kontinentálne právo

kontinentálne právo, kontinentálny právny systém, kontinentálny európsky právny systém, kontinentálne európske právo — jeden z veľkých svetových právnych systémov. Vyvinul sa v kontinentálnej Európe (odtiaľ názov) a postupne sa rozšíril aj do iných častí sveta. V súčasnosti sa doň zaraďuje aj právo platné v Latinskej Amerike a v niektorých krajinách, resp. oblastiach Severnej Ameriky (provincia Quebec v Kanade, štát Louisiana v USA, dochádza tam však k jeho ovplyvňovaniu anglo-americkým právom), ako aj Ázie a Afriky. Kontinentálne právo sa začalo formovať v 12. a 13. stor. v prostredí stredovekých univerzít. Vzniklo na základe rímskeho a kánonického práva spracovaných európskou právnou vedou (→ ius commune) a románskeho i germánskeho práva. Najdôležitejším faktorom jeho vzniku bola recepcia rímskeho práva (naproti tomu v Anglicku, kde dochádzalo k recepcii rímskeho práva v menšej miere, sa právny poriadok vyčlenil z kontinentálneho právneho systému a na jeho základe vzniklo samostatné anglo-americké právo). Ako právny systém bolo dotvorené v 19. stor. veľkými kodifikáciami občianskeho práva, ktorých výsledkom boli napr. francúzsky občiansky zákonník Code civil (1804) a rakúsky Všeobecný občiansky zákonník (Allgemeines bürgerliches Gesetzbuch, ABGB, 1811). Na iné kontinenty sa rozšírilo najmä v dôsledku európskej kolonizácie, a to už v priebehu koloniálneho obdobia a následne po rozpade koloniálnych ríš jednotlivých európskych štátov, pričom národný charakter práva postkoloniálnych štátov sa do určitej miery formoval aj pod vplyvom práva materskej krajiny, napr. v Latinskej Amerike pod vplyvom španielskeho či v Afrike pod vplyvom francúzskeho práva. Ďalším spôsobom jeho šírenia mimo Európy bolo preberanie európskych vzorov pri tvorbe práva niektorých mimoeurópskych krajín, ktoré neboli vo svojej histórii kolóniami európskych štátov (napr. vplyv francúzskeho a nemeckého práva na japonské právo v 2. pol. 19. stor.).

Kontinentálne právo sa vyznačuje charakteristickými črtami v štruktúre prameňov práva a v úprave jednotlivých právnych inštitútov, ktorými sa odlišuje od iných právnych systémov. Základným prameňom práva je zákon ako predpis vydaný zákonodarným orgánom v predpísanej podobe, t. j. právo sa tvorí formou zákonov a i. normatívnych právnych aktov schválených parlamentom, vládou či inými orgánmi s legislatívnou právomocou. Ide teda o písané právo (lex scripta) na rozdiel od anglo-amerického práva tvoreného primárne na základe sudcovskej tvorby práva, resp. sudcovských rozhodnutí, precedensov. Sudcovia právo netvoria, iba ho vykladajú a uvádzajú do života (platí zásada iudex ius dicit inter partes = sudca vyhlasuje právo medzi stranami sporu). Pre kontinentálne právo je typický systém občianskeho práva vo forme kódexu (zákonníka), pričom aj vo viacerých ďalších právnych odvetviach došlo k ich kodifikácii vo forme zákonníkov. Subsidiárnymi (pomocnými) prameňmi práva sú obyčajové právo, právna veda (jurisprudencia), doktrína (ucelené učenie predstavujúce súhrn vyhranených názorov) a vyššie princípy formulované najmä v preambulách zákonov a v ústavách. Charakteristická je existencia právnych noriem ako pravidiel správania, právnych inštitútov (napr. vlastnícke právo, kúpa, pôžička) ako funkčne usporiadaných komplexov právnych noriem a právnych odvetví (napr. občianske právo, obchodné právo, trestné právo) ako základných prvkov národného práva, ako aj dualizmus práva, t. j. členenie na súkromné a verejné právo. Úprava právnych inštitútov vo sfére súkromného práva je výrazne ovplyvnená rímskym právom.

