Kostka, Jozef

Sabína Jankovičová

Sabína
Jankovičová
Popis ilustrácie

Noc, bronz, 1940, SNG

Popis ilustrácie

Jeseň 68, bronz, 1968, SNG

Text hesla

Kostka, Jozef, 29. 1. 1912 Stupava, okres Malacky – 30. 9. 1996 Bratislava — slovenský sochár. Spočiatku sa učil v keramikárskej dielni svojho strýka Ferdiša Kostku, v rokoch 1929 – 32 študoval na Škole uměleckých řemesel (dnes Střední škola umění a designu) v Brne, 1932 – 37 na Uměleckoprůmyslovej škole (dnes Vysoká škola uměleckoprůmyslová) v Prahe u K. Dvořáka, 1938 absolvoval študijný pobyt v Paríži. V rokoch 1940 – 48 pôsobil v Oddelení kreslenia a maľovania SVŠT (dnes Technická univerzita), 1949 – 73 na VŠVU (od 1949 vedúci oddelenia sochárstva, 1955 – 59 rektor VŠVU) v Bratislave; 1949 mimoriadny profesor, 1966 profesor.

Jeden z najvýznamnejších slovenských sochárov 20. stor., predstaviteľ Generácie 1909. Venoval sa najmä komornej tvorbe, okrem sochárstva aj maľbe, kresbe a keramike. V jeho diele sa prejavili rozmanité východiská a vplyvy, ktoré spojil do nového výrazu. Inšpiroval sa najmä prostredím okolia obce Marianka, kde po návrate na Slovensko spočiatku žil, vychádzal však aj z tvorby autorov predvojnového českého sochárstva, najmä svojho učiteľa K. Dvořáka. Významný vplyv na jeho tvorbu mal aj pobyt v Paríži, kde sa oboznámil s dielami francúzskeho sochárstva obdobia klasicizmu a predvojnovej moderny (É. A. Bourdelle, A. Maillol, H. Daumier, E. Degas, C. Brâncusi). Jeho tvorba predstavuje kompaktný celok, v ktorom rozvíjal princípy modernizmu (v 50. rokoch. 20. stor. sa však načas prechodne vrátil k presnejšiemu definovaniu reality). Tematicky sa v nej sústredil na univerzálne témy (človek, príroda), prevažujú figurálne motívy. Charakteristické je pre neho hľadanie podstaty ľudskej figúry a jej výrazu, zachytenie vnútorného sveta a emócií človeka. Usiloval sa o sprostredkovanie univerzálnej podstaty zobrazovaného, nehľadal individuálnu charakteristiku, ale, naopak, všeobecnú platnosť. Opakovanými návratmi k jednotlivým motívom dospel k posunu vo forme, vo vyjadrení smerom k čoraz väčšej lakonickosti tvaru a expresivite štruktúr. Konkrétne motívy postupne abstrahoval na totemické figúry. Zobrazená postava sa stala znakom.

Už koncom 30. rokov 20. stor. dospel k presvedčivému zjednodušeniu foriem, objemov a línií (Dievča s drapériou, 1938 – 39). V roku 1940 vytvoril 2 abstraktné štrukturálne sochy Starec a žena a Madona, ktoré v súdobom slovenskom umení predstavovali ojedinelý príklad abstrakcie. V 40. rokoch 20. stor. sa sústredil na vyjadrenie výrazu. Expresiu dosahoval odvážnym štruktúrovaním povrchov i stopami prstov (Poézia, 1939 – 42; Starec-sklár, 1942; Svätopluk, 1942). Po skončení 2. svetovej vojny zrealizoval niekoľko významných pamätníkov. Pomník víťazstva (1946) v Bratislave je vedomým nadviazaním na príklad francúzskeho sochárstva. Významnou realizáciou je Pomník SNP (1946 – 49) v Partizánskom, pri ktorom výtvarným komponovaním hmoty prepojil klasický typ figurálnej kompozície na sokli s modernistickou snahou o uchopenie výrazu postáv a ktorý vyniká dynamikou a pátosom, bez skĺznutia k sentimentalite alebo k neprimeranej bojovej rétorike.

Na začiatku 60. rokov 20. stor. sa v jeho tvorbe prejavila nová energia – opätovne povzbudené úsilie o vyjadrovanie podstaty videného prostredníctvom expresívnej výtvarnej formy. Figúry sa postupne stali znakmi definovanými geometrickými objemami a povrchy bohato štruktúrovanými (Na lavičke, 1965; Ústup do hôr – Pohreb partizána, 1966). Niektoré diela stvárnil až na hranici štrukturálnej abstrakcie, kde štruktúra je hlavným výrazovým prostriedkom (Spomienka z detstva, 1966). Vytvoril aj niekoľko charakterových hláv, v ktorých sa definitívne vzdal opisnosti a detailov v prospech univerzálneho posolstva (Slovenka, 1962; Nedeľa na Heľpe, 1964). Koncom 60. rokov 20. stor. sa jeho figúry žien postupne stávali znakmi – symbolmi zbavenými všetkých detailov (Slovenky, 1967; Žena z Liptova, 1969). Epické výjavy dostali podobu čistej tvarovej skratky založenej na vzájomnej skladbe hmotových blokov (Parížska kvetinárka, 1966; Balada, 1967; Povodeň, 1967). Maximálna jednoduchosť s výraznou expresiou tvarov je dosiahnutá v dielach Avantgarda a Matica (1967). Takmer surové tvaroslovie niekoľkých nepravidelných blokov vo vzájomnom vzťahu odkazuje na jednoduchosť pravekých idolov. V roku 1967 začal tvoriť z dreva, z ktorého drsnými a presnými zásahmi tvaroval totemické figúry; priznanie štruktúry dreva na povrchu dáva sochám silný expresívny výraz. Koncom 60. rokov 20. stor. vytvoril aj niekoľko reliéfov – dvojpohľadových sôch, ktorých základom je kompaktný tvar povrchovo členený nízkym reliéfom (Mesiac nad krajinou, 1966; Záhrada, 1968; Jeseň 68, 1968). V 70. rokoch 20. stor. čoraz viac zdôrazňoval emocionálnu expresivitu zobrazovaného za pomoci štruktúr (Slepý harmonikár, 1970 – 71), figúra je sprostredkovaná už len náznakom, presvedčivým tvarovaním hmoty v kompaktnom celku (Ateliér IV, 1970). V tomto smere pokračoval vo svojej tvorbe aj v 80. a 90. rokoch 20. stor., keď znakovosť figúr i výjavov pretransformoval do abstraktných symbolov (Drevorubačova rodina, 1986; Mesačný svit, 1988). Kostka predstavuje výraznú osobnosť v kontexte slovenského sochárstva, ktorého podoba nadobudla vďaka nemu suverénny moderný výraz. Monumentálnu, ako aj komornú tvorbu oslobodil od opisnosti a nánosov samoúčelného klasicizmu a konzervativizmu. Významná bola aj jeho pedagogická činnosť. Ovplyvnil množstvo žiakov, ktorí vďaka jeho otvorenému prístupu k experimentu a moderne nadviazali koncom 50. rokov 20. stor. na prerušený vývin slovenskej moderny. V roku 1960 vyšla monografia K. Vaculíka Jozef Kostka: Kresby a 1993 monografia Kataríny Bajcurovej Jozef Kostka. Národný umelec (1967).

Zverejnené 15. októbra 2022.

Jankovičová, S. Kostka, Jozef [online]. Encyclopaedia Beliana, ISBN 978-80-89524-30-3. [cit. 2023-02-01]. Dostupné na internete: https://beliana.sav.sk/heslo/kostka-jozef