kórejské výtvarné umenie

Popis ilustrácie

Buddha Šákjamuni v jaskynnom chráme Sokkuram pri Kjongdžu, Kórejská republika, 742 – 774

Popis ilustrácie

Stojaci Buddha z obdobia kráľovstva Zjednotená Silla, pozlátený bronz, 8. stor., Metropolitné múzeum umenia, New York

Popis ilustrácie

Bódhisattva Kšitigarbha, maľba na hodvábe, 1, pol. 14. storočia, Metropolitné múzeum umenia, New York

Popis ilustrácie

An Kjon: Večerný zvon z chrámu zahaleného hmlou, okolo 1450 – 1500, Metropolitné múzeum umenia, New York

Popis ilustrácie

Kim Hong-do: Krajina, koniec 18. stor., Los Angeles Country Museum of Art

Popis ilustrácie

Portrét Veľkého majstra Seosana, koniec 17. – začiatok 18. stor., Metropolitné múzeum umenia, New York

Popis ilustrácie

Zvon kráľa Songdoka, 771, múzeum v Kjongdžu, Kórejská republika

Popis ilustrácie

Bronzové zrkadlo z obdobia kráľovstva Korjo, 918 – 1392, Metropolitné múzeum umenia, New York

Popis ilustrácie

Zlatá kráľovská koruna z obdobia Zjednotená Silla, 668 – 935, múzeum v Kjongdžu, Kórejská republika

Popis ilustrácie

Škatuľka v tvare trojlístka z laky s perleťovou intarziou z obdobia kráľovstva Korjo, 12. stor., Metropolitné múzeum umenia, New York

Text hesla

kórejské výtvarné umenie — výtvarné umenie na Kórejskom polostrove aj umenie Kórejčanov pôsobiacich v Číne a Japonsku. Počas celej existencie bolo silno ovplyvňované čínskou kultúrou, nepredstavuje však imitáciu čínskeho umenia. Po začiatočnom štádiu, keď sa kopírovali čínske vzory, sa začalo rozvíjať umenie, ktoré malo výrazne kórejský charakter (jednoduchosť, čistota línií, spontánnosť prejavu). Kórea v minulosti slúžila i ako kultúrny most, cez ktorý prechádzali čínske vplyvy do Japonska. Mnohí kórejskí umelci, najmä maliari, pôsobili v Číne a Japonsku (preto sa viaceré významné kórejské maliarske diela nachádzajú v Japonsku). Rozvíjali sa sochárstvo, maliarstvo, keramika i umelecké remeslá, ktoré dosiahli vysokú úroveň.

Najstaršie príklady sochárstva pochádzajú z 5. tisícročia pred n. l. a predstavujú drobné keramické figurálne sošky štýlovo blízke a podobné soškám, ktoré vtedy vznikali v Číne a Strednej Ázii. V 1. tisícročí pred n. l. boli zhotovované drobné bronzové figúrky zvierat v realistickom štýle, ktoré pravdepodobne slúžili ako závesné amulety na odevoch. V ich tvorbe sa prejavili vplyvy zo severnej Číny a zo Sibíri, ktoré pretrvali aj počas obdobia Troch kráľovstiev (1. stor. pred n. l. – 668 n. l.), keď sa okrem buddhistického sochárstva rozvíjala tvorba drobných, živo modelovaných sošiek zvierat z keramiky. Od obdobia kráľovstva Zjednotená Silla (668 – 935) boli obľúbené sochárske zobrazenia 12 znamení zvieratníka, ktoré sa uplatnili vo výzdobe hrobiek, buddhistických chrámov i stúp v podobe reliéfov a voľných sôch. Vyznačujú sa silným vplyvom čínskeho sochárstva z obdobia dynastie Tchang (618 – 907) a vysokou umeleckou úrovňou stvárnenia. Sochy zvierat a mytologické postavy sa uplatňovali ako strážcovia hrobiek až do 19. stor.

