konfucianizmus

konfucianizmus [vl. m.] — čínsky filozoficko-náboženský systém, spolu s taoizmom a buddhizmom jeden z troch hlavných čínskych filozofických smerov a svetonázorov (→ čínska filozofia). Jeho latinizovaný názov utvorili v 17. stor. jezuitskí misionári podľa mena jeho zakladateľa, čínskeho filozofa Konfucia. Termín konfucianizmus sa v čínštine nepoužíva, namiesto neho sa používajú pojmy žu-ťia, žu-ťiao a žu-süe, pričom slovo žu (kňaz alebo poradca na panovníckom dvore) sa používalo už pred Konfuciom, ďalší význam (učenec, vzdelanec) nadobudlo až počas Konfuciovho života.

Pôvodným cieľom Konfucia, ktorý položil základy konfucianizmu na prelome 6. a 5. stor. pred n. l., bolo vychovávať kultivované a mravne ušľachtilé osobnosti, ktoré dokážu správne viesť nevzdelaný ľud. Táto pôvodne etická a politologická didaktika nadobudla filozofický rozmer až v 4. – 3. stor. pred n. l. v dielach mysliteľov Mencia a Sün-c’a, ďalším generáciám bol konfucianizmus odovzdávaný ich žiakmi a nasledovníkmi prostredníctvom klasických kníh Číny. Počas vlády dynastie Čchin (221 – 206 pred n. l.) bol konfucianizmus vytlačený legalizmom, jeho znovurozšírenie nastalo až za vlády dynastie Chan (206 pred n. l. – 220 n. l.), keď sa v 2. stor. pred n. l. zásluhou filozofa Tung Čung-šua, ktorý ho obohatil o teóriu jin-jang a o tzv. teóriu piatich elementov (→ wu-sing), stal štátnou ideológiou (až do pádu monarchie, 1911). Postupne boli zriadené konfuciánske školy na výučbu štátnych úradníkov a zavedený systém výberu ľudí schopných vykonávať štátnu službu. Tento systém bol v 6. stor. n. l. prebudovaný na systém štátnych skúšok, ktorý existoval až do začiatku 20. stor. Medzi 3. a 8. stor. prenikli do konfucianizmu prvky iných filozoficko-náboženských smerov, predovšetkým taoizmu a buddhizmu, čo malo za následok vznik mystických tradícií v konfucianizme. Reforma konfucianizmu nastala v 11. stor. (→ neokonfucianizmus).

Hoci je konfucianizmus často zaraďovaný medzi svetové náboženstvá, náboženstvom v európskom ponímaní sa nikdy nestal. Od iných náboženstiev sa odlišuje tým, že jeho centrom nie je božstvo, nemá pevnú organizáciu alebo hierarchiu, je skôr súhrnom mravných, etických a spoločenských pravidiel vytvorených na dosiahnutie harmónie medzi ľuďmi a vládou a medzi ľuďmi a ich predkami. Konfuciova morálna filozofia kládla dôraz na morálku osobnosti i vlády, na korektnosť v medziľudských vzťahoch, ako aj na úprimnosť a spravodlivosť, ktoré sú nevyhnutné na to, aby človek bol prospešný svojmu okoliu a celej spoločnosti. Pomocou štúdia klasických spisov a striktného dodržiavania pravidiel správania a obradov vrátane uctievania predkov môže ušľachtilý človek (ťün-c’) dosiahnuť úroveň mravnej spravodlivosti, ktorá potom zabezpečí stabilný a spravodlivý spoločenský poriadok. Jedinec nespĺňajúci tento mravný ideál je označovaný ako malý človek (siao-žen). Mravnosť nie je človeku vrodená, možno ju vypestovať výchovou a učením prostredníctvom pravidiel morálneho správania (li). Svet aj spoločnosť sú prirodzene v poriadku vtedy, keď je panovník dobrý, vyznáva cnostné spôsoby svojich predkov a je príkladom v piatich konfuciánskych cnostiach (wu-čchang), ktorými sú ľudskosť (žen), spravodlivosť (i), obradnosť (li), múdrosť (č’) a dôvera (sin). Na vytvorenie dobre spravovanej spoločnosti je nevyhnutných päť etických vzťahov (wu-lun), t. j. láskavosť otca k poslušnému a úctivému synovi, blahosklonnosť panovníka k lojálnemu ministrovi, prednosť staršieho brata pred mladším, spravodlivosť manžela k pokornej manželke a rovnocenný vzťah priateľa k priateľovi založený na vzájomnej dôvere; pri ich správnom dodržiavaní by spoločnosť mala žiť v mieri sama so sebou. Rovnako dôležitým aspektom konfuciánskej spoločnosti je synovská oddanosť (siao), ktorá je chápaná ako úcta detí k rodičom, a dodržiavanie trojročného obdobia smútku po úmrtí rodičov. Väčšinu konfuciánskeho učenia je však možné chápať ako vzťah človeka so všetkými vecami. Takýto vzťah je neoddeliteľnou súčasťou ľudskej prirodzenosti a odkazuje naň zásadná konfuciánska cnosť – ľudskosť (žen), ktorá charakterizuje hĺbku vzťahov vytvorených medzi jedincom a všetkými vecami.

