Kompánek, Vladimír

Sabína Jankovičová

Sabína
Jankovičová
Popis ilustrácie

Zimný záprah, 1990, SNG, Bratislava

Popis ilustrácie

Vladimír Kompánek

Popis ilustrácie

Penát I, 1967, SNG, Bratislava

Text hesla

Kompánek, Vladimír, 28. 10. 1927 Rajec, okres Žilina – 20. 1. 2011 Bratislava — slovenský sochár a maliar. Pochádzal z rodiny rezbárov. V rokoch 1947 – 49 študoval na Oddelení kreslenia a maľovania SVŠT (u G. Mallého a J. Mudrocha), 1949 – 54 figurálne sochárstvo na VŠVU (u J. Kostku) v Bratislave. V roku 1957 spoluzakladateľ Skupiny M. Galandu.

Významný predstaviteľ slovenského moderného umenia. Venoval sa komornej i monumentálnej sochárskej tvorbe (voľnej soche i reliéfu), maliarstvu, kresbe a grafike. Motívy, symboly a materiály čerpal z reality slovenského vidieka 2. polovice 20. stor. a prostredníctvom zjednodušeného tvaru a farby ich obohatil o novú formu a aktuálne vyjadrenie. Identické motívy (slovenská krajina a dedina, sezónne práce a ľudové oslavy, najmä fašiangy, ktoré autor zažil v rodnom Rajci) skúmal v maľbe, kresbe i v soche a v priebehu desaťročí ich konzistentne rozvíjal v celej svojej tvorbe. V 2. polovici 50. rokov 20. stor. popri študijných cestách do zahraničia postupne dospel k vlastnému spôsobu zobrazovania figuratívnych motívov. Vytvoril prvé sochy dedinských žien, ktorých základný tvar je abstrahovaný do jednoduchej kompozície geometrických prvkov. Zjednodušenie obrysových línií a akcentovanie hmotovej skladby viedlo k jasnému vyjadreniu podstaty zobrazovaného.

Napriek tradičným motívom, civilným témam a figuratívnym námetom boli jeho diela podrobené tvrdej kritike, pretože sa vzdialili od princípov socialistického realizmu (Sediaca žena, 1958 – 59; Hnojár, 1958 – 59; Hlava, 1960; Hlava ženy, 1963 – 64). Jeho tvorba bola vďaka postupnému uvoľňovaniu pomerov v spoločnosti, a teda aj v umení, akceptovaná až v 60. rokoch 20. stor. Zúčastnil sa domácich aj zahraničných výstav a sympózií (XXXII. bienále v Benátkach, 1964; Expo ’67 v Montreale, Expo ’70 v Osake). V 60. rokoch 20. stor. sa jeho formálny jazyk vykryštalizoval do jednoduchých foriem maximálneho abstrahovania motívov (Ľudia s koníkom, 1963; Penát I, 1967; Znak III, 1967 – 70), v radikálnej podobe do znakov (Znaky sochy, 1984). V tom období začal spolupracovať s architektom F. Milučkým na viacerých realizáciách pre architektúru (k najvýznamnejším patrí Krematórium v Bratislave, 1967). V tvorbe pre architektúru pokračoval aj v 70. rokoch 20. stor., keď realizoval niekoľko rozmerných plastík a reliéfov. Ľudová symbolika a námety pravdepodobne prispeli k akceptovaniu jeho diel pre verejné priestory (motívy fašiangových sprievodov a masiek a ľudových veselíc boli považované za vhodné pre niektoré špecifické interiéry, napr. pre sobášne siene). Jeho monumentálne drevené sochy totemického charakteru sú výrazným prvkom dopĺňajúcim moderný architektonický priestor (napr. sochy v átriu Matice slovenskej v Martine, 1972; reliéfy – deliace steny v Bardejovských kúpeľoch, 1972; kovová socha Svadba na sídlisku Trávniky v Bratislave, 1973).

V 70. rokoch 20. stor. sa sústredil na tvorbu drevených hračiek, ktoré vnímal ako sochy do ruky. Aj v malom formáte hľadal jednoznačné vyjadrenie motívu a nálady prostredníctvom jednoduchého tvaru a farby. Jeho hračky sú dvojpohľadovými sochami (maľbami z dreva) a formálne sa nelíšia od paralelne vytvorených monumentálnych diel. Od 70. rokov 20. stor. sa intenzívne venoval aj maľbe (Oráč, 1982 – 83). Farebnú škálu zredukoval na tmavé, zemité odtiene a bielu farbu, dôležitú úlohu majú ojedinelé farebné akcenty červenej a zelenej (Koník so sánkami, 1977; Znak v priestore, 1979; Záznam, 1990). V jeho mnohých neskorších maľbách motivicky prevládla téma fašiangov a maskovaných postáv (Tri fašiangové masky, 1988; Turoň, 1997). Dôležitým námetom malieb bola zima na slovenskej dedine, ktorá umožňovala zdôraznenie siluet a znakov jednotlivých zobrazených motívov na bielom pozadí (Zimný motív, 1960; Postavy v zime, 1991).

Kompánkova sochárska a maliarska tvorba sú úzko prepojené (napr. sochy často dotváral farbou). Pri mnohých jeho sochách často nejde o trojrozmernú sochu, ale o dvojpohľadový reliéf v priestore alebo o maľbu-reliéf, napr. v prípade hračiek, ale aj monumentálnych diel. Iné monumentálne diela z dreva majú podobu totemov či ľudových brán a je v nich priznaný materiál dreva bez polychrómie. Vyjadrenie je minimalistické, symbolické. Niektoré stĺpové sochy evokujú postavy, iné sú, naopak, čistou abstrakciou. Vo svojich dielach sa usiloval oživiť starobylé a ľudové korene slovenskej kultúry, integroval tradíciu slovenského ľudového umenia a jazyk neskorej moderny (Nevesta, 1965; Zvonička, 1968 – 70; Kaplnka, 1968; Spomienka, 1975). Nositeľ Herderovej ceny (1967).

Zverejnené 15. októbra 2022.

Jankovičová, S. Kompánek, Vladimír [online]. Encyclopaedia Beliana, ISBN 978-80-89524-30-3. [cit. 2023-02-05]. Dostupné na internete: https://beliana.sav.sk/heslo/kompanek-vladimir