kórejský jazyk

kórejský jazyk, kórejčina, kórejsky čosonmal, čosono (v Kórejskej ľudovodemokratickej republike, KĽDR), hangukmal, hangugo (v Kórejskej republike), korjomal, korjomar (na území bývalého Sovietskeho zväzu) — geneticky izolovaný východoázijský jazyk tvoriaci samostatnú jazykovú rodinu; úradný jazyk v KĽDR a Kórejskej republike. Je materinským jazykom kórejských menšín v Číne, USA, Japonsku, európskych štátoch, Uzbekistane, Rusku, Kazachstane a i. Počet jeho používateľov sa v súčasnosti odhaduje na 78 mil. (2014), v rámci jazykov sveta zaujíma 15. miesto. Zapisuje sa kórejským písmom.

Otázka pôvodu a príbuznosti kórejského jazyka s inými jazykmi je predmetom diskusií, bol porovnávaný s japonským, ainským a čínskym jazykom, ako aj s indoeurópskymi, paleoázijskými, altajskými, uralskými a drávidskými jazykmi. Porovnanie s japonským jazykom často vychádzalo z typologickej podobnosti. Obidva jazyky sú si gramaticky veľmi podobné, výrazne sa však odlišujú hláskovým systémom. Vierohodnejšia je hypotéza, podľa ktorej sa kórejský jazyk zaraďuje k altajským, najmä k mandžusko-tunguzským jazykom. Ani tento vzťah však nie je jednoznačne dokázaný, preto sa kórejský jazyk klasifikuje ako izolovaný.

Kórejský jazyk má podľa štandardnej výslovnosti 10 samohlások, 11 dvojhlások a 19 spoluhlások, podľa súčasnej výslovnosti sa však systém samohlások čiastočne mení – samohlások je 8 a dvojhlások 13. Zachovali sa zvyšky vokálovej harmónie, hlásky sa často spodobujú, prízvuk je melodický. Typologicky sa kórejský jazyk zaraďuje medzi aglutinačné jazyky, preto má mnohé gramatické prvky spoločné s japončinou, mongolčinou, mandžuštinou a turečtinou, ako aj s európskymi jazykmi ako maďarčina, fínčina a estónčina. Hoci sa v priebehu dvoch tisícročí vďaka čínskemu politickému i kultúrnemu vplyvu doň dostalo veľa čínskych slov (foneticky pozmenených), typológiu jazyka neovplyvnili. Kórejský jazyk nerozlišuje gramatický rod, gramatické vzťahy sa vyjadrujú bohatou škálou rozličných koncoviek, prípon, častíc a záložiek (postpozícií). Systém skloňovania je pravidelný a jednotný. Existujú dva rady základných čísloviek: pôvodné, kórejské (1 – 99) a sinokórejské. Pri počítaní ľudí, zvierat a vecí sa používajú spolu s číslovkou tzv. numeratívy (napr. kchal han čaru – v doslovnom preklade: kniha, jeden, zväzok, t. j. jedna kniha). Slovesá majú bohatý systém tvarov, vyjadrujú kategóriu času, rodu, zdvorilosti a spôsobu, existuje oznamovací, rozkazovací a opytovací spôsob, nevyskytuje sa podmieňovací spôsob. Na rozdiel od európskych jazykov, v ktorých sa využíva skôr intonácia alebo zmena slovosledu, sa v kórejskom jazyku používa morfologické vyjadrenie opytovacieho spôsobu, t. j. zmenou koncovky. Nerozoznáva sa kategória osoby, je však bohato rozvinutý systém vyjadrovania zdvorilosti, tzv. stupeň osobnej orientácie, ktorý sa vyjadruje rozličnými koncovkami prísudku na konci vety a na rozdiel od nášho vykania a tykania ním možno vyjadriť viacero rôznych významových odtieňov. Kórejské slovesá sa podľa významu delia na dejové (vyjadrujú dej, činnosť alebo stav) a kvalitatívne (v našom význame adjektíva). Osobitosťou sú kauzatívne slovesá a samostatné záporové slovesá. Slovosled je pevný (podmet – predmet – prísudok). Určujúci člen vždy stojí pred určovaným členom a vedľajšia veta vždy pred hlavnou vetou.

V kórejskom jazyku sa rozlišuje 6 skupín dialektov, ktoré sú stále živé, hoci rozdiely medzi nimi sa pomaly stierajú. Severné dialekty a dialekt ostrova Čedžudo si zachovali viacero archaických čŕt. V slovnej zásobe súčasného kórejského jazyka sa rozlišujú tri vrstvy: pôvodná, kórejská lexika (koju-o), čínska lexikálna vrstva (handžao – sinokórejské slová) a výpožičky z rozličných jazykov (weräo). Pôvodná, kórejská lexika obsahuje množstvo zvukomalebných a obrazných slov, ktoré patria k charakteristickým črtám kórejského jazyka. V dôsledku dlhého čínskeho kultúrneho vplyvu, ako aj používania čínskych znakov a spočiatku aj klasickej čínštiny ako literárneho jazyka, tvoria veľkú časť slovnej zásoby slová prevzaté z čínštiny, tzv. sinokórejské slová (v kultúrnej a vo vedeckej terminológii, ako aj v publicistike najmenej 50 %), ktoré sa však prispôsobili fonologickému systému kórejského jazyka a plne sa podriadili aj jeho gramatickej štruktúre. Najmenšiu lexikálnu vrstvu tvoria výpožičky z iných jazykov, napr. zo sanskrtu (sanskritu), z mongolčiny, džürčenčiny a mandžuštiny, ako aj novšie slová z európskych jazykov, po 2. svetovej vojne v Kórejskej republike najmä z angličtiny a v KĽDR z ruštiny (hoci v oveľa menšom rozsahu). V dôsledku rozdelenia Kórey na dva štáty došlo aj k čiastočne odlišnému vývoju kórejského jazyka, kodifikované jazykové normy v obidvoch častiach Kórey sa v jednotlivostiach začali od seba odlišovať. V roku 1966 bol v KĽDR namiesto dovtedajšieho tzv. štandardného jazyka (pchjodžuno), t. j. spisovného kórejského jazyka kodifikovaného na základe stredokórejského dialektu (jazyka obyvateľov Soulu), ako norma zavedený severozápadný (pchjongjanský) dialekt a tento jazyk sa začal označovať termínom kultúrny jazyk (munhwao). K diferenciácii kórejského jazyka prispeli i rozsiahle masové a navzájom nekoordinované hnutia za očistu jazyka. Výsledkom sú napr. rozdiely v poradí písmen v abecede, v počte a používaní diakritických znamienok, v pravopise, vo výslovnosti, ako aj v nahrádzaní ťažko zrozumiteľných sinokórejských a cudzích slov čisto kórejskými slovami. Rozdiely v jazyku obidvoch častí polostrova však zatiaľ nebránia vzájomnej komunikácii a porozumeniu a kórejský jazyk na celom Kórejskom polostrove ostáva aj naďalej jediným národným jazykom.

Skúmaním kórejského jazyka, literatúry, dejín a kultúry historickej Kórey, ako aj KĽDR a Kórejskej republiky sa zaoberá koreanistika.