Kopecký, Jan
Kopecký, Jan, 13. 10. 1919 Habrkovice, dnes miestna časť obce Záboří nad Labem, okres Kutná Hora – 20. 12. 1992 Praha — český teatrológ, dramaturg a režisér. Študoval estetiku na Filozofickej fakulte Karlovej univerzity v Prahe. V rokoch 1942 – 43 pôsobil ako redaktor v Divadelných novinách, 1957 – 60 ich šéfredaktor. Medzitým bol v rokoch 1943 – 45 dramaturgom a režisérom v Městskom divadle v Kladne, v rokoch 1945 – 47 dramaturgom Divadla 5. května v Prahe a v rokoch 1947 – 50 pražského Národného divadla. V období 1950 – 60 vyučoval na Divadelnej fakulte Akadémie múzických umení (DAMU) v Prahe, v roku 1960 sa stal vedúcim Katedry dejín a teórie divadla na Filozofickej fakulte Karlovej univerzity v Prahe; 1959 profesor.
V rokoch 1968 – 69 pôsobil ako námestník ministra kultúry ČSSR, 1966 – 69 ako viceprezident Medzinárodného divadelného ústavu (L’Institut international du théâtre so sídlom v Paríži) v Prahe. Počas normalizácie musel v roku 1971 opustiť univerzitu, neskôr pracoval ako čerpač v národnom podniku Vodní zdroje; publikoval pod viacerými menami. V rokoch 1990 – 92 opäť pôsobil na Filozofickej fakulte Karlovej univerzity v Prahe.
Vo vedeckom výskume sa orientoval najmä na domácu klasiku a ľudové divadlo. Upravoval texty ľudových svetských hier z veľkonočných a vianočných cyklov. Bol autorom viacerých adaptácií, úprav a dramatizácií, napr. pašiovej hry Komedie o umučení a slavném vzkříšení Pána a Spasitele našeho Ježíše Krista (1965, knižne 1967, inscenovaná 1970 a 1990 v Divadle Jonáša Záborského v Prešove a 1990 v Štátnom divadle Košice a v Divadle Andreja Bagara v Nitre), ktoré sa stali tvorivým impulzom pre dobové divadlo, komédií Kočka ve vile (1978, s Jiřím Seydlerom, pod spoločným pseudonymom Jiří Poch) a Linka důvěry (1986, pod menom Ivana Vadlejchová), monografií a učebníc (kapitoly v Dějinách českého divadla I, 1968), ako aj štúdií a prác o literatúre a divadle (Tvrdohlavá knížka. O české divadelní klasice, 1963; Co je divadlo, 1983, pod menom Jan Bernard; Neobyčejný život. Svět podle Karla Čapka, 1989; Antonin Artaud. Poslední z prokletých, posmrtne 1994). Prekladal z francúzskej (Arthur Adamov, Jean Anouilh, Romain Rolland) a ruskej (Alexandr Nikolajevič Ostrovskij, Lev Nikolajevič Tolstoj) literatúry.