Kompánek, Vladimír

Kompánek, Vladimír, 28. 10. 1927 Rajec, okres Žilina – 20. 1. 2011 Bratislava — slovenský sochár a maliar. Pochádzal z rodiny rezbárov. V rokoch 1947 – 49 študoval na Oddelení kreslenia a maľovania SVŠT (u G. Mallého a J. Mudrocha), 1949 – 54 figurálne sochárstvo na VŠVU (u J. Kostku) v Bratislave. V roku 1957 spoluzakladateľ Skupiny M. Galandu.

Významný predstaviteľ slovenského moderného umenia. Venoval sa komornej i monumentálnej sochárskej tvorbe (voľnej soche i reliéfu), maliarstvu, kresbe a grafike. Motívy, symboly a materiály čerpal z reality slovenského vidieka 2. polovice 20. stor. a prostredníctvom zjednodušeného tvaru a farby ich obohatil o novú formu a aktuálne vyjadrenie. Identické motívy (slovenská krajina a dedina, sezónne práce a ľudové oslavy, najmä fašiangy, ktoré autor zažil v rodnom Rajci) skúmal v maľbe, kresbe i v soche a v priebehu desaťročí ich konzistentne rozvíjal v celej svojej tvorbe. V 2. polovici 50. rokov 20. stor. popri študijných cestách do zahraničia postupne dospel k vlastnému spôsobu zobrazovania figuratívnych motívov. Vytvoril prvé sochy dedinských žien, ktorých základný tvar je abstrahovaný do jednoduchej kompozície geometrických prvkov. Zjednodušenie obrysových línií a akcentovanie hmotovej skladby viedlo k jasnému vyjadreniu podstaty zobrazovaného.

Napriek tradičným motívom, civilným témam a figuratívnym námetom boli jeho diela podrobené tvrdej kritike, pretože sa vzdialili od princípov socialistického realizmu (Sediaca žena, 1958 – 59; Hnojár, 1958 – 59; Hlava, 1960; Hlava ženy, 1963 – 64). Jeho tvorba bola vďaka postupnému uvoľňovaniu pomerov v spoločnosti, a teda aj v umení, akceptovaná až v 60. rokoch 20. stor. Zúčastnil sa domácich aj zahraničných výstav a sympózií (XXXII. bienále v Benátkach, 1964; Expo ’67 v Montreale, Expo ’70 v Osake). V 60. rokoch 20. stor. sa jeho formálny jazyk vykryštalizoval do jednoduchých foriem maximálneho abstrahovania motívov (Ľudia s koníkom, 1963; Penát I, 1967; Znak III, 1967 – 70), v radikálnej podobe do znakov (Znaky sochy, 1984). V tom období začal spolupracovať s architektom F. Milučkým na viacerých realizáciách pre architektúru (k najvýznamnejším patrí Krematórium v Bratislave, 1967). V tvorbe pre architektúru pokračoval aj v 70. rokoch 20. stor., keď realizoval niekoľko rozmerných plastík a reliéfov. Ľudová symbolika a námety pravdepodobne prispeli k akceptovaniu jeho diel pre verejné priestory (motívy fašiangových sprievodov a masiek a ľudových veselíc boli považované za vhodné pre niektoré špecifické interiéry, napr. pre sobášne siene). Jeho monumentálne drevené sochy totemického charakteru sú výrazným prvkom dopĺňajúcim moderný architektonický priestor (napr. sochy v átriu Matice slovenskej v Martine, 1972; reliéfy – deliace steny v Bardejovských kúpeľoch, 1972; kovová socha Svadba na sídlisku Trávniky v Bratislave, 1973).

V 70. rokoch 20. stor. sa sústredil na tvorbu drevených hračiek, ktoré vnímal ako sochy do ruky. Aj v malom formáte hľadal jednoznačné vyjadrenie motívu a nálady prostredníctvom jednoduchého tvaru a farby. Jeho hračky sú dvojpohľadovými sochami (maľbami z dreva) a formálne sa nelíšia od paralelne vytvorených monumentálnych diel. Od 70. rokov 20. stor. sa intenzívne venoval aj maľbe (Oráč, 1982 – 83). Farebnú škálu zredukoval na tmavé, zemité odtiene a bielu farbu, dôležitú úlohu majú ojedinelé farebné akcenty červenej a zelenej (Koník so sánkami, 1977; Znak v priestore, 1979; Záznam, 1990). V jeho mnohých neskorších maľbách motivicky prevládla téma fašiangov a maskovaných postáv (Tri fašiangové masky, 1988; Turoň, 1997). Dôležitým námetom malieb bola zima na slovenskej dedine, ktorá umožňovala zdôraznenie siluet a znakov jednotlivých zobrazených motívov na bielom pozadí (Zimný motív, 1960; Postavy v zime, 1991).

Kompánkova sochárska a maliarska tvorba sú úzko prepojené (napr. sochy často dotváral farbou). Pri mnohých jeho sochách často nejde o trojrozmernú sochu, ale o dvojpohľadový reliéf v priestore alebo o maľbu-reliéf, napr. v prípade hračiek, ale aj monumentálnych diel. Iné monumentálne diela z dreva majú podobu totemov či ľudových brán a je v nich priznaný materiál dreva bez polychrómie. Vyjadrenie je minimalistické, symbolické. Niektoré stĺpové sochy evokujú postavy, iné sú, naopak, čistou abstrakciou. Vo svojich dielach sa usiloval oživiť starobylé a ľudové korene slovenskej kultúry, integroval tradíciu slovenského ľudového umenia a jazyk neskorej moderny (Nevesta, 1965; Zvonička, 1968 – 70; Kaplnka, 1968; Spomienka, 1975). Nositeľ Herderovej ceny (1967).