Právne poriadky a kódexy v jednotlivých európskych štátoch sú napriek spoločným charakteristickým črtám, ako aj ideovým a právnym základom kontinentálneho práva v určitých smeroch odlišné, pretože vznikali za odlišných historických okolností a sú výsledkom konkrétneho legislatívneho zámeru svojich tvorcov opierajúcich sa pri ich tvorbe o rozličné vzory, ako aj o vlastnú invenciu. Kontinentálny právny systém preto podobne ako ostatné svetové právne systémy nepredstavuje úplne kompaktný a homogénny celok, ale v závislosti od viacerých, prevažne historickoprávnych skutočností sa člení na niekoľko subsystémov (okruhov). Románsky (aj francúzsky) subsystém je založený na francúzskom občianskom zákonníku Code Civil (1804). Považuje sa za najvýznamnejší subsystém z hľadiska vplyvu, rozsahu i filozoficko-právnych základov spočívajúcich v kritike feudálneho absolutizmu, v preferovaní slobody a autonómie človeka a v zdôrazňovaní osvietenského ideálu vedy a racionalizmu, ktoré vychádzali z prirodzenoprávnych koncepcií. Francúzske občianske právo bolo vzorom (paradigmou) kodifikácií práva v 19. a sčasti aj v 20. stor. nielen v Európe, ale i v Latinskej Amerike, Afrike a Ázii. Germánsky subsystém je nehomogénny, pričom ho vzhľadom na rozdielnosti koncepcie pri kodifikácii súkromného práva mnohí autori rozdeľujú na rakúsky, nemecký a švajčiarsky subsystém. Rakúsky Všeobecný občiansky zákonník (ABGB, 1811) bol po francúzskom občianskom zákonníku druhou veľkou európskou kodifikáciou, hoci významom nedosiahol jeho úroveň. Bol ovplyvnený prirodzenoprávnou filozofiou a v Rakúsku platí (po viacerých úpravách a novelizáciách) dodnes. V období právneho dualizmu platilo rakúske občianske právo až do 1950 aj v bývalom Československu, a to v Čechách, na Morave a v Sliezsku (na Slovensku platilo uhorské obyčajové právo). Nemecký Občiansky zákonník (Bürgerliches Gesetzbuch, BGB, 1896) nie je všeobecne pokladaný za tak kvalitne vypracovaný ako francúzsky a rakúsky zákonník, čo bolo spôsobené takmer storočným odstupom od pôvodných prirodzenoprávnych kodifikácií, napriek tomu ovplyvnil občianske zákonníky v Ázii (najmä v Japonsku a Číne). Švajčiarsky občiansky zákonník (Schweizerisches Zivilgesetzbuch, ZGB, 1907) je charakteristický výrazným komercionalizmom (príklonom k obchodnému právu). Nordický (škandinávsky) subsystém sa v dôsledku geografickej a dlhodobejšej politickej izolácie severských štátov od okolitej Európy vyznačuje istými špecifikami a odchýlkami od kontinentálneho práva (v príklone k niektorým prvkom anglo-amerického práva a v sprostredkovanej recepcii rímskeho práva). Uplatňuje sa v právnych poriadkoch Švédska, Nórska, Fínska, Dánska a Islandu. Počas jeho vývoja prevládali kodifikačné tendencie písaného práva (prvé kódexy sa v týchto štátoch objavili už v 17. stor.), ale s výraznými prvkami sudcovskej normotvorby, ktorá je dodnes uznávaná za subsidiárny prameň práva. Napriek týmto divergenciám je nordický subsystém priraďovaný ku kontinentálnemu právnemu systému. Latinskoamerický subsystém vznikol v dôsledku kolonizácie, keď napr. v španielskych kolóniách na americkom kontinente platilo koloniálne právo kreované pod vplyvom španielskeho práva (→ právo Indií) a subsidiárne aj právo materskej krajiny (kastílske právo). Neskôr po získaní nezávislosti novovzniknuté štáty sčasti prevzali zákonodarné tendencie bývalých materských štátov a sčasti si kódexy prispôsobili vlastným kultúrnym a spoločenským potrebám (prvým celoštátnym kódexom civilného práva v krajinách Latinskej Ameriky bol občiansky zákonník Bolívie z 1831). Socialistický subsystém bol uplatňovaný v socialistických alebo v tzv. ľudovodemokratických krajinách od Októbrovej revolúcie 1917 do 1989 (resp. 1991). Vzhľadom na výrazné odlišnosti od kontinentálnych právnych inštitútov, najmä v oblasti vecného a záväzkového práva, je pokladaný za osobitný právny subsystém (napriek tomu, že prvý sovietsky občiansky zákonník z 1922 bol vypracovaný pod výrazným vplyvom francúzskeho a nemeckého občianskeho práva). Po rozpade sovietskeho bloku po 1989 s návratom právnych poriadkov bývalých socialistických štátov do klasického kontinentálneho právneho systému postupne v strednej a vo východnej Európe i na teritóriu bývalého Sovietskeho zväzu zanikol, jeho charakteristické črty sa naďalej uplatňujú napr. v práve Kuby a Číny (→ socialistické právo). Osobitný právny subsystém v rámci kontinentálneho právneho systému predstavuje európske nadštátne (supranacionálne) právo – umelo vytvorený právny systém, ktorý nevznikol prirodzeným vývojom, ale v procese európskej integrácie (→ európske právo). Ide o písané právo s výrazným prvkom normotvorby Európskeho súdneho dvora.