kompozitný stavebný kánon

kompozitný stavebný kánon, aj kompozitný stĺpový kánon — antický rímsky architektonický kánon, jeden z piatich klasických spôsobov stvárnenia architrávového konštrukčného systému. Ide o variant korintského stavebného kánonu, ktorý je skombinovaný s určitými prvkami prebratými z iónskeho stavebného kánonu – volúty hlavice stĺpa, ktoré nesú diagonálne vyklonené rohy abakusu, sú umiestnené nad dvoma radmi akantových listov. Pätka, driek, celkové proporcie stĺpa a architráv (resp. kladie) sú rovnaké ako pri korintskom stavebnom kánone. Vertikálne kanelované drieky kompozitných stĺpov dosadajú rovnako ako pri korintských stĺpoch spravidla na pätky, kanelúry sa na hranách nedotýkajú. Zvyčajne je dodržané pravidlo, že štandardná výška kompletného stĺpa (pätka, driek, hlavica) je desaťkrát väčšia ako priemer drieku stĺpa nad pätkou.

Kompozitný stavebný kánon ako jediný z piatich klasických stavebných kánonov vyvinuli Rimania približne na prelome letopočtov (Vitruvius ho vo svojom diele De architectura nespomína, pretože práve počas jeho písania 40 – 25 pred n. l. sa len začal formovať). Podobnosť raných, neprizdobovaných foriem kompozitného stavebného kánonu s rímskym korintským stavebným kánonom spôsobovala, že až do obdobia renesancie ho považovali za neskorú formu rímskeho korintského stavebného kánonu. Za samostatný stavebný kánon začal byť považovaný až od obdobia renesancie (renesanční architekti mu nesprávne prisudzovali osobitý druh architrávu). Najstaršie príklady kompozitného stavebného kánonu sa objavili v sochárskej výzdobe malých rozmerov, až neskôr boli jeho formy prenesené do monumentálnej architektúry (napr. Titov víťazný oblúk v Ríme, 81 n. l.). Rozšíril sa v 2. stor., osobitne obľúbený bol v Malej Ázii, pričom sa používal najmä v architektúre vytváranej na cisársku objednávku.