Sochárstvo sa začalo výraznejšie rozvíjať najmä v súvislosti so šírením buddhizmu. Buddhistické sochárstvo je najrozšírenejším druhom kórejského sochárstva minulosti, pričom najmä čínske buddhistické sochárstvo (najstaršie sochy boli privezené vo 4. stor. z Číny) bolo v Kórei počas mnohých stáročí významným inšpiračným zdrojom sochárstva a zároveň zohrávalo významnú úlohu pri sprostredkúvaní indických vplyvov v kórejskom umení. Pri prenikaní čínskych štýlov malo v najstaršom období významnú úlohu kráľovstvo Kogurjo (37 pred n. l. – 668 n. l.). Sochári zhotovovali sochy i reliéfy Buddhu a bódhisattvov (populárny bol najmä Buddha Maitréja) v rozličných pózach z kameňa (najmä zo žuly), dreva (zachovali sa len výnimočne, najstaršie pochádzajú z obdobia kráľovstva Korjo, 918 – 1392), bronzu, resp. zo zláteného bronzu (od 6. stor.), zo železa a z keramiky (od obdobia kráľovstva Korjo). Zhotovovali sa komorné sochy, sochy v životnej veľkosti i monumentálne sochy vytesávané do skál. Najstaršie sochy sa vyznačujú silným abstrahovaním ľudskej postavy, frontálnosťou a uvoľnene podanou pôvodnou čínskou ornamentikou (Stojaci Buddha, 6. stor.). V období Troch kráľovstiev sa začali rozvíjať viaceré charakteristické regionálne sochárske štýly. Od polovice 6. stor. sochári redukovali dekoratívnu stránku sôch a sústreďovali sa na anatomickú štruktúru tela a na výraz tváre, ktorý sa stal živším a naturalistickejším (nešlo však o portrét, ale o silno abstrahovanú ľudskú tvár s charakteristickým archaickým úsmevom). Vyjadrením ich úsilia sú sochy sediaceho meditujúceho Buddhu s jednou nohou preloženou cez koleno druhej (typ nazývaný pangasajusang). Tieto diela poukazujú na príklon k modelácii založenej na domácich estetických princípoch (Sediaci Buddha Maitréja, 7. stor.). V 8. stor. sa presadil čínsky štýl sochárstva dynastie Tchang (najmä jeho provinčné variácie) charakteristický záujmom o naturalizmus, senzuálnym podaním postáv a silným indickým vplyvom (guptovský štýl). Sochy z tohto obdobia sa vyznačujú remeselným majstrovstvom, vyváženými proporciami a naturalizmom, figúry sú doplnené ornamentálnymi, reliéfne stvárnenými svätožiarami skladajúcimi sa zo štylizovaných ornamentov a plameňov (Stojaci Buddha Amitábha, 719). K významným dielam patria monumentálne reliéfy vytesané v skale v buddhistickej pustovni Čchilbul na vrchu Nam v blízkosti Kjongdžu, zobrazujúce sediaceho Buddhu obklopeného bódhisattvami (1. pol. 8. stor.). Najznámejšou buddhistickou sochou v Kórei je monumentálna (výška viac ako 3 m), zo žuly vytesaná socha Buddhu Šákjamuniho obklopená reliéfmi a menšími sochami bódhisattvov a arhatov (svätcov) v jaskynnom chráme Sokkuram pri Kjongdžu (742 – 774, rekonštruovaný v 18. stor., 1995 spolu s chrámom Pulguksa zapísaný do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO), ktorá je vrcholným dielom buddhistického sochárstva v Kórei.

