košiar

košiar — miesto na pasienku alebo na lúke obohnané ohradou, slúžiace na zatváranie oviec pri ich dennom a nočnom odpočinku i pri dojení.

Najstaršie boli lesné košiare používané v horských oblastiach, zhotovené zo zoťatých smrekov voľne poukladaných na sebe alebo z kosodreviny. Košiare na pasienkoch boli pôvodne neprenosné a stáli na salaši vedľa koliby, bývali jednopriestorové s oválnym alebo s kruhovým pôdorysom. Ohradu tvorili žrde umiestnené nad sebou a upevnené na koncových koloch zarazených v zemi. Do začiatku 20. stor. bývala ohrada vypletaná lubmi alebo prútím (→ lesa). Miesto, kde stával košiar, sa nazývalo košarisko. Pri využívaní oviec na hnojenie pasienkov a lúk košarovaním sa začali používať prenosné košiare, ktorých ohrady sa skladali z niekoľkých 3 – 5 m dlhých dielcov – lies. Jeden z dielcov, tzv. strungár, bol prispôsobený na dojenie a mal niekoľko otvorov na prechádzanie oviec; tvoril súčasť strungy (priestoru na dojenie), ktorá bola zvyčajne krytá strieškou. Prenosné košiare mali tvar obdĺžnika a obvykle boli rozdelené na dva priestory, do menšieho (honelnica) sa ovce zatvárali pred dojením, po prejdení cez strungu prechádzali do väčšieho priestoru (dojčiarka), kde zostávali aj cez noc. Niekde sa názov košiar vzťahoval aj na ohradený priestor pre hovädzí dobytok (častejšie nazývaný stádlo), ale aj na ovčinec, chotárnu maštaľ, prípadne na celý salaš (východné Slovensko). V súčasnosti sa na stavbu košiarov používajú aj dielce z kovu, príp. z kovového pletiva, a elektrické ohradníky i priestory košiara sú prispôsobené na používanie dojacej techniky. Košiare a košarovanie sa používajú vo všetkých pastierskych regiónoch Karpát a Balkánskeho polostrova.