Náboženský aspekt nadobudol konfucianizmus v posmrtnom uctievaní Konfucia, v uctievaní predkov (cu) a vo vykonávaní obradov na uspokojenie duší mŕtvych, ktoré prebral zo starších čínskych ľudových náboženských predstáv (→ čínska mytológia a náboženstvá). Prax uctievania predkov pozostáva z pohrebných rituálov, zo smútočných obradov a zvykov, ako aj z obiet a rituálov vykonávaných podľa určeného harmonogramu; preto má každá konfuciánska domácnosť svoju súkromnú svätyňu. Zosnulých reprezentujú tabuľky umiestnené v chráme alebo vo svätyni, usporiadané hierarchicky na čele s prvým predkom. Tabuľka je považovaná za domov priaznivej duchovnej sily (chun), preto je najuctievanejšou súčasťou konfuciánskej svätyne alebo chrámu. Pretože konfuciánska tradícia je v otázke existencie duchov v podstate agnostická, nesústreďuje sa na otázku posmrtnej existencie, ale iba na dôležitosť rituálu a správneho správania spätého so službou zosnulým.

Najvýznamnejším a najuctievanejším pútnickým centrom čínskeho konfucianizmu je Konfuciovo rodisko v Čchü-fu, kde boli vybudované najstarší Konfuciov chrám a jeho hrobka (1994 zapísané do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO).

Konfucianizmus sa pod vplyvom čínskej kultúry rozšíril aj do ďalších krajín východnej a juhovýchodnej Ázie (napr. v 12. stor. do Japonska). V 18. stor. sa stal predmetom obdivu francúzskych osvietencov a britskej aristokracie, ktorým sa páčila myšlienka riadenia štátu vzdelanými odborníkmi. Začiatkom 20. stor. bol európskymi sociológmi označený za spiatočnícky; tento názor prijali i čínski ľavicoví intelektuáli, ktorí ho v konfrontácii so západnými filozofickými smermi (najmä s marxizmom a pragmatizmom) ostro kritizovali. V roku 1949 po nástupe Mao Ce-tunga a Komunistickej strany Číny k moci bol ako krajne reakčné učenie zakázaný a jeho prívrženci boli počas tzv. kultúrnej revolúcie kruto prenasledovaní, v roku 2007 po prijatí novej línie (tzv. politika návratu ku koreňom) bol spolu s taoizmom a buddhizmom rehabilitovaný. V súčasnosti sa prejavuje vo dvoch formách: ako filozofia tzv. nových neokonfuciánov, ktorá tvorí významnú súčasť modernej svetovej filozofie, a zároveň ako jedna z foriem tzv. ľudového náboženstva, vďaka ktorej väčšina Číňanov súčasne uctieva Konfucia, Lao-c’a i Buddhu a niekde i Ježiša Krista ako štyroch Veľkých duchov kedysi žijúcich Veľkých ľudí, ktorých je dobré uctievať a prosiť o pomoc pri prekonávaní každodenných životných problémov. Najväčší počet vyznávačov má v Číne (v štatistikách sa uvádza ako súčasť tradičného čínskeho ľudového náboženstva), na Taiwane, v Kórei a vo Vietname, menšie skupiny sú v Singapure, v krajinách s výraznou čínskou menšinou (napr. v Mjanmarsku a Thajsku) a v Japonsku.