V 8. stor. sa vo výzdobe kráľovských hrobiek začali uplatňovať sochy strážcov, ktoré pozostávajú z ľudskej postavy a z hlavy zvieraťa. V 8. – 9. stor. patrilo v sochárstve k najobľúbenejším zobrazenie Buddhu Vairóčanu. K najvýznamnejším dielam patria monumentálne, zo železa odliate sochy Buddhu Vairóčanu v Chráme Porim v Čanghungu (dnes v provincii Kangwon, 858) a Buddhu Amitábhu v Chráme Silsang v Namwone (828). Veľké sochy z kovu (železa), ktoré dokazujú majstrovstvo kórejských remeselníkov, boli odlievané po častiach a následne spájané. Sochárstvo obdobia kráľovstva Korjo nadviazalo v ranom období na lokálne sochárske štýly obdobia Zjednotenej Silly. K najvýznamnejším dielam patrí monumentálny sediaci Buddha Amitábha v Chráme Pusoksa v Jongdžu (koniec 10. stor.) vytvorený z nepálenej pozlátenej hliny. V tomto období vzniklo v celej krajine aj množstvo monumentálnych, v skalách vytesaných reliéfov (Buddha Šákjamuni, 10. stor., vrch Pukhan, Soul), z ktorých mnohé sú disproporčné (Kážuci Buddha Maitréja, 11. stor., chrám Popdžu na vrchu Sogni). Diela, ktoré vznikli v provinciách, sa vyznačujú hrubším vyhotovením. Od 10. stor. vznikali aj portrétne sochy významných mníchov. Tento, pre buddhistické sochárstvo charakteristický žáner sa rozvíjal aj v období dynastie I (Ri; 1392 – 1910) v štáte Čoson, keď boli silno štylizované sochy buddhistických majstrov a mníchov umiestňované v tzv. spomienkových sieňach. Sochárstvo neskorého obdobia Korjo (13. – 14. stor.) sa vyznačovalo silným vplyvom súdobého čínskeho buddhistického sochárstva (Buddha Pchasadžaguru, pol. 14. stor.). Vznikali delikátne modelované štylizované sochy buddhov s odevmi so silno abstrahovaným systémom záhybov drapérií, ktoré pôsobili harmonicky (Buddha Vairóčana, koniec 14. stor.). Sochárstvo v období dynastie I (Ri) sa vyznačuje úpadkom technológií a štýlov, čo súviselo so stratou vplyvu buddhizmu, ktorý bol výrazný od 16. stor. Sochy sa vyznačujú silnou štylizáciou a uniformitou, na ich produkciu sa používali lacnejšie materiály (hlina, drevo, kameň), od 17. stor. sa uplatňovala výrazná polychrómia. V 18. stor. vznikali reliéfy, ktoré slúžili ako oltár a pozostávali z viacerých postáv buddhov, bódhisattvov a arhatov, v ich strede sa nachádzal Buddha obklopený svojimi hlavnými žiakmi (Oltár z pustovne Jaksu, 1782). Buddhistické sochárstvo v 19. stor. upadlo, čo sa prejavilo zhrubnutím foriem. Sochárstvo japonského koloniálneho obdobia (1910 – 45) je charakteristické prenikaním západných umeleckých techník a štýlov, ktoré sa v konzervatívnom domácom prostredí presadzovali len veľmi pomaly, až do 50. rokov 20. stor. prevládal realizmus. Mnohí kórejskí sochári študovali na umeleckých školách v Japonsku a vytvárali figurálne diela ovplyvnené akademizmom a klasicizmom, k významným umelcom patril Kim Kjong-sung (*1915, †1992), ktorý vytváral realisticky stvárnené ľudské postavy.

Vysokú úroveň dosiahlo kórejské maliarstvo. V starších obdobiach sa rozvíjalo najmä v podobe nástenných malieb (technika pravej a nepravej fresky), neskôr ako maľba tušom na rozličných materiáloch (najmä na hodvábe a papieri). Počas celého obdobia vývinu sa prejavovali silné vplyvy tradičného čínskeho maliarstva, ktoré kórejskí umelci neustále modifikovali a prispôsobovali miestnemu estetickému cíteniu i kultúre, pričom od obdobia kráľovstva Korjo vzniklo niekoľko typických kórejských maliarskych štýlov. Rozvíjali sa klasické čínske maliarske žánre: krajinomaľba, obrazy vtákov a kvetín i figuralistika (žánrové maliarstvo a portrét, profánne i náboženské konfuciánske a taoistické námety); samostatným odvetvím bola buddhistická maľba (figuralistika). Maľbe sa venovali profesionálni maliari a od neskorého obdobia kráľovstva Korjo (podobne ako v Číne) aj učenci, tzv. literáti (literátska maľba, vyznačovala sa väčšou konzervatívnosťou).

