korintský stavebný kánon

korintský stavebný kánon, aj korintský stĺpový kánon — jeden z gréckych antických stavebných kánonov. Vyvinul sa koncom 5. stor. pred n. l. (podľa niektorých názorov v 3. stor. pred n. l.) ako posledný, ustálenú podobu však nadobudol až v rímskej antickej architektúre. Tradične je označovaný ako panenský (resp. dievčenský). Je voľnejší a dekoratívnejší ako dórsky a iónsky kánon. V podstate ide o variant iónskeho stavebného kánonu, hlavný rozdiel spočíva v plastickom stvárnení hlavice stĺpa a v bohatšom dekore kladia. Proporcie a rozmery stĺpa sú identické s iónskym kánonom (a to v obidvoch jeho podobách, v ázijskej i atickej). Hlavica stĺpa je vyššia ako iónska, čím stĺpy korintského stavebného kánonu pôsobia honosnejšie a štíhlejšie. Výška hlavice je zvyčajne taká istá ako spodný priemer drieku stĺpa. Ostatné články, ktoré sa kladú nad stĺp (kladie), sú prevzaté z iónskeho stavebného kánonu a sú len mierne modifikované. Hlavnými časťami stavby v korintskom stavebnom kánone sú podnož (krépidóma), stĺp (pozostáva z pätky, kanelovaného drieku a hlavice), kladie (tvoria ho architráv, vlys a rímsa) a strecha. Pomery stavby sa odvodzujú od modulu, ktorý sa najčastejšie rovná polomeru spodnej časti drieku stĺpa. Výška stĺpa je zvyčajne 13 – 22 modulov.

Podľa Vitruvia korintskú hlavicu vynašiel grécky sochár Kallimachos, ktorý sa inšpiroval košíkom s votívnymi darmi položeným na hrobe dievčaťa v Korinte. Košík bol prikrytý škridlou a vyrastal spod neho akant, ktorého listy zakrývali boky košíka. Stonky akantu zároveň odtláčali škridlu tak, že sa zvíjali do špirál. Podľa iných názorov sa na tvorbe kánonu pravdepodobne podieľal architekt Iktinos. Rané verzie korintskej hlavice majú kalichový alebo zvonový tvar a sú kryté štvorhranným abakusom (význam 1). Telo hlavice je pokryté dvoma radmi akantu, z ktorého vyrastajú štylizované stonky. Typická korintská hlavica je rozdelená na 3 rovnaké časti. V spodnej a strednej časti sa nachádzajú dva rady listov akantu, v hornom rade sú stonky, z ktorých vyrastajú volúty vybiehajúce k rohom abakusu. Pod stredom prehnutia abakusu sú vytesané 2 menšie úponky (helices) a nad nimi sú umiestnené kvety. Stonky medzi volútami a úponkami sa nazývajú caliculi. Kvet sa nachádza na všetkých 4 stranách v ohybe abakusu a je rovnako vysoký ako abakus. Abakus je nízky, profilovaný v tvare kymy a má konkávne prehnuté, na rohoch zvyčajne skosené hrany. V rozličných obdobiach a v rozličných oblastiach sa vyvinulo viacero typov korintskej hlavice, ktoré sa v detailoch od seba mierne odlišujú. Kladie má bohatší dekor ako v iónskom stavebnom kánone. Architráv je členený na 2 – 3 pásy oddelené perlovcom, pričom spodný pás býva užší. Vlys môže byť hladký alebo má súvislú reliéfnu výzdobu. Často býva mierne vypuklý alebo má esovitý prierez. Rímsa býva podopretá pomerne husto uloženými menšími dekoratívnymi konzolami (konzolová rímsa), medzi ktoré sa vkladali kazety, čo ešte zvýšilo dekoratívne pôsobenie. Geison (doska, ktorá tvorí hlavnú časť rímsy) môže byť nahradený zuborezom. Variantom korintského stavebného kánonu kombinujúcim aj prvky iónskeho stavebného kánonu je kompozitný stavebný kánon.

V gréckej antickej architektúre sa korintský stavebný kánon spočiatku uplatnil v interiéroch chrámov, k najvýznamnejším pamiatkam patria Lysikratov pamätník v Aténach (334 pred n. l.), tholos v Epidaure (založený v 6. stor. pred n. l., prestavaný okolo 360 – 320 pred n. l., celu obklopovalo 14 korintských stĺpov; nezachoval sa; stál v strede posvätného okrsku Asklépieion, 1988 zapísaného do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO) a interiér Chrámu Atény Aley v Tegei (4. stor. pred n. l.; nezachoval sa). Korintský stavebný kánon bol veľmi populárny najmä v rímskej antickej architektúre. K najvýznamnejším pamiatkam patria portikus Pantheonu v Ríme (120 – 125 n. l.), Chrám Marta Ultora na Augustovom fóre v Ríme (vysvätený v roku 2 pred n. l.), Chrám Dia Olympského v Aténach (Olympieion, 2. stor. n. l.), Maison Carrée v Nîmes (16 pred n. l.) a Bakchov chrám v Baalbeku (okolo 150 n. l.). Rozlične štylizované variácie korintskej hlavice sa uplatnili aj v stredovekej byzantskej, románskej a gotickej architektúre. Korintský stavebný kánon prevzatý z antiky sa uplatnil v období renesancie, baroka, klasicizmu i historizmu (Kostol Márie Magdalény nazývaný La Madeleine v Paríži, vysvätený 1842; Kapitol vo Washingtone, 1863), pričom korintské hlavice sa používali aj na pilieroch a pilastroch.