovej). V protestantských kostoloch sa nachádzajú aj lavice pre veriacich a hudobný nástroj (organ, harmónium). Patrocíniá evanjelických a. v. kostolov sú zvyčajne trojičné, kristologické a pneumatologické; kalvínske kostoly patrocíniá nemajú. V cirkevných zboroch, ktoré nemajú kostol, slúžia na bohoslužobné účely modlitebne. Osobitým druhom protestantských (evanjelických a. v.) kostolov v Uhorsku sú drevené artikulárne kostoly (→ artikulárne miesta). Stavali sa na základe úprav zahrnutých v artikulách (článkoch) zo šopronského snemu (1681), ktorý zvolal Leopold I. Podľa artikuly č. 25 napr. nesmeli mať veže, zvony ani iné vonkajšie sakrálne prvky, museli stáť na okraji obce a byť postavené za 1 rok; podľa rovnakých podmienok boli v Sliezsku v dnešnom Poľsku postavené evanjelické a. v. kostoly mieru. Stavebný rozmach evanjelických kostolov v habsburskej monarchii a na Slovensku nastal po vydaní Tolerančného patentu (1781), keď sa stavali klasicistické tzv. tolerančné kostoly.

Architektúra chrámov (kostolov) na kresťanskom Východe vychádzala z ranokresťanskej architektúry, sformovala sa v Byzancii (→ byzantské výtvarné umenie a architektúra) a s rozličnými regionálnymi rozdielmi sa uplatnila najmä v architektúre pravoslávnych chrámov v Rusku (→ ruská architektúra), Bielorusku (→ bieloruské výtvarné umenie a architektúra) a na Ukrajine (→ ukrajinská architektúra), ďalej na Balkáne (→ bulharské výtvarné umenie a architektúra, → grécka architektúra, → rumunská architektúra, → srbské výtvarné umenie a architektúra), ako aj v gréckokatolíckych chrámoch a v chrámoch (kostoloch) ďalších východných cirkví (v Arménsku, Gruzínsku a i.). Začiatočnú halovú dispozíciu chrámu postupne nahradila centrálna dispozícia s kupolou (prípadne s viacerými kupolami) a jej symbolický význam (kruh ako obraz dokonalého kozmu; stredová zvislá os ako obraz jednoty pozemského a nebeského stavu cirkvi, ako znak prítomnosti Krista). Pravoslávny (a gréckokatolícky) chrám (rus. cerkov, ukr. cerkva) sa člení na tri časti. Hlavnou časťou nachádzajúcou sa zvyčajne na východnej strane je oltár (bema, gr. béma, rus. altar) – polkruhový priestor určený pre kňazov, uprostred s prestolom (biskupom posväteným štvoruholníkovým stolom na slávenie eucharistie, nazývaným aj svätý stôl) prikrytým antimenziom (hlavný posvätný objekt chrámu), biskupom posvätenou prikrývkou uprostred so zobrazením snímania Krista z kríža a v rohoch s vyobrazenými evanjelistami, do ktorej sú všité relikvie a počas bohoslužby sa na ňu kladú nádoby používané pri slávení eucharistie. V zadnej časti oltára je polkruhový prstenec sedadiel pre duchovenstvo (gr. synthronon, rus. sintron), v jeho strede (oproti prestolu) na najvýchodnejšom mieste chrámu (gr. anó kathedra, rus. gorneje mesto) môže byť umiestnený biskupský trón (gr. kathedra, rus. kafedra) pre vyšších cirkevných hodnostárov s biskupským svätením (→ archijerej), na boku oltára je žertveník (stôl, na ktorom je ikona a pripravujú sa na ňom chlieb a víno na liturgiu). V prednej časti oltára je ikonostas, ktorý má v strede dvojkrídlové kráľovské (cárske, sväté) dvere určené iba pre kňaza počas liturgie. Kráľovské dvere oddeľuje od prestola kostolný záves (katapetasma). Vyvýšený priestor pred ikonostasom sa nazýva solea, v jeho strede je polkruhová (niekedy štvorcová) vyvýšenina ambona, z ktorej počas bohoslužby kňaz číta liturgické texty a prednáša kázeň. Na bočnej strane oltára sa nachádza diakonikon plniaci funkciu sakristie. Stredná časť chrámu (naos), nad ktorou je zvyčajne kupola, je určená pre veriacich a symbolizuje miesto komunikácie s Bohom. Treťou časťou je predsieň (pritvor; gr. nartex). Chrámy cirkví byzantského obradu sú bohato zdobené ikonami, nástennými maľbami (freskami) a mozaikami. Zvonica môže byť súčasťou chrámu alebo stojí mimo neho. Charakteristickým znakom chrámov cirkví byzantského obradu sú v niektorých slovanských krajinách (napr. Rusko) veže s cibuľovitou strechou. Hierarchicky najvyšším je katedrálny chrám (gr. kathedrikos naos, rus. kafedraľnyj sobor). V Ruskej pravoslávnej cirkvi je ním napr. Katedrálny patriarchálny chrám zosnutia presvätej Bohorodičky (Kafedraľnyj patriaršij sobor uspenija presviatoj Bogorodicy, Uspenskij sobor) v Kremli v Moskve, v Pravoslávnej cirkvi v českých krajinách a na Slovensku napr. Katedrálny chrám sv. Cyrila a Metoda v Michalovciach a v Gréckokatolíckej cirkvi na Slovensku napr. Katedrálny chrám narodenia presvätej Bohorodičky v Košiciach. Hlavné chrámy v sídlach jednotlivých farností sú parafiálne, nižšie postavené sú filiálne.

Kostol už od stredoveku predstavuje dominantu sídel (miest i dedín), často je umiestnený v ich centre alebo na vyvýšenom mieste a zohráva dôležitú úlohu nielen v ich cirkevnom, ale aj v spoločenskom živote. Starobylé a umelecky hodnotné kostoly patria k najvýznamnejším pamiatkam kultúrneho dedičstva regionálneho, nadregionálneho, národného, nadnárodného alebo svetového významu a sú osobitne chránené cirkevnými i štátnymi zákonmi.

Zverejnené 8. júla 2022.

Kostol [online]. Encyclopaedia Beliana, ISBN 978-80-89524-30-3. [cit. 2022-10-06]. Dostupné na internete: https://beliana.sav.sk/heslo/kostol