Kórejská maľba je charakteristická sviežosťou a energickým výrazom, mnohé figurálne kompozície aj humorom. Najstaršie zachované maľby vytvorené technikou fresky vznikli ako výzdoba hrobiek v období Troch kráľovstiev (1. stor. pred n. l. – 668 n. l.). Kórejská figurálna buddhistická maľba (tchänghwa) sa vyvíjala od 4. stor. a svoj vrchol dosiahla v neskorom období kráľovstva Korjo (13. – 14. stor.), v minulosti bola vysoko cenená v Číne a Japonsku. Vyznačuje sa osobitým štylistickým a estetickým prístupom, charakteristická je formálnosťou a konzervativizmom. Rozvíjalo sa viacero lokálnych maliarskych škôl a množstvo štýlov. Vznikali obrazy na zvitkoch alebo na textile (maľované závesné obrazy), nástenné maľby (často monumentálne, ktoré slúžili ako oltáre alebo ako výzdoba interiérov i exteriérov stavieb), iluminované rukopisy a zástavy, ktoré sa používali pri náboženských procesiách. Z obdobia dynastie I (Ri; 1392 – 1910) sa zachovali aj portréty významných mníchov. Maľby vytvárali najmä školení mnísi, ale aj profesionálni umelci pomocou šablón, ktorých používanie sa významným spôsobom podieľalo na zachovávaní a udržiavaní tradície, následkom toho však dochádzalo aj k uniformite a štandardizácii, od 15. stor. sa objavili len minimálne štýlové inovácie. Ikonografia týchto diel bola fixovaná, ku klasickým námetom patrili Buddha Amitábha, bódhisattva Avalókitéšvara a bódhisattva Kšitigarbha (tzv. Amitábhova trojica), výjavy zo života Buddhu a v neskorších obdobiach aj populárne buddhistické príbehy (Štyria nebeskí králi, Dračí kráľ a i.).

Najstaršie buddhistické maľby sa zachovali v hrobkách zo 4. až z 5. stor., podľa historických záznamov sa v 5. – 6. stor. kórejskí maliari učili maľovať buddhistické obrazy v Číne. V 7. – 8. stor. sú v Japonsku doložení viacerí kórejskí maliari, ktorí o. i. vytvorili aj nástenné maľby Zlatej siene (Kondó) v kláštore Hórjúdži v meste Ikaruga. Najstaršie zachované iluminácie pochádzajú z 8. stor., vrcholné diela vznikli v období kráľovstva Korjo (918 – 1392). Charakteristické sú majstrovstvom a eleganciou, jemnou farebnosťou, citlivým spracovaním a atmosférou vznešenosti (Amitábhova trojica, 13. stor.). Mnohé maľby z tohto obdobia sa nachádzajú v klenotniciach chrámov v Japonsku, kde boli veľmi cenené (v 14. stor. dokonca japonskí piráti podnikali výpravy do Kórey s cieľom získať kórejské buddhistické maľby). V období dynastie I (Ri) prevládla charakteristická miestna maľba. Nastal odklon od čínskych vzorov, ktoré sa dovtedy prejavovali aj v ikonografii (viaceré diela boli ovplyvnené buddhistickým umením čínsko-tibetského okruhu). Zachovali sa monumentálne nástenné maľby, ktoré sú dokladom individuálneho umeleckého majstrovstva (maľby v chráme Muwi pri Kangdžine, 1476; maľby v chráme Wibong vo Wandžu, prelom 15. a 16. stor.). Diela zo 17. – 18. stor. sa vyznačujú bohatou farebnosťou a uplatňovaním výrazných farebných kontrastov. V 2. polovici 19. stor. zaznamenala buddhistická maľba výrazný úpadok.

Spomedzi tradičných žánrov vynikla krajinomaľba. Najstaršie zobrazenia krajín sa nachádzajú v hrobkách z obdobia Troch kráľovstiev (lovecké scény so silno štylizovanými krajinami v pozadí). Výnimočným príkladom stvárnenia krajiny je keramická obkladačka s reliéfom štylizovanej krajiny zo 7. stor. (najdená v Puje). V období kráľovstva Korjo sa krajinomaľba rozvíjala pod silným čínskym vplyvom (jej príklady sa však nezachovali). Vrchol dosiahla v období dynastie I (Ri), keď bola významne ovplyvnená čínskou krajinomaľbou z obdobia dynastie Ming (1368 – 1644). Rozvíjalo sa množstvo maliarskych štýlov (mnohí maliari, najmä v neskorších obdobiach, uplatňovali pri tvorbe viacero štýlov, ktoré dokonca kombinovali na jednom obraze) a používalo sa množstvo maliarskych techník. Významní majstri vytvorili vlastné originálne maliarske štýly, ktoré ďalej rozvíjali ich žiaci. Mnohí umelci cestovali do Číny a Japonska, kde sa preslávili. Najvýznamnejším maliarom bol An Kjon (*okolo 1400, †okolo 1464 – 70), ktorý maľoval krajiny charakteristické monumentálnymi pohoriami, drobnými figúrami, rozľahlým priestorom a neprerušovanými ťahmi štetca. Významný maliar Kang Hui-an (*1419, †1464) bol ovplyvnený čínskou čchan-buddhistickou maľbou, jeho diela sa vyznačujú striedmosťou a živosťou. V 18. – 1. pol. 19. stor. sa rozvíjal charakteristický kórejský maliarsky štýl nazývaný skutočný pohľad (čin kjong sansu), založený na priamom pozorovaní krajiny (nešlo však o realizmus alebo o naturalizmus ako v západnom maliarstve). Jeho zakladateľom a najvýznamnejším predstaviteľom bol Čong Son (*1676, †1759), ktorého diela sa vyznačujú inovatívnym prístupom a realizmom (Údolie sviežeho vánku, 1739).

K najpopulárnejším žánrom kórejského maliarstva patrili obrazy vtákov a kvetín. Tento žáner sa samostatne rozvíjal od obdobia kráľovstva Korjo a najviac v období dynastie I (Ri), keď sa uplatnil aj vo výzdobe interiérov. Formálne i myšlienkovo vyšiel z čínskych vzorov, ktoré boli založené predovšetkým na symbolických významoch. K výnimočným zachovaným raným dielam patrí zvitok Pivonka, kvety a vtáky (2. pol. 14. stor.) pripisovaný kráľovi Kongminovi (*1330, †1374, vládol 1351 – 74), ktorý vynikol i ako významný maliar a znalec maliarstva. V neskorom období dynastie I (Ri) sa maliarske poňatie tohto žánru vzdialilo od čínskych vzorov; vtáky na obrazoch pôsobia prirodzene a spontánne (Čo Sok: Ranné straky, 17. stor.). Vysokú úroveň dosiahla aj kórejská figurálna žánrová maľba (sokhwa), ktorej najstaršie príklady sa zachovali v hrobkách v kráľovstve Kogurjo (výjavy z bežného života a lovecké scény). Vrchol dosiahla približne medzi 1700 – 1850, keď sa maliari sústreďovali na zobrazovanie výjavov z každodenného života obyčajných ľudí (mestský a dedinský žáner). Najlepšie diela sa vyznačujú dôvtipom a vysokou úrovňou techniky štetcovej kresby. K najvýznamnejším kórejským maliarom obdobia dynastie I (Ri) patrí Kim Hong-do (*1745, †po 1814), ktorého diela mali významný vplyv na rozvoj kórejského maliarstva v 19. stor. (mal množstvo nasledovníkov). Namaľoval množstvo figurálnych diel a krajín, jeho maliarsky štýl je typický hrubými, energicky nanášanými ťahmi štetca (Tanec a hudba, posledná tretina 18. stor.; Osem taoistických nesmrteľných, 1776). K najvýznamnejším maliarom patril aj Sin Jun-bok (pôsobil v 2. pol. 18. stor.), ktorý maľoval žánrové výjavy z prostredia vyšších spoločenských vrstiev (Mladí ľudia v prírode, 2. pol. 18. stor.; Ženy počas sviatku Tano, 2. pol. 18. stor.). Jeho diela sa vyznačujú delikátnym vyhotovením a minimalistickou farebnosťou, často zobrazoval výjavy so ženami s erotickým nábojom.

Portrétny žáner je v literatúre doložený už v období kráľovstva Korjo. Maľba portrétov sa výraznejšie rozvíjala v období dynastie I (Ri), a to v súvislosti s konfuciánskym uctievaním predkov (konfucianizmus zaraďoval portréty do 6 kategórií). Maľovali sa fiktívne portréty (predkov alebo významných osobností) i podobizne živých ľudí. Portréty predkov kráľovských dynastií a šľachty boli uctievané a uložené v špeciálne na tento účel vybudovaných stavbách v chrámoch, portréty učencov a významných úradníkov boli uctievané v konfuciánskych akadémiách. Portréty sa vyznačujú výnimočným zachytením čŕt a psychiky portrétovaného (Jun Tu-so: Autoportrét, okolo 1705 – 15).

Na začiatku 20. stor. sa začali šíriť západné (európske) maliarske techniky, ktoré vniesli do kórejskej maľby zásadné zmeny. Zmenil sa aj spoločenský status umelca, maliar už nebol vnímaný ako remeselník alebo ako vzdelanec, ktorý sa maľbou rozptyľoval (literátska maľba). V japonskom koloniálnom období (1910 – 45) viacerí umelci študovali európske umenie v Japonsku, jedným z prvých kórejských umelcov, ktorí absolvovali umeleckú školu v Tokiu, bol Kim Kwan-ho (*1893, †1959). Populárnymi boli realizmus a akademizmus, ojedinele sa prejavil aj vplyv impresionizmu. Významný vplyv na šírenie ideí európskeho maliarstva malo založenie Asociácie pre maľbu a kaligrafiu (Sohwahjopchö, 1918), ktorá v rokoch 1921 – 36 každoročne usporadúvala umelecké výstavy. V roku 1922 koloniálna japonská vláda iniciovala výstavu kórejského umenia Sondžon inšpirovanú európskymi salónmi. V 30. rokoch 20. stor. sa v dielach viacerých umelcov prejavil vplyv moderného umenia, Ku Pon-ung (*1906, †1953) vytvoril diela ovplyvnené expresionizmom a Ju Jonng-guk (*1916, †2002), ovplyvnený konštruktivizmom, prvé diela v štýle geometrickej abstrakcie. Európske umelecké štýly mali v 1. polovici 20. stor. vplyv aj na tradičnú kórejskú maľbu tušom, čo sa prejavilo najmä v odklonení sa od tradičného systému maliarskych žánrov a v novom prístupe k motívom (napr. v rámci tradičnej krajinomaľby sa výraznejšie uplatnili realistické skice prírodných prostredí).

Spomedzi umeleckých remesiel vynikli najmä kórejská keramika a remeslá spracúvajúce kovy. Spracovanie bronzu sa rozšírilo v 1. tisícročí pred n. l. (vynikla výroba bronzových dýk). Približne od polovice 1. tisícročia pred n. l. sa rozšírila výroba bronzových zrkadiel (pripisovali sa im magické vlastnosti), v ktorých dekore sa uplatnila tradičná čínska ornamentika a motívy pochádzajúce zo Sibíri. S buddhizmom súvisela výroba bronzových zvonov, gongov a kadidelníc, ktoré sa používali pri náboženských rituáloch. Ich výroba dosiahla technický a umelecký vrchol v období kráľovstva Zjednotená Silla, vysokú úroveň mala aj v období kráľovstva Korjo. K najvýznamnejším zachovaným zvonom patrí zvon kráľa Songdoka odliaty 771 (dnes v múzeu v Kjongdžu), ktorý sa hmotnosťou 18, 9 t, výškou 3,33 m a priemerom 2,27 m zaraďuje k najväčším na svete. Najstaršie doklady výroby šperkov pochádzajú z hrobiek z obdobia Troch kráľovstiev. Bohaté náleziská zlata v kráľovstve Silla podnietili rozvoj zlatníctva a šperkárstva. V kráľovských hrobkách v okolí Kjongdžu boli nájdené výnimočné kráľovské koruny, ktoré boli zhotovené zo zlatých plátov (5. stor.) a ktorých tvar poukazuje na spätosť s umením stepných národov strednej a severnej Ázie. Skladajú sa z čelenky s vetvovitými výčnelkami evokujúcimi parohy (v hornej časti) a zo závesov (v dolnej časti). Zo zlatých výčnelkov visia na zapletených drôtikoch brúsené nefritové ozdoby (kogok). Vysokú úroveň dosiahla aj tvorba predmetov z laky (vyrábaná zo živice stromu Toxicodendron vernicifluum), ktorá sa do Kórey dostala z Číny. Väčšina predmetov z laky pochádza z výbavy hrobiek, najstaršie zachované predmety pochádzajú z 3. stor. n. l. V období Troch kráľovstiev sa rozšírila výroba lakovaných sarkofágov určených pre bohatú aristokraciu. Laka sa používala na dekorovanie predmetov z dreva, kovu, bambusu, kože a papiera. Uplatnila sa najmä vo výrobe rôznych druhov luxusných nádob, kaziet, škatuliek, nábytku i rituálnych predmetov. V neskorších obdobiach sa často kombinovala napr. s perleťou.

Zverejnené 9. apríla 2023.

Kórejské výtvarné umenie [online]. Encyclopaedia Beliana, ISBN 978-80-89524-30-3. [cit. 2024-02-23]. Dostupné na internete: https://beliana.sav.sk/heslo/korejske-vytvarne-umenie